Čokopoviedky – Ako superhrdinovia prežívajú Vianoce #11

Nenechajte si ujsť

Ondrej Kačkoš
Volám sa Ondrej, mám 21 rokov a na vysokej škole študujem marketingovú komunikáciu. Filmy, seriály a knihy ma sprevádzajú mojim životom odmalička. Keď netrávim čas v škole, s kamarátmi alebo s rodinou, určite ma nájdete pri pozeraní filmov.

Čokopoviedky #11

Máte pocit, že ste už starí na jedenie čokoládok z adventného kalendára? Nuž, pravda to určite nie je, nikto nikdy nebol príliš starý na jedenie čokolády. No ak máte taký pocit, otvárajte si s nami radšej náš REWIND Adventný kalendár, v ktorom sa každý deň dočkáte Čokopoviedky. Tie nám rozpovedia príbehy obľúbených superhrdinov počas vianočných sviatkov. Dnešné jedenáste okienko sa práve otvára:

Wandine vysnívané Vianoce

Wanda sa zobudila do pekného, slnečného rána. Na posteli sa ponaťahovala, odhrnula zo seba perinu a postavila sa. Išla do kúpeľne, vykonala rannú hygienu a vrátila sa naspäť do spálne. Dala si dole pyžamo a zo skrine si vytiahla tepláky, tričko a vianočný sveter so sobom. Všetko si na seba obliekla a potom sa pobrala do kuchyne.

V kuchyni ju čakalo prekvapenie. Jej manžel Vision, oblečený v rovnakom vianočnom svetri ako ona, práve pripravoval raňajky. Keď Wanda vošla do kuchyne, Vision sa na ňu usmial a povedal:

„Dobré ráno, Wanda. Pripravil som ti raňajky,“ dopovedal a ukázal na stôl, na ktorom boli urobené dve volské oká, jedna paradajka a kečup. Všetko to bolo tak naaranžované, že to pripomínalo smajlíka.

„Ďakujem ti, miláčik. Deti ešte spia?“ opýtala sa Wanda popri tom, ako sa usádzala za stôl. Pomaly sa pustila do jedenia teplých vajíčok.

„Áno. Tommy sa síce na chvíľu zobudil a prišiel za mnou, no poslal som ho do postele, že je ešte málo hodín. Išiel teda naspäť do postele a zaspal. Ja som potom začal robiť raňajky,“ usmial sa Vision. Wanda mu úsmev opätovala.

V tichosti už potom Wanda jedla svoje raňajky a Vision pripravoval raňajky aj pre ich synov – dvojičky. Tí sa stihli zobudiť tesne po tom, ako Wanda dojedla svoju porciu.

„Mami, tati!“ s krikom vbehli do kuchyne ryšavé, asi sedemročné dvojičky. Billy sa hodil do náručia Visionovi a Tommy zasa Wande.

„Dobré ráno, decká,“ pozdravil ich Vision.

„Ako ste sa vyspali?“ spýtala sa Wanda.

„Dobre, mami,“ povedal Tommy a zívol.

„Super, no nemohol som sa dočkať, kedy sa zobudím. Veď dnes sú Vianoce!“ zapojil sa do rozhovoru aj natešený Billy.

„Áno, deti, dnes sú Vianoce. A teraz šup, šup, rýchlo zjedzte raňajky a pustíme sa do zdobenia stromčeka,“ usmiala sa na svojich dvoch synov, ktorí sa hneď rozbehli k stolu a začali jesť raňajky, ktoré tam pre nich pripravil Vision.

Po raňajkách sa rýchlo deti prezliekli z pyžám a vybrali sa s Wandou do obývačky, v ktorej už Vision staval obrovskú živú jedľu.

„Wauuuu,“ užasnuto na strom hľadeli dvojičky.

„Tento rok si sa prekonal, Vision,“ pristúpila Wanda k manželovi a objala ho.

„Nuž, prekvapivo tento stromček zostal posledný, asi kvôli svojej veľkosti. Nikto si ho nechcel zobrať domov,“ zasmial sa Vision.

Wanda priniesla z povaly deťom rôzne vianočné ozdoby, gule a svetielka a Tommy s Billym sa hneď pustili do ozdobovania. Wanda s Visionom ich čas od času naviedli, ako najlepšie dať tie ozdoby, aby ich na jednej strane nebolo veľa, no väčšinu práce urobili deti. Nakoniec sa Vision vzniesol a na vrchol stromček pripevnil nádhernú zlatú hviezdu. Deti otcovmu výkonu zatlieskali.

