Čokopoviedky #13
Máte pocit, že ste už starí na jedenie čokoládok z adventného kalendára? Nuž, pravda to určite nie je, nikto nikdy nebol príliš starý na jedenie čokolády. No ak máte taký pocit, otvárajte si s nami radšej náš REWIND Adventný kalendár, v ktorom sa každý deň dočkáte Čokopoviedky. Tie nám rozpovedia príbehy obľúbených superhrdinov počas vianočných sviatkov. Dnešné trináste okienko sa práve otvára:
Dokonalý darček
„Scott, kam sa chystáš?“ opýtala sa svojho partnera Hope. Scott si totižto na seba obliekal zimnú bundu a dával si okolo krku šál.
„Idem von. Za pár dní sú Vianoce a jediný darček, ktorý mi ešte chýba, je darček pre Cassie. Cassie je o päť rokov staršia než verzia, na ktorú som bol zvyknutý pred celým tým chaosom s vyparením sa polovice obyvateľstva. A preto netuším, čo by som jej mal kúpiť. Chcem, aby to bolo perfektné.“
„A čo keby si sa jej spýtal, po čom jej srdce túži? Nebolo by to jednoduchšie?“ opýtala sa Hope. Scott sa zasmial.
„Hope, to nie je také jednoduché. Ja na to musím prísť sám. Musím Cassie prekvapiť. Keď bola malá, vždy som ju darčekmi prekvapil, no aj potešil. A nehodlám túto tradíciu porušiť,“ povedal Scott, žmurkol na Hope a vyšiel do zimy. Snežiť začalo pred dvoma týždňami, no poriadne snehové búrky sa začali až pred pár dňami. V jednej takej sa teraz ocitol aj Scott.
Nastúpil do svojho auta a pokúsil sa ho naštartovať. Na prvýkrát to nevyšlo. Skúsil to ešte raz. Znova sa nič nedialo. Scott si nahnevane povzdychol. Skúsil to aj po tretíkrát a auto konečne naskočilo. Scott sa zasmial. S autom si to nasmeroval k veľkému nákupnému centru.
V centre sa rozhodol, že ho prejde celé a nezastaví sa dovtedy, kým nenájde ten správny darček. Po dvoch obchodoch ho to ale prešlo, stratil motiváciu a len sa zvalil na lavičku, ktorá bola uprostred centra.
„Aký to má celé zmysel? Nikdy nenájdem ten správny darček… Cassie je už veľká a ja vôbec netuším, čo má vlastne rada,“ mrmlal si sám pre seba Scott.
„Nejaké problémy?“ opýtal sa s úsmevom sivovlasý pán, ktorý akurát prechádzal okolo lavičky, na ktorej sedel Scott.
„Ahoj Hank. Hank?! Čo ty tu robíš?“ opýtal sa prekvapene starého pána, z ktorého sa ale vykľul Scottov mentor a predchodca Hank Pym.
„Nuž, zrejme to isté, čo ty. Hope mi volala, že si sa vybral kúpiť dcére darček na Vianoce. Vtedy som si uvedomil, že ani ja pre svoju dcéru nič nemám. A tak som sa vybral sem. Na rozdiel od teba som sa však nezačal ľutovať hneď na začiatku, ale prešiel som si celé nákupné centrum. A aha, našiel som darček,“ Hank si sadol k Scottovi na lavičku a podal mu darček, ktorý kúpil Hope. Bola to kniha.
„História a základy bojových umení,“ prečítal Scott. „Zaujímavá kniha, ale potrebuje ju Hope? Nechcem ako vravieť nič do tvojho výberu, ale myslím, že bojovať vie viac než obstojne.“
„To som si všimol aj sám, Scott. Toto bola jej prvá kniha o bojových umeniach, ktorú kedy odo mňa dostala. Keď mala asi osemnásť rokov, omylom sa mi ju podarilo vyhodiť do koša. Zaberala priveľa miesta a roky nebola čítaná, no pre Hope mala veľkú emocionálnu hodnotu. Pripomínala jej začiatky. A tak som sa jej rozhodol kúpiť kópiu knihy. Myslím si, že bude rada.“
„To je… veľmi dobrý nápad, Hank. Mohol by som si tvoj nápad požičať?“
„Snáď neplánuješ kúpiť Cassie knihu o bojových umeniach?“ zasmial sa Hank.
