Čokopoviedky – Ako superhrdinovia prežívajú Vianoce #4

Nenechajte si ujsť

Ondrej Kačkoš
Ondrej Kačkoš
Volám sa Ondrej, mám 23 rokov a na vysokej škole študujem marketingovú komunikáciu. Filmy, seriály a knihy ma sprevádzajú mojim životom odmalička. Keď netrávim čas v škole, s kamarátmi alebo s rodinou, určite ma nájdete pri pozeraní filmov.

Najčítanejšie za 7 dní

Čokopoviedky #4

Máte pocit, že ste už starí na jedenie čokoládok z adventného kalendára? Nuž, pravda to určite nie je, nikto nikdy nebol príliš starý na jedenie čokolády. No ak máte taký pocit, otvárajte si s nami radšej náš REWIND Adventný kalendár, v ktorom sa každý deň dočkáte Čokopoviedky. Tie nám rozpovedia príbehy obľúbených superhrdinov počas vianočných sviatkov. Dnešné štvrté okienko sa práve otvára:

Super Claus

Superman, najznámejší bojovník sa spravodlivosť, prelietaval ponad tmavé mesto. Pomaly už nastávala noc, a tak sa Clark Kent ponáhľal domov k rodičom, aby s nimi strávil vianočné sviatky a doprial si pár dní voľna. Za posledný deň pochytal väčšinu zločincov a strčil ich do väzenia. Vedel, že má tak od nich pár dni voľno. Superman sa kochal krásnym výhľadom na vysvietené vianočné mesto. Vzbudilo to v ňom radostnú náladu a vianočného ducha, preto sa nevedel dočkať, kedy bude doma. A tak zrýchlil. Pri tej rýchlosti si však nevšimol letiaci objekt pred sebou a narazil do neho. Supermana odhodilo na strechu najbližšej budovy.

„Čo to… čo to bolo?“ pýtal sa sám seba zmätený Superman. Pomaly vstal, oprášil si svoj superhrdinský oblek a plášť a prešiel ku kraju budovy, aby sa pozrel, do čoho narazil. Dole na chodníku ležali na húkajúcich domlátených autách… soby? Superman sa na chvíľku zarazil a nechápal, čo by soby robili vo vzduchu. Skočil z budovy a priletel dole k nim. Keď už bol bližšie, všimol si, že soby sú navzájom poprichycované nejakými povrazmi. Tie povrazy viedli ku krásnym dreveným saniam, ktorých zadnou dominantou bolo obrovské vrece. V prednej časti sa však niečo hýbalo, niečo červené, guľaté s dlho bielou bradou známe pod menom…

„Santa! Santa Claus! Ja som zrazil Santa Clausa! Tak to je problém,“ vyľakane povedal Superman a bežal starému pánovi pomôcť.

„Santa, ste v poriadku? Nestalo sa vám nič?“

„Chlapče, to nevieš dávať pozor? Veď si do nás narazil s takou silou, že keby som nebol Santa, už moje ostatky zbierajú niekde v Číne,“ odpovedal mu jemne rozčúlený Santa Claus.

„Prepáčte, Santa. Ponáhľal som sa domov k rodičom, užiť si s nimi vianočné sviatky. Treba vám nejako pomôcť?“ pýtal sa Superman ustráchane, čo u neho nie je vôbec bežné.

„Nuž, Kal-El,“ oslovil Santa Supermana jeho pravým menom, čo ho prekvapilo, „môžeš sa sám zapísať na zoznam neposlušných ľudí. Tvoj čin totižto všetkým ľudom na Zemi zničil Vianoce. Moje čarovné soby sú potlčené, niektoré majú možno aj polámané kosti a čarovné sane držia v jednom kuse len vďaka vianočnému kúzlu. Nie som schopný už ďalej roznášať darčeky. Všetky deti a dospelí budú tento rok bez hračiek a darčekov,“ oznámil smutne Santa.

Superman neveril vlastným ušiam. On, ktorý sa snaží ísť všetkým ľuďom príkladom, im teraz zničil najlepší sviatok v roku. Supermana však naplnila nádej, vždy je nejaká cesta von z každého problému.