„Deti, a čo bude teraz?“ opýtal sa s hravou myšlienkou v oku Vision.

„Sánkovačka!“ skríkli obe deti naraz.

Vision teda zobral sánky, vložil ich do auta a s dvojičkami sa vybral k najbližšiemu kopcu, na ktorom sa celé doobedie šmýkali. Wanda medzitým varila doma v kuchyni, dokonca začarovala aj niektoré varechy, aby samé miešali, inak by to nezvládala. Nakoniec sa jej však podarilo ukuchtiť mnoho vianočných dobrôt.

Deti s oteckom sa vrátil poobede úplne premočení, no plní energie, radosti a nových zážitkov. Wanda ich poslala rovno do kúpeľne, kde sa mali vyzliecť a ona im išla priniesť nové oblečenie. Medzitým Vision odložil sánky a tiež si išiel zobrať teplé a hlavne suché oblečenie.

Asi o dvadsať minút na to si všetci štyria sadli k stolu, ktorý sa prehýbal pod Wandinými dobrotami. Pustili sa do tohto špeciálneho vianočného obeda a netrvalo dlho a na stole už nič neostalo. Takto najedení si už zvládli len sadnúť k televízii, v ktorej akurát dávali rozprávku o Sobíkovi Rudolfovi. Deti pri ňom rýchlo zaspali a rodičov už tiež lámalo, no nakoniec sa im film podarilo dopozerať do konca.

Deti chceli po skončení filmu preniesť do postele, no tie keď cítili, že sa hýbu, tak sa zobudili. Samozrejme, boli plné energie, a tak chceli, aby sa s nimi rodičia išli hrať.

„Mamííí, poď sa hrať. Budeme sa hrať na reštauráciu,“ prosil Wandu Billy.

„Nieeee, nie, poďme sa hrať na superhrdinov!“ prekrikoval brata Tommy.

„Deti, a čo keby sme sa zahrali na obe veci naraz,“ so smiechom povedala Wanda.

„A to ako?“ spýtali sa deti.

„No, Billy bude čašník v reštaurácii a ja budem jeho zákazníčka. Veľký zloduch menom Ocko na nás však počas kľudného obeda zaútočí. V tej chvíli príde na scénu veľký superhrdina Tommy a zachráni nás.“

„Speed,“ povedal Tommy.

„Prepáč, Tommy, asi ti nerozumiem,“ nervózne sa zasmiala.

„Moje meno bude Speed, lebo budem superrýchly a všetkých takto porazím,“ náruživo vysvetľoval Tommy.

„No dobre, ty môj superhrdina. Tak sa poďme všetci pripraviť. Aj ty, Billy, veď si musíš pripraviť reštauráciu.“

Takto sa hrali spolu až do zotmenia. Wanda to však asi okolo ôsmej ukončila a povedala:

„Nuž, deti, stačí s hraním. Upraceme po sebe tieto hračky a potom nás čaká ešte jedna dôležitá veci.“

„Aké, mami?“ spýtal sa Billy.

„No predsa zavesenie vianočných ponožiek na krb.“

Keď deti započuli slovo vianočné ponožky, rýchlo poupratovali hračky a už sa nevedeli dočkať, kedy ich budú môcť zavesiť.

Vision zatiaľ čistil krb, na ktorom mali visieť ponožky, a plánoval v ňom aj zapáliť oheň. Keď sa mu oheň zapáliť podarilo, zavolal deti a pomohol im pripevniť dve malé ponožky na krb. Následne na to pripevnil ešte dve väčšie, ktoré mali patriť jemu a Wande.

Wanda počas vešania ponožiek pripravila na tanier keksíky a do pohára naliala mlieko. Všetko potom odniesla ku kozubu na stolček.

„Deti, toto je pre Santa Clausa, neopovážte sa to zjesť,“ karhala už dopredu svojich dvoch synov, pretože dobre poznala ich apetít.

„Jasné, neboj sa,“ odpovedal matke Tommy. Spolu ešte chvíľu pozorovali, ako v kozube horí drevo, no potom to už Vision zarazil a poslal deti do svojej izby.

„Šup, šup, deti, bežte do postele. Čím skôr pôjdete spať, tým skôr príde Santa a donesie vám darčeky,“ snažil sa ich motivovať Vision.

„No dóóóbre,“ ozvalo sa z Billyho úst.

„Ale prečítate nám rozprávku, všakže? Prosím, mami, prečítaj nám niečo pekné,“ prosíkal svoju mamu Tommy.

