Čokopoviedky – Ako superhrdinovia prežívajú Vianoce #21

Nenechajte si ujsť

Ondrej Kačkoš
Volám sa Ondrej, mám 20 rokov a na vysokej škole študujem marketingovú komunikáciu. Filmy, seriály a knihy ma sprevádzajú mojim životom odmalička. Keď netrávim čas v škole, s kamarátmi alebo s rodinou, určite ma nájdete pri pozeraní filmov.

Čokopoviedky #21

Máte pocit, že ste už starí na jedenie čokoládok z adventného kalendára? Nuž, pravda to určite nie je, nikto nikdy nebol príliš starý na jedenie čokolády. No ak máte taký pocit, otvárajte si s nami radšej náš REWIND Adventný kalendár, v ktorom sa každý deň dočkáte Čokopoviedky. Tie nám rozpovedia príbehy obľúbených superhrdinov počas vianočných sviatkov. Dnešné dvadsiate prvé okienko sa práve otvára:

Fúry problémov pána Furyho

Nick Fury sedel za štedrovečerným stolom a hľadel bezmyšlienkovo do jedného bodu na stene. Okolo neho bol veľký hurhaj, krik a zmätok. Bol na Vianoce u svojej mamy, ktorá však zavolala celú ich rodinu, blízku i vzdialenú.

„Nicky, poď mi pomôcť s taniermi, treba ich porozkladať na stôl!“ zakričala na Furyho mama.

„Idem!“ zakričal. „A nevolaj ma Nicky, volaj ma ako všetci ostatní – Fury.“

„Áno, áno, Nicky, ako chceš. A tu máš taniere, choď ich položiť na stôl.“

Fury sa svojím jediným okom nahnevane pozrel na mamu, napravil si pásku, ktorú mal natiahnutú cez druhé oko a vzal taniere. Položil ich na stôl a začal ich po jednom ukladať pred každú stoličku. Zdalo sa mu to ako večnosť a celý čas mu do nôh narážali nejaké deti, jeho netere, synovci z druhého kolena a tak podobne, preto sa mu takmer dva taniere podarilo rozbiť. Vďaka reflexom agenta ich však zachránil.

Potom si opäť sadol na svoju stoličku a začal hľadieť na ten istý bod na stene ako predtým. Netrvalo to však dlho, pretože ho jeho mama opäť zavolala.

„Nicky, príď pre poháre!“

„Idem, mama!“

Fury sa zhlboka nahnevane nadýchol, postavil sa a išiel do kuchyne. Tam už boli pripravené poháre, ktoré po troch začal nosiť na stôl. Tentokrát sa mu jeden ale rozbil, za čo na neho mama začala kričať.

„Prepáč, mami, už sa to nestane,“ povedal Fury a začal zametať črepiny.

„To dúfam. Veď tu behajú malé deti, nejaké sa na tom mohlo poraniť!“

Fury pozametal črepiny, hodil ich do koša a opäť si sadol na svoje miesto. Už len čakal, kedy na neho mama znova zakričí. Na jeho prekvapenie mu však zazvonil mobil.

„Vďakabohu,“ povedal si v tichosti Fury a pozrel sa na displej, kto volá. Na mobile bolo napísané iba číslo, žiadne meno.

„Nicky, poď pre servítky!“ opäť zakričala mama na Furyho.

„Prepáč, mami, mám hovor. Musím to zodvihnúť, možno pôjde o niečo vážne!“

„No dobre. Ale rýchlo to vybav a príď mi pomôcť.“

Fury rýchlo vybehol von z domu, kde bolo najväčšie ticho a aj najväčšia zima, no jemu to nevadilo. Bol už aj v horších teplotných minimách.

„Ktokoľvek si, ďakujem,“ povedal Fury a zdvihol hovor. Z mobilu sa ozval ženský hlas.

„Zdravím, Fury. Neruším?“

„Vôbec nie. Čo sa deje, slečna Danversová?“

„Ide o problém, ktorý je na stanici S.W.O.R.D. tu vo vesmíre.“

„Ach, áno, ale o aký problém ide? Veď som odtiaľ odišiel pred dvoma dňami a vrátiť som sa mal skoro hneď po Vianociach. Čo stihli Skrullovia pokaziť?“

„Stihli vás okradnúť, Fury. Priletela som tam čo najskoršie, ako som mohla, no lúpežníkov som už nenašla. Hodilo by sa nám vaše odborné oko, ak viete, čo tým myslím, ak chceme zistiť, kde sú zlodeji.“

„Fajn. Pošlite po mňa lietadlo, ja sa na to pozriem.“

„Za desať minút pred domom vašej mamy. Čakajte ma tam.“

„Dobre, Danversová,“ povedal Fury a zložil. Vrátil sa do domu a prišiel k mame do kuchyne.