„Nie, ale Cassie mala tiež kedysi hračku, ktorú veľmi milovala. Išlo o zelenú plyšovú opičku. Neviem, prečo bola zelená, to bolo divné, no Cassie si ju obľúbila. Pri jednom výlete v parku ju tam však zabudla a po príchode domov z toho bola veľmi smutná. Išiel som sa pozrieť do parku, no už tam nebola. Cassie pár dní preplakala a ešte doteraz na ňu niekedy spomína.“
„Výborne, Scott, na niečo si prišiel. Avšak ďalej si už na to sám, ja tu už nestrávim ani hodinu. Maj sa,“ rozlúčil sa Hank a odišiel preč. Scott sa postavil a plný energie sa vybral prehľadať všetky obchody, v ktorých by sa zelená opička mohla nachádzať.
Prešiel niekoľko obchodov s hračkami, no nenašiel nič podobné zelenej opici. Tentokrát sa ale rozhodol, že nepoľaví a opicu bude hľadať ďalej. A jeho vytrvalosť priniesla ovocie. Jeden z posledných obchodov mal aj sekciu plyšových opíc. Už z diaľky videl, ako sa medzi tými všetkými hnedými opicami vynímala posledná zelená opica.
Scott sa zaradoval. Pomaly, s víťazným pocitom sa vybral smerom k zelenej opici. Tešil sa, ako ju zaplatí, zabalí a ako si ju Cassie rozbalí pod stromčekom. Už bol necelých desať metrov od zelenej opice, keď mu jeho cestu skrížil vysoký a svalnatý holohlavý muž, ktorý mal tetovanie takmer po celom tele (aspoň tak vydedukoval Scott podľa pokožky, ktorá nebola zakrytá žiadnym odevom a ukazovala rôzne tetovania).
Scott sa zabrzdil na mieste. Ten potetovaný pán prišiel rovno k regálu s opicami a vzal tú poslednú zelenú opicu, ktorá zostala. Chystal sa ju vziať k najbližšej pokladni a zaplatiť ju, no Scott sa pred neho postavil a povedal:
„Prepáčte, pane… s veľkými, vyrysovanými svalmi, ale ste si istý, že chcete práve túto zelenú opicu? Určite by vás potešila viac nejaká z tých hnedých.“
„Nie,“ stroho a hlavne nemosúrene mu odpovedal potetovaný muž.
„Ale určite? Nechcete… nechcete si to ešte premyslieť? Fakt to podľa mňa nie je najlepšia kúpa…,“ nestihol dohovoriť Scott. Potetovaný muž ho obišiel, rezkým krokom sa rýchlo dostal k pokladni a zaplatil opicu. Scott sa však nemienil vzdať a ponáhľal sa za ním. Muž vyšiel z predajne a zamieril si to k najbližšiemu východu z nákupného centra. Scott ho dobehol a opäť mu zatarasil cestu.
„Pane, neviem koľko stála tá opica, ale dám vám za ňu trojnásobok. Naozaj, pozrite, som bohatý,“ povedal Scott a popri tom vybral peňaženku a ukazoval potetovanému mužovi, koľko má peňazí. Ten sa na neho len pohŕdavo pozrel, zas a znova ho obišiel a vyšiel von z budovy.
Keď to nejde po dobrom, urobíme to po zlom, pomyslel si Scott a rozbehol sa… k záchodom. Rýchlo vošiel dnu a zavrel sa v jednej zo záchodových kabínok. Zamkol za sebou dvere a z vrecka bundy vytiahol miniatúrny oblek Ant-Mana. Niečo stlačil a oblek sa zväčšil natoľko, aby si ho bol Scott schopný obliecť. Scott si ho rýchlo natiahol na seba, nasadil si prístroj, vďaka ktorému vedel komunikovať s mravcami, a zmenšil sa. Hneď potom zavolal svojho obľúbeného mravca zvaného Hank Jr., ktorý k nemu za krátky moment priletel. Vždy mu bol nablízku.
Malý Scott na neho vyliezol a dal mu povel, aby vzlietli a vyšli von z budovy. Hankovi Jr. sa to podarilo, no vonku ich prekvapil silný vietor a strašná zima, preto museli pristáť na budove nákupného centra. Scott pôvodne plánoval obletieť parkovisko a nájsť auto potetovaného muža, no dalo sa to aj takýmto spôsobom. Z budovy mal totižto tiež dobrý výhľad a dokonca tam bolo aj pomerne teplo, lebo boli neďaleko komínov. Scott nejaký čas hľadal potetovaného muža a jeho auto, no nakoniec zistil, že hľadal zle. Potetovaný muž totižto nebol na aute, ale na motorke.