„Santa, nedá sa to nejako opraviť? Nevieme tie vaše sane opraviť a nejako dať dokopy aj vaše soby?“

„Synak, myslíš, že ak by sa to dalo takto rýchlo, nebolo by to už spravené? Moje soby síce vedia lietať a jednému dokonca svieti aj nos, no inak sú to obyčajné soby. Liečiť sa budú týždne. A sane… sane to nevydržia cez polárnu búrku, ktorá určite na severnom póle bude. Rozpadli by sa pri prvej turbulencii. Nedá sa nič robiť. Iba žeby darčeky niekto poroznášal za mňa.“

„Santa, ja to urobím. Napravím svoju chybu!“ hneď bez rozmýšľania povedal Superman, ktorý chcel veľmi odčiniť to, čo urobil. „Viem lietať, dokonca som superrýchly, som supersilný, unesiem celý batoh s darčekmi, a ešte k tomu vidím v tme, takže sa na oblohe určite nestratím. Uvidíte, zvládnem to,“ povedal Santovi, pričom pripomínal malého chlapca, ktorý sa snaží dokázať svojmu otcovi, že má na to vykonať nejakú ťažkú činnosť.

„Ach, no dobre, veď si Superman, mal by si to zvládnuť. Tu si nasaď moju mikulášsku čiapku, nech aspoň trochu vyzeráš ako ja. Mech je tam vzadu na voze, vylož si ho na plece tak, ako je tebe najlepšie, no nestrať ani jeden darček. Na to si dávaj veľký pozor. Každý musí dostať to, čo si prial. K tomu, aby si obišiel každý dom a dal každému správny darček, ti dám takúto mapu,“ povedal Santa a začal hľadať mapu v saniach.

„Santa, neviem, či mi ta mapa nebude len zavadzať. Určite bude veľká, ak tam majú byť zaznačené mená všetkých ľudí na svete. Nebude mi to iba zbytočnou príťažou?“

„Hmm, kedysi áno, ale vieš ako to chodí, všetko sa modernizuje,“ dopovedal a vytiahol zo spodku saní tablet. „Každý ide s dobou a Santa nepôjde? Mapy už nie sú v móde, sú veľké a neprehľadné. Tu v tablete máš dokonca interaktívnu mapu. Aha. Vyberieš si napríklad mesto Gotham, klikneš na nejaký byt a tam sa ti zobrazia mená všetkých ľudí, čo tam spolu žijú, plus ich tajné želania. Ľahké ako facka, mladá generácia ako ty to určite zvládne.“

Santa dohovoril, otočil sa k saniam a vytiahol z nich vysielačku. Povedal niečo v reči, ktorej Superman nerozumel, vrátil vysielačku do saní a otočil sa k Supermanovi.

„Zavolal som si odvoz, škriatkovia tu budú čoskoro. Ak do nich nikto nenarazí,“ zamračil sa na Supermana. „Odvezú mňa, sane aj soby hore na sever. Potom, keď to dokončíš, príď mi vrátiť vrece na Severný pól a povieš mi, ako to išlo.“

„Určite, Santa. Nebojte sa, na mňa sa môžete spoľahnúť, zvládnem to. Môžem si však ešte požičať vysielačku, potrebujem zavolať rodičom, že k ním prídem až zajtra.“

Santa mu to s radosťou dovolil. Superman oznámil rodičom, že nepríde, pretože má prácu, čo rodičov zamrzelo, no potešilo ich, že príde na ďalší deň ráno. Superman skončil hovor, podal Santovi vysielačku, vzal do rúk batoh a tablet a vyletel nahor. Santa mu kýval dovtedy, kým ho nestratil z dohľadu.

Superman vyletel vysoko nad mesto. Vrece si zavesil na nohu a začal študovať tablet, ktorý mu dal Santa. Vybral si v ponuke štát a mesto, v ktorom sa nachádzal. Náhodne sa rozhodol vyskúšať jednu rodinu, a tak klikol na dom, ktorý sa nachádzal na Baker Street 16. Žila v ňom väčšia rodina zložená z matky Jane, otca Franka, detí Toma, Richarda a Alex a zo starej mamy Veronicy. Superman tú ulicu poznal a tak si prehodil mech zasa na plece a odletel k spomínanému domu, na ktorého streche pristál. Po hlučnom pristátí, ktoré spôsobilo hlavne vrece plné darčekov, Superman klikol na každého člena rodiny, pričom sa mu ukázalo, aké darčeky chceli. Superman pozrel do vreca a akoby zázrakom (asi vianočným) boli tieto darčeky hneď na vrchu. Vybral teda šesť darčekov, zvyšné nechal vo vreci na streche a skočil do komína, ktorý mu bol trochu tesný, no nakoniec sa dostal až na jeho dno.