„Mami, je mi to ľúto, ale musím odísť. Práca.“

„Ako si to predstavuješ, Nicky?! Veď cez Vianoce si mal mať voľno.“

„Vyskytla sa neočakávaná udalosť. Potrebujú ma.“

„Ach, no dobre, choď. Ale ver, že si naštval svoju mamu.“

A so mnou ju naštval aj celý svet, pomyslel si Fury, no nahlas to nepovedal. Rozlúčil sa s mamou a celou rodinou, vzal si teplú bundu a vyšiel von práve vo chvíli, keď na trávnik pred domom pristávalo lietadlo, v ktorého kokpite sa nachádzala Carol Danversová. Fury jej zakýval a nastúpil dnu. Išiel priamo do kokpitu ku Carol, vedľa ktorej si sadol a pripútal sa. Carol vzlietla s lietadlom.

„Ďakujem za vyzdvihnutie. A teraz k veci. Máš nejaké stopy, kto by mohol byť za tou krádežou?“

„Najprv som si myslela, že ide o rasu Kree, no už si tým nie som taká istá. Skôr by som to tipovala na nejakých vesmírnych pirátov.“

„A čo vlastne zobrali?“

„Akúsi palicu, ktorú ste nedávno priviezli na stanicu a ktorú ste začali skúmať. Mala nejakú hodnotu?“

„Netuším, ako bolo povedané, ešte sme ju len začali skúmať.“

Obaja stíchli, pretože akurát leteli cez atmosféru, takže s nimi začalo nepekne hádzať. Keď však už vyšli z atmosféry, boli už len kúsok od vesmírnej stanice. Carol vletela do jedného z hangárov a jemne pristála.

Fury s Carol vystúpili z lode a hneď k nim pribehol jeden Skrull.

„Zdravím, veliteľ. Počuli ste už o tej lúpeži?“ opýtal sa Skrull.

„Počul som, kapitán. Viete mi k tomu povedať viac?“

„Áno, zmizla nám táto palica,“ povedal a ukázal na tablete Furymu obrázok dlhej palice, ktorá končila oranžovou guľou, avšak pred tou guľou boli na palici tenké výstupky v tvare kruhov.

„To už viem. Povedzte mi niečo, čo neviem.“

„Palica bola uložená v debni. Debnu ale ukradli tiež, čo je dobrá správa. Mali sme v nej totižto zabudovaný vysielač, vďaka čomu monitorujeme jej polohu.“

„Skvelá správa, kapitán. Už ste za nimi poslali nejakú loď?“

„Nie, pane, čakali sme na vás a na vaše pokyny.“

„Dobre. Urobíme to takto. Ja s Carol poletíme napred a budeme sledovať signál. Chcem asi pol tucta vesmírnych lodí, ktoré pôjdu za nami a keby sme ich potrebovali, budú našou zálohou. A posledná vec, zrejme máme niečo po tejto lúpeži poškodené. Nájdite niekoho, kto to opraví.“

„Áno, pane,“ povedal Skrull a začal pobehovať po hangári a odovzdával rozkazy. Fury sa zatiaľ otočil a vošiel do vesmírnej lode, ktorá bola čerstvo natankovaná a kapitán Skrullov Furymu naznačil, že do nej môže vojsť.

Po Furyho príklade išla aj Carol, ktorá za ním nastúpila do lode a rovno si išla sadnúť do kokpitu na miesto pilota. Fury tam už sedel, opieral si ruku o bradu a zjavne rozmýšľal.

„Nad čím premýšľaš?“ spýtala sa Carol.

„Je to celé zvláštne. Niekto si dá tú námahu, aby ukradol zvláštnu palicu pár dní po tom, ako som odišiel. Tú palicu sme pritom dlho nevlastnili. Rátam preto, že pôjde asi o predošlého majiteľa.“

„Takže palicu asi nevráti podobrom, čo myslíš?“

„Netuším. Ale musíme byť pripravení na všetko.“

Carol prikývla, zakývala cez okno kapitánovi Skrullov a pomaly vzlietla s vesmírnou loďou. Vyleteli z hangáru a zamierili smerom, z ktorého vychádzal signál. V kokpite bolo ticho. Fury premýšľal a snažil sa pripraviť plán tak, aby sa nikomu z jeho ľudí nič nestalo. Stále však netušil, koho by mohol čakať.

„Fury, máme problém,“ povedala Carol po nejakom čase letu.

„Čo tým myslíš?“

„Prišli sme k signálu… a nič tu nie je.“

Fury sa pozrel na navigáciu, ktorá jasne pípala, že už by mali byť na mieste. Pre nimi však nič nebolo vidno.