„Samozrejme, že vám prečítam. Ale iba vtedy, ak sa do desiatich minút umyjete a už ma budete čakať vo svojich postieľkach.“

Chlapcom nebolo potrebné vravieť dvakrát. Keď prišla Wanda o desať minút do ich izby, obaja mali prikrývky vytiahnuté až po brady a netrpezlivo čakali na rozprávku.

Wanda prišla do izby, sadla si na stoličku a začala rozprávať:

„Kde bolo, tam bolo, nie tak ďaleko od nás žil….“

Chlapcom sa pomaly začali zatvárať oči a kým Wanda dorozprávala, obaja už pokojne odfukovali na posteliach, pričom Tommy občas aj zachrapkal. Wanda im obom dala pusu na čelo, zhasla svetlo a zavrela dvere do izby. Vrátila sa do obývačky, v ktorej sedel Vision v pyžame a čítal si knihu.

„Ahoj, drahá. Deti už spia?“

„Áno, do rána od nich máme pokoj,“ zasmiala sa Wanda. „A teraz – ideme na to?“

Vision s radosťou súhlasil, posunul sa na gauči a Wanda si k nemu sadla. Vision zobral do ruky ovládač a zapol televíziu.

„Tak, aký film si pozrieme dnes?“ opýtal sa svojej lepšej polovičky.

„Mám chuť na niečo vianočné, no zároveň strašidelné alebo dobrodrúžne,“ odpovedala Wanda.

„Vieš čo, asi viem, čo si pozrieme. Predvianočná nočná mora. Táto rozprávka má v sebe všetko. Hrôzu, des, strašidlá, ale aj Vianoce, pokoj a lásku. Presne tvoj štýl, Wanda.“

„Výborne.“

Spolu v objatí pozreli túto halloweensko-vianočnú animovanú rozprávku. Po dopozeraní však už bolo veľa hodín a tak sa rozhodli ísť do postele aj oni dvaja. Wanda bola po celom dni dosť unavená a tak, len čo si ľahla do postele, zaspala. Vision na tom bol podobne a dokonca možno zaspal aj o niečo skôr.

Ráno ich zobudil krik detí.

„Mamííí, ocííí! Kde ste?“

„Santa prišiel, Santa prišiel! Poďte rýchlo dolu, je tu kopec darčekov!“

Wanda s Visionom sa rozospato zodvihli, zišli z postele a pomaly a so zívaním sa vybrali smerom k vianočnému stromčeku. Pod stromčekom ich, rovnako ako ich deti, čakalo veľké prekvapenie. Nachádzalo sa tam naozaj veľa darčekov.

„Deti, toľko darčekov! Tento rok ste museli poslúchať,“ zasmial sa Vision.

„Už sme začali s rozbaľovaním,“ pochválil sa Tommy. „Pozri, ja som dostal sadu dinosaurov. Mám tu triceratopsa, pterodactyla a dokonca aj T-Rexa!“

„To je super, Tommy. A čo ty, Billy? Čo si si našiel pod stromčekom ty?“ opýtala sa Wanda.

„Ja som dostal túto zelenú príšerku s blonďavými vlasmi. Je vtipná,“ zasmial sa Billy.

„A našli ste aj niečo pre nás,“ opýtal sa so záujmom Vision.

„Jasné, že áno,“ naraz odpovedali dvojičky. „Ale už sme vám to aj stihli rozbaliť. Mami, ty si dostala nejaké panvice a kvetinové semienka. Ocko, v tvojich darčekoch sme zas našli kopec kníh,“ menoval Billy, zatiaľ čo Tommy nosil darčeky rodičom.

„Super, deti, ďakujeme. Dostali sme krásne darčeky. Ďakujeme, Santa,“ povedala Wanda. „A teraz, deti, vezmite si nové hračky do izby, poukladajte ich tam a prezlečte sa. O desať minút vás čakám v kuchyni na raňajkách.“

Deti začali nosiť nové hračky do izby a Wanda začala pripravovať raňajky. Urobila praženicu a rozdelila ju na štyri taniere. Tie následne položila na stôl a čakala na ostatných. Prvý prišiel Tommy a sadol si na svoju stoličku. Chcel začať jesť, no jeden škaredý pohľad od jeho mamy stačil na to, aby sa rozhodol počkať na ostatných.

Po ňom prišiel Vision, ktorý ešte upratoval obývačku od všetkého toho darčekového papiera, v ktorom boli hračky, panvice a knihy. Hodil všetok papier do koša a sadol si za stôl.