Celý zaprášený od popola z neho vyšiel s darčekmi a poukladal ich pod rozsvietený vianočný stromček, ktorý bol jediným zdrojom svetla v miestnosti. Všetci v dome už zrejme spali a tak sa Superman nebál, že ho niekto prichytí. Darčeky sa pod stromčekom ešte snažil naaranžovať tak, aby to vyzeralo aspoň trochu pekne. Keď sa už chystal vyletieť naspäť komínom hore, všimol si pri stromčeku malý stolík, na ktorom bol pohár s mliekom, koláčiky a nejaký odkaz. Superman k nemu pristúpil, zobral do rúk ten odkaz a začítal sa:

„Milý Santa, sme nesmierne radi, že si sa u nás zastavil. Veríme, že sme boli tento rok dobrí a že si nám doniesol nejaké darčeky. Daj si u nás mlieko a koláče, aby si sa posilnil pred ďalšou cestou. Tvoji Richard, Tom a Alex.“

Superman sa usmial. Odkaz ho veľmi potešil a naozaj si uvedomil, čo Santa znamená pre deti. Zo slušnosti sa napil trochu mlieka a zjedol niekoľko koláčov. Potom sa však už ponáhľal von, pretože pred ním boli ešte milióny ďalších obydlí. Vonku na streche sa oprášil od sadzí z komína, schytil do rúk vrece so zvyšnými darčekmi a začal vo veľkom rozdávať.

Po niekoľkých hodinách mal za sebou už celú Severnú a Južnú Ameriku, Austráliu, Afriku a začal roznášať darčeky v Európe. V Paríži si dal prestávku na budove, z ktorej mal výhľad na rozsvietenú Eiffelovu vežu. Kochal sa krásnym výhľadom, avšak trochu ľutoval, že tu sním nebola jeho priateľka. Ach Lois, tebe by sa tu páčilo, pomyslel si. Chvíľu si predstavoval, ako sa v civile prechádza s Lois po meste lásky, no potom sa prinútil vrátiť do prítomnosti. Vzal do ruky tablet, aby našiel polohu ďalších rodín a ich prianí, no keď sa ho pokúsil zapnúť, nič sa nestalo. Obrazovka zostala čierna. Superman ho skúsil zapnúť ešte niekoľkokrát, no nič sa nedialo.

„No do…,“ chcel zanadávať, no zarazil sa. Čo budem teraz robiť? Ako zistím, ktoré darčeky mám komu doručiť? Santu porazí, keď sa to dozvie.

Superman bol nešťastný. Ešte nikdy v živote sa necítil takto bezmocný, a to si myslel, že jeho jedinou slabinou je kryptonit. Chvíľu len tak pozeral na mesto a rozmýšľal, ako by darčeky rozniesol aj bez pomoci tabletu, no nenapadlo mu žiadne riešenie. Už, už to chcel vzdať a odísť za Santom a priznať si porážku, keď začul slabučký hlas.

„Bonjour. Qui êtes vous? Que fais-tu ici?“

Superman sa otočil a za sebou uvidel malé, asi desaťročné dievčatko s krátkymi čiernymi vlasmi a hnedými očami, ktoré mu bolo azda po pás. Po francúzsky nerozumel a tak nevedel, čo dievčatko chce, ale akosi pochopil, že on, oblečený v superhrdinskom kostýme s čiapkou Santa Clausa a obrovským vrecom plným darčekov musel byť pre dievčatko zvláštnym úkazom.

„Ahoj, maličká. Prepáč, ale nerozumiem ti. Ne-ro-zu-miem ti. Ale ja som Santa, ak ti to pomôže,“ povedal Superman a ukázal na seba. Dievčatko mu zrejme tiež nerozumelo, no keď povedal slovko Santa, dievčatko ako keby pochopilo. Oči sa jej rozšírili, kútiky úst sa jej roztiahli a dievčatko sa začalo smiať. Rozbehlo sa k Santovi Supermanovi a objalo ho. Superman jej so smiechom objatie opätoval. Dievčatko ukázalo na vrece darčekov a spýtalo sa niečo po francúzsky.

„Ak sa pýtaš na to vrece, sú tam darčeky. Len neviem, ako ich mám rozniesť ľuďom bez pomoci tohto prístroja,“ posťažoval sa dievčinke a ukázal na tablet, pričom niekoľkokrát stlačil tlačidlo na zapnutie a nič sa nestalo. Dievčatko sa chytilo za bradu a vyzeralo to, že tuho rozmýšľa. Po asi minúte sa jej rozžiarili oči, chytilo Supermana za ruku a ťahalo ho ku dverám na streche budovy, ktoré zrejme viedli niekam dnu a ktorými aj malé dievča prišlo na strechu.