„Vieš čo, idem sa tam pozrieť,“ povedala Carol, vypla motory a odišla z kokpitu. Netrvalo dlho a Fury cez sklo lode videl, ako žiariaca guľa – Carol – lietala pred loďou a prehľadávala vesmír. Robila to asi pätnásť minút a potom sa vrátil na loď s akousi malou vecou v ruke.

„Našli čip a vyrvali ho. Vedeli, že by sme ich mohli nájsť. Šikovní,“ poznamenal Fury, keď videl, čo Carol priniesla.

„A čo teraz, Fury? Mám skúsiť prehľadať vesmír sama? Bude to rýchlejšie.“

„Nie, to nie je dobrý nápad. Môže to trvať dlho. Musíme nájsť nejaký rýchlejší a lepší spôsob,“ zamyslel sa Fury. „Bola by tu jedna možnosť. Danversová, prepoj ma s kapitánom.“

Carol prikývla, postláčala nejaké gombíky a z palubnej dosky sa ozval hlas kapitána Skrullov.

„Zdravím, pane. Našli ste to?“

„Nie, našli sme iba vysielač, ktorý z debny vyhodili. Kapitán, avšak napadla mi iná možnosť. Kedysi sme v S.H.I.E.L.D.e študovali žezlo, v ktorom bol Kameň nekonečna. A tá vec vyžarovala silné gama žiarenie. Nerobí to isté aj táto palica?“

Na chvíľu nastalo ticho. Kapitán zrejme premýšľal. Následne na to sa začali ozývať nejaké hlasy, no nebolo jasné, čo hovoria, pretože Skrullovia na druhej strane boli zrejme ďalej od mikrofónu. Potom hlasy prestali a do mikrofónu sa opäť ozval kapitán.

„Je to možné, veliteľ Fury. Palica mala tiež svojské vyžarovanie, to sme hneď zachytili, no pravdupovediac nikomu nenapadlo použiť túto techniku. Naši technici na tom začnú pracovať a hneď, ako zachytíme nejakú stopu, pošleme vám súradnice.“

„Ďakujem, kapitán,“ povedal Fury a zložil. V kokpite nastalo ticho. Carol aj Fury čakali na súradnice.

„Ako sa má mama, Fury?“ prerušila trápne ticho Carol.

„Má sa fajn. Veď čo pre ňu môže byť lepšie než plný dom rodinných príslušníkov a možnosť komandovať svojho jediného syna. Nikdy jej nebolo lepšie.“

„Tak to aby sme sa poponáhľali a vyriešili túto situáciu čo najrýchlejšie, nech môže byť synáčik čím skôr znova pri mamičke,“ žmurkla na Furyho Carol a začala sa smiať. Fury na ňu škaredo zazrel.

„Prestaň sa smiať, na tom nie je nič vtipné. A pozri sa, už nám prišli súradnice,“ ukázal Fury na na riadiacu dosku. Carol sa na ňu pozrela a zadala súradnice do systému lode.

„Fury, pripútaj sa. Ideme pomerne ďaleko a tak budeme musieť cestovať rýchlosťou svetla,“ poznamenala Carol, Fury sa pripútal a potom Carol vyštartovala s loďou. Cestovali rýchlosťou svetla iba pár minút a potom prešli do normálnej rýchlosti. Pred nimi sa objavila ďalšia vesmírna loď, niekoľkonásobne väčšia ako tá Furyho.

Fury zobral do ruky vysielačku a snažil sa druhú loď kontaktovať.

„Zdravím, tu je Falcon 2234. Máme povolenie pristáť s našou loďou vo vašej?“

„Kto ste? Idete na párty?“ ozvalo sa mu z vysielačky.

„Na párty?“ spýtal sa Fury a začudovane pozrel na Carol. „Vlastne áno, boli sme pozvaní a chceme ísť na párty. Máme povolenie pristáť vo vašom lodnom hangári?“

„Povolenie sa udeľuje,“ povedal hlas na druhej strane a zrušil. Fury kývol Carol a tá si to s ich vesmírnou loďou namierila do ich hangára ich obrovskej lode.

V hangári pristáli a vyšli von. Tam ich však čakalo nemilé prekvapenie.

„Stáť, votrelci!“ zakričal akýsi tvor podobný žralokovi. Okolo Furyho, Carol a lode sa utvoril kruh zložený z rôznych vesmírnych rás, pričom každý člen na nich mieril s nejakou pištoľou. Bolo ich tam v hangári asi sto.

„Asi došlo k nejakému nedorozumeniu, páni. My nie sme hrozba,“ pobavene povedala Carol a zasvietili jej oči.

