Čokopoviedky – Ako superhrdinovia prežívajú Vianoce #15

Nenechajte si ujsť

Ondrej Kačkoš
Volám sa Ondrej, mám 20 rokov a na vysokej škole študujem marketingovú komunikáciu. Filmy, seriály a knihy ma sprevádzajú mojim životom odmalička. Keď netrávim čas v škole, s kamarátmi alebo s rodinou, určite ma nájdete pri pozeraní filmov.

Čokopoviedky #15

Máte pocit, že ste už starí na jedenie čokoládok z adventného kalendára? Nuž, pravda to určite nie je, nikto nikdy nebol príliš starý na jedenie čokolády. No ak máte taký pocit, otvárajte si s nami radšej náš REWIND Adventný kalendár, v ktorom sa každý deň dočkáte Čokopoviedky. Tie nám rozpovedia príbehy obľúbených superhrdinov počas vianočných sviatkov. Dnešné pätnáste okienko sa práve otvára:

Minulosť je nová prítomnosť

Steve Rogers sa prechádzal po zasneženom Central Parku. Bol Štedrý deň, v parku nebolo preto veľa ľudí, no Stevovi to ani nevadilo. Občas si potreboval prevetrať hlavu sám v minimálnej spoločnosti. Od Thanosovej „druhej smrti“ a Stevoveho návratu do minulosti do roku 1949 prešlo desať rokov. Opäť si zvykol na takéto historické prostredie, no občas mu chýbali isté výdobytky 21. storočia, ktorých sa dobrovoľne vzdal. S nikým sa o tom nerozprával a jediný človek, ktorý vedel, že prišiel z budúcnosti, bola jeho manželka Peggy.

„Dobrý deň, pán Stevenson,“ vytrhla ho z myšlienok o farebnej plazmovej televízii pani Zacková, staršia zavalitá pani, majiteľka a predavačka v kaviarni u nich v Brooklyne.

„Dobrý deň, pani Zacková. Čo vy tu robíte?“

„Musela som sa ísť prejsť. Prišla k nám na Vianoce dcéra s rodinou a dvaja synovia s manželkami a je ich plný dom. Potrebovala som ísť niekde do ticha. No veď si predstavte, celý deň obsluhujem ľudí v kaviarni a počúvam ten hluk. Nepotrebujem ho počúvať ešte aj doma. A vy?“

„Tiež podobný dôvod. Peggy doma varí a pripravuje veci na štedrovečernú večeru, majú k nám prísť aj jej rodičia, tak som radšej išiel von, aby som jej nezavadzal,“ s jemným úsmevom odvetil Steve.

„A ako sa majú deti? Tešia sa na Vianoce?“ pýtala sa ďalej pani Zacková.

„Áno, už sa nevedia dočkať, čo dostanú. Snáď ich Santa tento rok nesklame,“ zasmial sa Steve a pošúchal sa po krátkej brade, ktorú si takúto krátku udržiaval od čias, kedy skočil do minulosti, aby ho bolo ťažšie spoznať.

„Začína tu už byť chladno. Idem asi ešte niečo porobiť v kaviarni. Chcete sa pridať? Dám vám kávu na účet podniku,“ žmurkla na Steva.

„To nemôžem odmietnuť,“ usmial sa Steve a spolu sa pobrali k metru, ktoré ich odviezlo do Brooklynu.

V Brooklyne vystúpili, prešli okolo komiksového štúdia, v ktorom Steve pracoval ako grafik (málokto to o ňom vedel, no ešte pred vypuknutím vojny študoval umenie) a čoskoro prišli k malej, ale útulnej kaviarni na rohu ulice. Vošli dnu, Steve si sadol k stolu, z ktorého mal výhľad na ulicu, a pani Zacková mu išla urobiť kávu. Steve sa opäť ponoril do svojich myšlienok.

Pri sviatkoch často myslel na „budúcnosť“. Nie na budúcnosť, ktorá ho čakala, ale na budúcnosť, z ktorej sa vrátil. Myslel na všetkých tých ľudí, ktorých tam spoznal, a ako ho ovplyvnili. Spomínal si na Bruca Bannera a nahnevaného Hulka. Spomínal si na boha hromu Thora, ktorý si tiež prešiel všeličím podobne ako Steve. Spomenul si aj na zosnulého Tonyho, ktorý sa zmenil z nich všetkých asi najviac a nakoniec sa za nich aj obetoval.