Vošli týmito strešnými dverami do vnútra budovy a dievčatko ťahalo Supermana k ďalším, trochu otvoreným dverám. Zvnútra sa ozýval krik. Superman tam pomaly nakukol a všimol si, že z kuchyne, ktorá bola priamo oproti vchodovým dverám, avšak medzi ňou a dverami bola celá obývacia miestnosť, sa ozýval krik muža a ženy. Superman sa vystrel a chcel zasiahnuť, no dievčatko si to všimlo a zadržalo ho. Nahodilo výraz, ktorý naznačoval, že toto sa deje často a ťahala ho k biedne vyzdobenému vianočnému stromčeku. Superman nechápal, o čo sa pokúša. Ona však rezko zobrala z rúk Supermanov tablet, pripojila ho na kábel a ten strčila do zásuvky. Na tablete sa objavilo 1 %. Vtedy to Supermanovi došlo. Tablet sa nepokazil, len sa po takom častom používaní vybil!

„Ďakujem ti pekne… zachránila si ma. Ehm, mercy,“ povedal a usmial sa na dievčatko. To mu úsmev opätovalo a spolu čakali, kým na tablete nezasvieti 100%. Pozerali pri tom cez okno na jemne padajúci sneh a symfóniu im do toho spievali hlasy jej hádajúcich sa rodičov. Po hodnej chvíli sa nakoniec tablet nabil a Superman tak mohol vyraziť na cestu. Nechcel však len tak odísť od dievčatka, ktoré mu pomohlo, a pri tom ono samé zjavne potrebovalo pomoc. Zobral ju na strechu, že už keď je tu, tak jej aspoň rovno dá darček. Zapol si tablet, našiel jej adresu a potom pohľadal jej darček vo vreci. Keď jej to dal, dievčatko zapišťalo od radosti.

„Ďakujem ti ešte raz za pomoc. Snáď aj tebe pomôže tento darček,“ usmial sa na tancujúce dievčatko, ktoré v rukách zvieralo čisto nové slúchadla a MP3 prehrávač na počúvanie hudby. Teraz už bude môcť počúvať hudbu namiesto počúvania kriku rodičov. Dievčatko sa poslednýkrát pozrelo na Supermana, usmialo sa, objalo ho a bežalo naspäť domov vyskúšať si svoj vianočný darček. Superman sa tiež pousmial a vybral sa doroznášať zvyšok darčekov nielen v Paríži, ale v celej Európe a Ázii.

Nadránom, keď už začalo svitať, priletel Superman s prázdnym vrecom na Severný pól. Vďaka mape v tablete ho našiel ľahko. Zaklopal na dvere, ktoré sa mu rýchlo otvorili a v nich stál nedočkavý Santa Claus.

„No ako, zvládol si to?“ opýtal sa Supermana. Ten mu vyrozprával celý príbeh o tom, ako sa mu podaril vybiť tablet a nevedel, že ho jednoducho stačí nabiť, no nakoniec ho zachránilo malé francúzske dievčatko. Santa celý čas bez slova počúval a na konci iba prikývol.

„Splnil si to do bodky, priateľu, a popasoval si sa aj s problémami. Teraz viem, že keď sa mi občas nebude chcieť roznášať darčeky, mám svojho zástupcu.“

„Viete čo, Santa? Myslím, že po týchto Vianociach budem lietať po oblohe pomalšie, aby som to už znova robiť nemusel,“ zasmial sa Superman.

„No dobre teda. Vďaka ešte raz za pomoc. A ozaj, skoro by som zabudol. Toto je tvoj darček,“ povedal Santa a podal Supermanovi malú kľúčenku v tvare gule. Na prvý pohľad nič špeciálne, no Superman to hneď spoznal.

„Veď to je miniatúrna verzie planéty Krypton pred tým, ako bola zničená! To je úžasné, ďakujem ti, Santa.“

„Viem, ako niekedy myslíš na svoju domovskú planétu. A vďaka svojmu superzraku si môžeš všimnúť, že sme tam dali všetko tak, ako to bolo aj na planéte, len je to niekoľkokrát menšie. A teraz už choď, ja mám veľa práce s ošetrovaním zranených sobov.“

Superman sa mu ešte raz poďakoval a ako mnohokrát tej noci vyletel rýchlo do vzduchu. Letel rovno do svojho bytu, kde zo seba zhodil superhrdinský oblek a len sa hodil do postele. Netrvalo dlho a zaspal. Snívali sa mu pekné sny plné darčekov a Santa Clausa, ktorý je natoľko zázračný, že vždy každého poteší darčekom šitým na mieru.

KONIEC

Pokiaľ si chcete prečítať aj ďalšie Čokopoviedky, navštívte náš REWIND Adventný kalendár a každý deň až do Vianoc si otvorte jeden unikátny príbeh.

Zdroj: Ondrej Kačkoš

Mohlo by sa ti páčiť

Pridaj komentár

- REKLAMA -

Najnovší obsah

- REKLAMA -