„Prečo ste prišli na túto loď?“ opýtal sa namosúrene Žralok.

„Iba hľadáme vec, ktorá nám bola ukradnutá,“ povedal Fury a dvihol ruky nad hlavu. Carol pregúľala očami a urobila to isté.

„Myslíte túto vec?“ ozval sa z davu nový hlas. Kruh sa na chvíľu otvoril a dovolil vojsť do popredia človeku so sivými vlasmi v zlatej róbe, s modrým pásikom na brade a s Furyho hľadanou palicou v ruke.

„Áno, to je ono,“ prikývol Fury.

„Nuž, vlastne som si len ukradol to, čo je moje. Ha ha. Okradol som zlodejov. Vtipné. Viete, som Grandmaster a toto je moja palica. Podarilo sa mi ju stratiť a ako som neskôr zistil, stratila sa na vašej základni. Tak som si ju zobral naspäť a po úžasnej párty, ktorú som mal a ktorú ste mi prerušili, sa vrátim naspäť na Sakaar a budem si ďalej v pokoji vládnuť.“

„Nemyslím si, že to tak bude. My si palicu berieme naspäť,“ odhodlane povedal Fury. Grandmaster sa zasmial.

„Páči sa mi tvoja odvážna povaha, ale pochybujem. Och, a skoro by som zabudol. Zabite ich,“ povedal svojim ľuďom, otočil sa plánoval odísť.

„Počkajte! Tak dobre, môžete si palicu nechať. Berte to ako vianočný darček. Len nás nechajte ísť živých,“ zmenil rétoriku Fury len preto, aby sa odtiaľ dostali živí. Carol by s najväčšou pravdepodobnosťou prežila, no u neho to nebolo také isté pri takejto presile. Grandmaster sa však zastavil, otočil sa a začal sa smiať.

„Si vtipný, to sa musí uznať. Ale akosi nevyzeráš na to, že môžeš vyjednávať. A aj keď neviem, čo vianočný znamená, viem, čo znamená darček. Takže ďakujem,“ povedal Grandmaster, pristúpil k Furymu a potľapkal ho po líci. Otočil sa a odišiel pomedzi svojich ľudí tak, ako prišiel. Opäť sa mu ľudia uhli, no keď prešiel, znova uzatvorili kruh.

„Fury, mám plán,“ zašepkala Carol. „Keď poviem bež, utekaj naspäť do lode a naštartuj motory.“

Fury na ňu pochybovačne pozrel, no keď videl všetkých tých mimozemšťanov s pištoľami, prikývol.

„Hej, vy zrúdy!“ zakričala Carol. „Mám posledné želanie. Bež!“

Carol sa celá rozsvietila a vystrelila energetický paprsok do radov útočníkov. Tí sa zľakli a začali utekať, aby ich netrafil paprsok, čo dalo Furymu čas na útek do lode. Vošiel do kokpitu, sadol si a rýchlo naštartoval motory. Vonku bolo počuť streľbu. O chvíľku na to k nemu pribehla Carol, sadla si a vyletela s loďou von.

Keď vyleteli z tej obrovskej lode, tak začala vybuchovať. Fury ohromene pozrel na Carol.

„Trochu som poškodila niektoré motory a podobné srandy. Teraz sama od seba vybuchne. Počkáme a vrátime sa po žezlo?“

„Nie, kašli na to, nestojí nám to za ďalšie problémy. Poďme domov,“ odpovedal Fury a vzal do ruky vysielačku. „Kapitán vraciame sa domov. O palicu sme prišli, no zneškodnili sme zlodejov.“

„Rozumiem, veliteľ. Prajem vám príjemnú cestu naspäť na Zem,“ povedal kapitán Skrullov a zložil. Carol zatiaľ prepla motory tak, že cestovali rýchlosťou svetla. Ani sa nenazdali a už pred sebou videli Zem.

„Prepáč za pokazené Vianoce,“ povedala Carol Furymu popri tom, ako sa blížili k Zemi.

„Sranduješ? Všetko je lepšie než byť zavretý v jednom dome s mojou matkou. Bolo to vyslobodenie. A vďaka za záchranu života,“ poďakoval jej Fury. Carol iba prikývla a usmiala sa. Zvyšok cesty k Zemi už mlčali a len si vychutnávali pohľad na Zem v toto vianočné obdobie.

KONIEC

Pokiaľ si chcete prečítať aj ďalšie Čokopoviedky, navštívte náš REWIND Adventný kalendár a každý deň až do Vianoc si otvorte jeden unikátny príbeh.

Zdroj: Ondrej Kačkoš

Mohlo by sa ti páčiť

Pridaj komentár

Najnovší obsah