Spomínal si na svoju partiu, na mladú čarovnú Wandu a na Natašu, ktorá sa taktiež obetovala, aby sa všetci mohli vrátiť domov. A Bucky a Sam. Poslední dvaja blízki priatelia, ktorých tam zanechal. S Buckym sa poznal odmala a nikdy nečakal, že ho stretne podobná budúcnosť ako jeho, no stalo sa a obaja boli muži žijúci mimo svojej doby. Sam bol zas lojálny priateľ, ktorý ho vždy podržal v ťažkých časoch. Dokonalý prototyp Captaina Americy. Ak sa toho dožijem, mal by som mu darovať svoj štít, nech šíri moje posolstvo ďalej, pomyslel si Steve.

Pani Zucková medzičasom priniesla pohár teplej kávy. Steve jej za to poďakoval a pomaličky z neho popíjal chutnú kávu. Popri tom pozeral von z okna na ulicu na ľudí, ktorí sa po nej prechádzali. Väčšinou išlo o ľudí, ktorí ešte pracovali do posledného dňa alebo o ľudí, ktorí na poslednú chvíľu kupovali darčeky. Medzi všetkými tvárami si však všimol aj jednu známu. Zakýval tej osobe, ona mu zakývala naspäť a išla smerom ku kaviarni. Stevov kamarát z vojny, Timothy „Dum Dum“ Dugan, vošiel do kaviarne a prisadol si ku kamarátovi.

„Ahoj, Roger, ako sa máš? Dnes nepracuješ?“ spýtal sa ho Dugan. Steve totižto každému nahovoril, že je svoj vlastný bratranec z druhého kolena a že sa volá Roger Stevenson. Jeho známym to možno aj prišlo podozrivé, no nikdy to nahlas nespochybňovali. Boli totižto isté veci, ktoré si nevedeli vysvetliť, a tak jednoducho prijali pravdu, že Stevov starší bratranec Roger je umelec, ktorý sa po smrti bratranca rozhodol nasťahovať do New Yorku a spoznal tam čistou náhodou Peggy Carterovú, Stevovu lásku.

„Mám sa dobre, Dugan. Cez sviatky nám dali voľno, že vraj nech naberieme inšpiráciu. A ako sa máš ty?“ spýtal sa Dugana Steve. Steve sa pod tajnou identitou Rogera stretol s väčšinou svojich starých priateľov a so všetkými nadviazal dobré vzťahy, pretože všetkým bratranec Roger veľmi pripomínal Steva.

„Výborne, konečne som skončil v továrni a už sa teším za deťmi domov. Chris má už 21 a tak som sa mu rozhodol kúpiť na Vianoce prvú fľašku whiskey. Ešte ju musím teda ísť kúpiť, ale verím, že sa mu bude páčiť. Rád som ťa videl, Roger. Uži si ešte kávu a Veselé Vianoce prajem,“ povedal Dugan, postavil sa a odišiel z kaviarne.

„Pekné Vianoce aj tebe,“ zakričal za priateľom Steve.

„Starý priateľ?“ opýtala sa ho pani Zucková, keď mu prišla doliať kávu.

„Také niečo. Kedysi bol so Stevom… Captainom Americom na vojne a zachraňovali spolu amerických zajatcov. My sme sa stretli nanešťastie až po Captainovej smrti po tom, ako som sa nasťahoval do New Yorku. Príjemný chlapík, občas spolu zájdeme na pivo, keď nepracuje v továrni a ja nekreslím u nás v štúdiu.“

„Áno, vyzeral ako vojak. Inak, to ma vždy zaujímalo, stále vravíte, že ste sa prisťahovali do New Yorku asi pred desiatimi rokmi, ale nikdy ste nevraveli, čo ste robili pred tým a ani kde ste žili. Vadilo by vám, ak by som sa vás na to spýtala?“

Steve sa na chvíľu zamyslel a rozmýšľal, čo povie.

„Nuž, narodil som sa tu, v Brooklyne, ale po vyštudovaní umeleckej školy som odišiel do vojny. Bojoval som v Japonsku. Po vojne som dosť cestoval, spoznával svet a pomáhal, kde sa dalo. Keď som sa ale dozvedel, že Steve, môj obľúbený bratranec, zomrel, rozhodol som sa vrátiť domov. Trvalo mi to síce pár rokov, no nakoniec som sa vrátil, vzdal hold svojej rodine a zoznámil som sa tu s Peggy, do ktorej som sa zaľúbil a vzali sme sa. A ako to bude v budúcnosti, to uvidíme,“ dopovedal a usmial sa na pani Zackovú. Tá len uznanlivo prikývla a spýtala sa Steva, či mu má ešte doliať kávu, no on odmietol. Dopil tú, čo mal naliatu, a pobral sa domov.