Muž akurát oprašoval motorku od snehu a odkladal si nákup do zadnej časti motorky. Scott s Hankom Jr. využili príležitosť a aj napriek mrazivej zime a vetru doleteli až k motorke potetovaného muža. Nenápadne sa skryli do zadnej časti, v ktorej mal muž nákup, tesne pred tým, ako potetovaný muž tú časť zatvoril, nasadil si prilbu a naštartoval motorku.
Scott v úložnom priestore nevedel, kam idú, no popravde to ani neriešil. Momentálne pracoval na pláne, ako získať zelenú opicu. Ukradnúť ju teraz asi nemalo zmysel, veď by ju ani nevedel vybrať von. Rozhodol sa teda počkať, kým nezastavia a potetovaný muž si ju nezoberie domov. Scott by sa k nemu potom prikradol a keď by nedával pozor, zmenšil by ju a vzal domov. Potom by sa nejako dostal naspäť do nákupného centra, prezliekol by sa a prišiel by domov. Perfektný plán!
Motorka zastavila. Scott sa pripravil, vyliezol na Hanka Jr. a čakal, kým sa otvorí úložný priestor. Úložný priestor sa otvoril, Scott si všimol zamračenú tvár potetovaného muža a rýchlo vyletel okolo neho von. Potetovaný muž si ho nevšimol.
Scott s Hankom Jr. vyleteli rýchlo do vzduchu, no studený vzduch ich prinútil skryť sa pod strechu najbližšieho rodinného domu.
„Kde to sme?“ opýtal sa Hanka Jr. Scott. Nachádzali sa totižto v typickej rodinnej štvrti, v ktorej stálo veľa rôznych rodinných domov. Scott sa začudoval, čo tu robia. Potetovaný muž totižto nevyzeral ako rodinný typ.
Ukázalo sa, že Scott sa skryl práve pod strechu domu potetovaného muža. Ten si vybral všetky veci, prehodil cez motorku prikrývku, nech ju veľmi nezasneží, a vybral sa smerom k domu, ktorý bol (zrejme) jeho.
Potetovaný muž otvoril dvere a vošiel dnu. Scott letel cez strechu a preletel cez rôzne škárky až do vnútra domu. Vyšiel v neveľkej kuchyni, v ktorej stála menšia tmavovlasá žena a vyberala nákup, ktorý jej manžel priniesol.
„Zabudol si na oregano, John,“ povedala žena a pobavene sa pozrela na manžela. Ten si akurát vyberal z chladničky pivo.
„Prepáč, úplne mi to vypadlo. Kto si to všetko má pamätať?“ povedal potetovaný muž John jemným hlasom. Scotta až prekvapilo, že je schopný hovoriť takto milo.
„Nevadí, kúpime ho nabudúce. Aj tak mi ho momentálne netreba, len už nám došlo.“
„To hej…,“ chvíľu bol John ticho, no potom pokračoval, „inak, kúpil som na Vianoce našej Katie darček. No rozmýšľam, že by som jej ho dal už dnes.“
„Vážne, aký darček?“ opýtala sa žena. John vybral z bundy, ktorú mal na sebe, zelenú opicu a ukázal ju žene. Tá sa jemne usmiala.
„Myslím, že sa jej to bude páčiť. A nechcem čakať do Vianoc…,“ povedal smutne John.
„To je v pohode, miláčik. Poď, pôjdeme jej to dať hneď teraz,“ povedala žena, chytila manžela za ruku a spolu prešli do vedľajšej izby. Scott na Hankovi Jr. ich nasledoval.
Izba, do ktorej vošli, bola pomerne veľká. Nachádzala sa v nej veľká skriňa na oblečenie a ešte jedna rovnako veľká skriňa na hračky. Tie v nej momentálne neboli, všetky sa nachádzali na podlahe okolo postele, v ktorej ležalo asi osemročné dievčatko. Dievčatko malo holú hlavu a vyzeralo, že je veľmi krehké a slabé.
Scott s Hankom Jr. sa usadili na jednej zo skríň a pozorovali, ako John so ženou prišli k dievčatku. To sa na nich pozrelo a slabo sa usmialo.
„Ahoj, oci, už si doma. Ako bolo v nákupnom centre?“ spýtala sa tichým hláskom.
„Ahoj, Katie, bolo tam fajn. Nakúpil som nejaké potraviny a ešte aj darček pre teba,“ povedal a ukázal dcérke zelenú opičku. Katie sa pri pohľade na ňu v očiach roztancovali svetielka.
„Je úžasná, ocko. Ale prečo práve zelenú?“ opýtala sa.