Ako posledný prišiel Billy, ktorý sa nevedel rozlúčiť so svojou novou hračkou, no nakoniec túto emóciu prekonal a dostavil sa na raňajky. Tie boli v príjemnej atmosfére, dvojičky sa rozprávali o nových hračkách a rodičia zas o veciach, o ktorých sa rozprávajú dospelí.

„Tak, a teraz sa oblečieme do zimného oblečenia a ideme sa sánkovať,“ povedala Wanda po dojedení raňajok.

„A pôjdeš aj ty, mami?“ opýtal sa Billy.

„Jasné, že pôjdem, zlatko.“

Deti zajasali a utekali do izby. Wanda za nimi pomaly prišla a zo skríň im povyberala teplé oblečenie. Wanda pomohla deťom sa obliecť a Vision medzičasom vkladal sánky do auta.

Všetci teplo oblečení si potom sadli do auta a išli ku kopcu, na ktorom sa sánkovali aj včera. Vision zaparkoval auto do bezpečnej vzdialenosti, vybral sánky a s deťmi vyšli až hore na vrch.

„Kto ide prvý?“ spýtal sa Vision.

„Nech ide mamička, ona včera s nami nebola,“ povedal Tommy.

„Dobre, ale iba ak pôjdeš so mnou,“ žmurkla na syna Wanda. Tommy sa zachichotal a ani sa nenazdal, už sa s Wandou spúšťal dole kopcom, pričom obaja zavýjali od radosti. Po nich sa spustil Vision s Billym a takto sa to opakovalo zas celé doobedie.

Po sánkovačke sa vrátili domov celí premoknutí (opäť). Wanda tak poslala chlapcov vyzliecť sa z mokrého oblečenia a sama urobila to isté, potom prišla k dvojičkám do izby a vybrala im suché oblečenie. Vision, podobne ako deň predtým, odložil sánky a potom sa aj on preobliekol do niečoho suchšieho.

Dali si spolu vianočný obed, ktorý mali aj včera, no Wanda toho navarila toľko, že to budú jesť ešte niekoľko dní. Po obede sa deti išli hrať do izby a Wanda s Visionom poumývali riad.

Po tejto aktivite, ktorá im nezabrala veľa času, si aj oni dopriali oddych. Vision si sadol do kresla a začítal sa do novej knihy, ktorú dostal od Santa Clausa. Wanda si ľahla na gauč a zapla si nejaký film, no reálne ho nevnímala. Začali sa jej pomaly zatvárať oči a nakoniec zaspala.

Jemne ju prebral až akýsi závan vzduchu. Najprv tomu nevenovala pozornosť, bola viac v spánku ako bdelá, no po čase jej to už začalo vadiť a tak zakričala na Visiona:

„Vision, mohol by si, prosím ťa, zatvoriť to okno, je tu zima.“

Fúkať ale neprestalo a ani Vision sa jej neozval. Wande to prišlo akési čudné.

„Vision? Vision?! Čo sa to…,“ Wanda otvorila oči a posadila sa. Nesedela už ale na svojom gauči. Nesedela už ani vo svojom dome. Bola kdesi na lúke a všade okolo nej bol sneh. Fúkalo tam a snežilo.

„Čo sa deje? Vision?! Tommy, Billy?! Kde ste? Haló!“ kričala zúfala Wanda a začala behať po zasneženej lúke. Bola však sama, na míle ďaleko sa nenachádzal žiaden človek, dom, nič. Wanda začal byť veľká zima. Nezvládala to fyzicky, no nanešťastie ani psychicky.

„Čo sa to stalo?! To nemôže byť skutočné. Nemôže! Moje deti! Môj manžel! Musím sa zobudiť, určite spím…,“ Wanda sa pokúsila uštipnúť, no akurát ju to zabolelo. Kľakla si do snehu a rozplakala sa. Prečo sa to stalo? Kde to som? Kde je moja rodina? Som tu sama, pomyslela si.

Keď už Wandu neutešoval plač, rozkričala sa. Jej krik a emócie však spustili aj jej schopnosti a okolo nej sa preto začalo tvoriť snežné tornádo. V jeho strede stála Wanda. Plakala. Kričala. Bola plná zúfalstva. Bola plná… šialenstva.

KONIEC

Pokiaľ si chcete prečítať aj ďalšie Čokopoviedky, navštívte náš REWIND Adventný kalendár a každý deň až do Vianoc si otvorte jeden unikátny príbeh.

Zdroj: Ondrej Kačkoš

Mohlo by sa ti páčiť

Pridaj komentár

- REKLAMA -

Najnovší obsah

- REKLAMA -