Išiel po ulici, občas sa pozdravil niektorým ľuďom, ktorých poznal z videnia, no inak pokračoval ticho ďalej. Nikdy na seba nestrhával pozornosť, ak sa tomu dalo vyhnúť, pretože nechcel, aby si ľudia všimli podobnosť medzi ním a údajne mŕtvym Captainom Americom.

Odbočil do uličky, ktorá viedla na ulicu, na ktorej sa nachádzal jeho dom. Ako vošiel do uličky, prekvapilo ho, že tam nie je sám. Boli tam štyria chalani. Traja z nich stáli nad štvrtým, ktorý ležal na zemi, vystrašene pozeral na chalanov nad sebou a z nosa mu tiekla krv.

„Prosím, nechajte ma. Nemám pri sebe žiadne peniaze. Chcem ísť domov,“ prosíkal ich chalan zo zeme a jednou rukou sa snažil zastaviť krvácanie.

„Žiadne také. Vyber si – dušu alebo peniaze,“ zachechtal sa jeden z chalanov a z vrecka vytiahol nôž. Ležiacemu mužovi sa v očiach objavil naozajstný strach. Na to sa už Steve nemohol viac pozerať, pristúpil k tým chalanom a prehovoril:

„Prepáčte, ale povedal vám, že nič nemá. Tak ho nechajte na pokoji.“

Všetci chalani pozreli na Steva. Tí traja, ktorí šikanovali štvrtého, sa rozrehotali.

„Čo si to vravel? Že ho máme nechať na pokoji? Nestaraj sa do nás, hlupák. Prejdi okolo a my aspoň teba necháme na pokoji,“ ozval sa druhý chalan z partie so škaredou bradavicou na nose.

„Ešte raz vás poprosím… Nechajte toho chudáka ísť. Sú Vianoce, čas lásky. Tak sa správajte jeden k druhému s rešpektom,“ povedal s pokojným hlasom ešte raz Steve. Chalani sa opäť rozrehotali.

„Chcel si to sám, dedko. Poďte, zmlátime aj jeho,“ povedal tretí chalan zo skupiny a všetci traja sa rezkým krokom približovali k Stevovi.

Steve už nemal na výber, musel sa brániť. Pravdupovediac mu to ale neprekážalo, nemal rád ľudí, ktorí šikanovali ostatných. Rozhodol sa im preto dať príučku. Ako sa približovali, Steve sa zohol a zobral zo zeme okrúhly vrch odpadkového koša, ktorý bol jemne prehnutý. Dodalo mu to však starý pocit, aký cítil, keď držal svoj štít z vibránia.

Chalan s bradavicou pristúpil k Stevovi a chcel mu darovať päsťovku do tváre, no Steve sa uhol a rukou ho trafil do pŕs, pričom ten chalan odletel pár metrov dozadu a zostal ležať na Zemi. Asi omdlel.

Druhý z ich partie to skúsil podobne ako prvý, chcel ho však trafiť do brucha, čo sa mu aj podarilo. Stevovo pevné brucho ale akurát spôsobilo to, že toho druhého chalana ruka rozbolela a Steve ho s jednou rukou zobral a hodil do otvoreného odpadkového koša, z ktorého si zobral kryt.

Posledný bol chalan s nožíkom. Rozbehol sa proti Stevovi a chcel ho ním niekam zasiahnuť, no nepodarilo sa mu to. Steve nôž odrazil svojím provizórnym štítom, vyrazil chalanovi nožík z ruky a trafil štítom chalana do hlavy. Ten okamžite omdlel.

Steve zhodil svoj štít na zem a prešiel k chalanovi, ktorému ešte stále tiekla krv z nosa. Ten sa ho najprv bál, no keď zistil, že mu Steve chcel pomôcť, vďačne jeho pomoc prijal.

„Ďakujem vám za pomoc, pane. Ak by ste tu neboli, neviem čo by sa bolo stalo. Ako sa vám môžem odvďačiť?“ opýtal sa roztraseným hlasom Steva.

„Nie, nemusíš sa mi nijako odvďačovať. Som rád, že som mohol pomôcť. Jediné, čo od teba chcem, aby si sa im nabudúce postavil. Nikdy sa nevzdávaj. To si pamätaj. A potom dosiahneš veľké veci. A tiež buď k ostatným láskavý, hlavne teraz na Vianoce,“ žmurkol na neho Steve, pomohol mu postaviť sa na nohy a odprevadil ho na neďalekú ošetrovňu, kde sa mu postarali o nos. Steve sa už potom pobral rovno domov.