„No, vieš, keď som bol ja o niečo starší ako ty, tiež som mal takú opicu. A tiež bola zelená. No a ako iste vieš, tiež som mal rakovinu, Katie. No táto opička mi pomohla sa z toho dostať. Bola to veľká hrdinka. Vďaka nej som vyzdravel a začal so zápasením. Preto verím, že aj tebe pomôže tvoja zelená opička a raz budeš môcť robiť to, čo chceš,“ usmial sa so slzami v očiach John na svoju zoslabnutú dcéru.
„Chcela by som raz tancovať,“ povedal Katie, vzala si opičku k sebe, objala ju a zaspala. John so ženou sa potichučky postavili, vyšli z izby a zavreli za sebou dvere. Prišli do kuchyne a Scott na Hankovi Jr. letel za nimi.
John si sadol za stôl a rozplakal sa. Žena k nemu prišla, zozadu ho objala a tiež sa jej po lícach kotúľali slzy.
„Miláčik, bude to dobré, uvidíš. Ona sa z toho dostane,“ utešovala Johna jeho žena.
„Chcem v to veriť, naozaj. No pozri na ňu, je celá zoslabnutá. Ma oveľa horšie štádium rakoviny ako som mal kedysi ja. A vieš čo povedal doktor. Ak nepodstúpi liečbu, môže byť, že ledva prežije tieto Vianoce,“ so smútkom v hlase povedal zaslzený John.
„John, chýba nám len pár tisícok. Nejako ich zoženieme. Obaja si nájdeme ešte jednu prácu a možno by tú liečbu mohla podstúpiť už čoskoro.“
„Miláčik, aj keby sme to spravili, má Katie naozaj toľko času? Ach, keby tá opička bola naozaj čarovná a pomohla nám…“
Scott sa na to už viac nemohol pozerať. Vykašľal sa na celú zelenú opičku a odletel. Cestou, ktorú tvorilo zväčša prelietavanie z jedného auta na druhé, až kým sa nedostali s Hankom Jr. k nákupnému centru, veľa premýšľal. Trápil ho osud tejto rodiny, ktorej otec ho síce pripravil o dokonalý darček pre dcéru, no bolo to pre niekoho, kto to potreboval viac.
Scott prišiel do nákupného centra, na záchodoch sa zväčšil a prezliekol sa do civilu. Potom sa odviezol domov. Doma ešte veľa premýšľal o rodine, ktorú navštívil, a povedal o tom aj svojej priateľke Hope. Tú na jednej strane nahnevalo, že Scott chcel spáchať krádež pre jednu zelenú opicu, no príbeh malej Katie ju dojal.
O pár dní na to boli Vianoce. K Scottovi a Hope prišli na Vianoce všetci – Hank s manželkou Janet, Scottova exmanželka s manželom a, samozrejme, Cassie. Mali príjemnú večeru a potom prišiel čas na výmenu darčekov. Scott prišiel ku Cassie a dal jej malú zabalenú škatuľku. Cassie ju otvorila. Vo vnútri bola malá hnedá opička, ktorú si Cassie mohla zavesiť na kľúče.
„Jééj, to je zlaté, oci. Ďakujem,“ povedala Cassie a objala Scotta. „Prečo si mi však kúpil práve opicu?“
„Ak si pamätáš, v detstve si mala kedysi takú zelenú opicu a veľmi si ju milovala, no podarilo sa ti ju stratiť. Chcel som ti kúpiť presne takú istú, no akosi ma predbehol jeden pán. Chcel som mu ju ukradnúť… viem, nie je to správne, ale čo by som ja pre teba nespravil… a zistil som, že on tú opičku daroval svojej chorej dcére. S Hope sme sa potom rozprávali a rozhodli sme sa, že tej rodine darujeme istý väčší finančný balík, aby ich dcéra mohla podstúpiť liečbu, ktorá by jej mohla zachránil život. Som teda momentálne trošku bez peňazí, takže jediná opička, ktorú som ti mohol kúpiť, bola táto. Chcem, aby ti pripomínala, že som vždy s tebou, tak, ako táto opička na tvojich kľúčoch. Pretože čas, ktorý máme spolu, je najväčší dar, aký môžeme obaja mať.“
Cassie sa nahrnuli do očí slzy a objala svojho ocka. On ju tiež silno objal a obaja si užívali to, že sú zdraví, šťastní a spolu ako rodina. To bol pre nich dokonalý vianočný darček.
KONIEC
Pokiaľ si chcete prečítať aj ďalšie Čokopoviedky, navštívte náš REWIND Adventný kalendár a každý deň až do Vianoc si otvorte jeden unikátny príbeh.
Zdroj: Ondrej Kačkoš