Keď otvoril dvere, privítala ho príjemná vôňa jedla. Vošiel do kuchyne, kde jeho manželka Peggy dorábala posledný koláč. Pri nej sa hrali ich dve deti, asi osemročná Sarah a päťročný James. Keď uvideli ocka, rozbehli sa k nemu a objali ho.

„Ahojte, decká. Pomáhate mamke v kuchyni?“ opýtal sa ich Steve.

„Áno, tento koláč, ten som urobila skoro sama,“ povedala Sarah a ukázala na koláč, ktorý práve Peggy vyberala z trúby.

„Super, si šikovná, Sarah. Mohla by si teraz zobrať brata a išli by ste sa hrať do vašej izby?“ opýtal sa svojej dcéry Steve, tá iba s úsmevom prikývla a odišla s Jamesom do ich detskej izby.

Steve prišiel k Peggy, ktorá si dávala dole rukavice na pečenie a pobozkal ju. Peggy sa na neho potom usmiala.

„Steve, mohol by si ísť, prosím ťa, poupratovať obývačku? Moji rodičia by tu mali byť už čoskoro,“ povedala mu Peggy. Steve si však sadol na stoličku a pozrel sa na svoju manželku.

„Áno, spravím to, len som sa chcel s tebou porozprávať.“

„O čo ide, zlatko?“

„No, bol som sa dnes prejsť v parku, potom som sa zastavil na káve u pani Zackovej a ako som išiel naspäť domov, zaplietol som sa od bitky,“ povedal a Peggy sa na neho vystrašene pozrela. „Neboj sa, nič vážne, len som zachraňoval jedného chalana pred akousi partiou, ktorá od neho chcela peniaze, ktoré nemal. Trvalo mi to reálne asi minútu poraziť ich všetkých a potom som toho chalana odviedol na ošetrovňu.“

„No… tak to je fajn, asi. Nikto iný ťa nevidel, a keby aj, určite by si nemysleli, že si Steve Rogers. Veď tu v Brooklyne žiješ ako Roger už dlhú dobu.“

„No, tu nejde o to. Nemyslím si, že budú s niekým riešiť toto. Ide mi skôr o to, čo som pri tom cítil. Páčilo sa mi to. Nebojoval som už vážne asi tých desať rokov, ale ten pocit, aký som mal dnes, bolo to ako stretnúť starého priateľa. A trochu ma to trápi. To sa nikdy nebudem vedieť prepnúť do režimu obyčajného človeka, manžela a otca? Vždy bude vo mne driemať aj tá bojovnosť, ktorú do mňa dostali cez sérum?“ dopovedal Steve a sklonil hlavu dole. Pozeral do zeme.

Peggy k nemu prišla, najprv ho objala, no potom si pred neho čupla a chytila jeho hlavu do dlaní. Prinútila ho, aby sa na ňu pozrel.

„Steve, bála by som sa o teba, keby si túto bojovnosť v sebe necítil. Pamätám si ťa ešte spred doby, keď si bol hora svalov a viem, že aj vtedy si mal v sebe tú bojovnosť. A tiež sa len zamysli nad tým, že celý život si bojoval. Najprv v Druhej svetovej vojne a potom v budúcnosti, Steve. Toho sa už nikdy nezbavíš. No taktiež viem, ako veľmi miluješ mňa a naše deti. Viem, že aj láskavosť je tvojou veľkou súčasťou a že ak by si si mal vybrať ďalšiu vojnu alebo udržať mier, rozhodol by si sa správne. A tak sa netráp preto, že cítiš niečo, čo si si myslel, že už nikdy nepocítiš. Je to tvojou súčasťou a musíš ju prijať, inak sa nikdy nebudeš cítiť kompletný,“ usmiala sa Peggy na manžela.

„Mala si byť asi psychologičkou, Peggy, a nie zakladateľkou S.H.I.E.L.D.u. Myslím, že by ti to naozaj šlo. A inak… ďakujem,“ povedal Steve a usmial sa na manželku.

„Kto povedal, že nemôžem robiť obe. A teraz mi poď pomôcť, rodičia sú tu o chvíľu.“

Steve s radosťou pomohol manželke a bol v duchu vďačný za to, že sa rozhodol zostať v minulosti, pretože to, čo tu dostal, by tam nikdy nenašiel.

KONIEC

Pokiaľ si chcete prečítať aj ďalšie Čokopoviedky, navštívte náš REWIND Adventný kalendár a každý deň až do Vianoc si otvorte jeden unikátny príbeh.

Zdroj: Ondrej Kačkoš

Mohlo by sa ti páčiť

Pridaj komentár

Najnovší obsah