Čokopoviedky – Ako superhrdinovia prežívajú Vianoce #7

Nenechajte si ujsť

Ondrej Kačkoš
Volám sa Ondrej, mám 20 rokov a na vysokej škole študujem marketingovú komunikáciu. Filmy, seriály a knihy ma sprevádzajú mojim životom odmalička. Keď netrávim čas v škole, s kamarátmi alebo s rodinou, určite ma nájdete pri pozeraní filmov.

Čokopoviedky #7

Máte pocit, že ste už starí na jedenie čokoládok z adventného kalendára? Nuž, pravda to určite nie je, nikto nikdy nebol príliš starý na jedenie čokolády. No ak máte taký pocit, otvárajte si s nami radšej náš REWIND Adventný kalendár, v ktorom sa každý deň dočkáte Čokopoviedky. Tie nám rozpovedia príbehy obľúbených superhrdinov počas vianočných sviatkov. Dnešné siedme okienko sa práve otvára:

Wolverinove prvé Vianoce

Wolverine stál v hračkárstve medzi tými všetkými hračkami. Bol zúfalý. Tieto Vianoce boli jeho prvé s Laurou, jeho dcérou. Chcel jej preto vybrať nejaký darček, hračku, ktorá by sa jej páčila. No toto nebol tak úplne jeho odbor a medzi regálmi s hračkami sa cítil stratený. Požiadal tak o pomoc najbližšiu predavačku.

„Hej, vy tam, prepáčte. Viete mi pomôcť?“ opýtal sa mladej blondínky, ktorá sa podľa menovky volala Ruby. Ruby sa na neho usmiala a prišla k nemu bližšie.

„Áno, samozrejme, s radosťou. V akom smere potrebujete pomôcť?“ opýtala sa Wolverina.

„No, potreboval by som darček na Vianoce, pre dievča, asi dvanásťročné.“

„Hmm, chápem. A aké má záľuby?“

Wolverine sa zamyslel. Predstavil si malá Lauru, ako zabíja vojakov, ktorí ich prenasledujú. Toto jej ale nemôže povedať, pomyslí si, že si z nej strieľa. Musí si niečo vymyslieť.

„Tak, veď viete, deti. Má rada… eh… rada kreslí, napríklad. Keďže je to dievča, tiež má rada rôzne… bábiky, má ich doma veľa. A tiež má rada zvieratká,“ nakoniec jej odpovedal Wolverine, pričom len dúfal, že mu niečo – hocičo – nájde.

„Máte podľa týchto slov veľmi zlatú a miernu dcérku, pane. Poďte za mnou, ukážem vám oddelenie, v ktorom by sme pre ňu niečo mohli vybrať,“ dopovedala, nečakala na Wolverinovu reakciu a vybrala sa k danému oddeleniu.

Prešli najprv okolo oddelenia s legom, ktorého hlavnou dominantou bol veľký legový Santa skrytý za sklom, aby ho náhodou nadšené deti nerozbili. Ďalej postupovali okolo oddelenia s plyšovými hračkami, oddelenia so stolovými spoločenskými hrami, oddelenia s umelými zvieratkami a oddelenia plastových zbraní. Asi som jej mal zobrať niečo odtiaľ, meč by sa jej zrejme viac páčil ako bábika alebo zvieratká, pomyslel si Wolverine, no nahlas nič nepovedal a išiel ďalej za zamestnankyňou obchodu.

Tá ho doviedla do oddelenia, ktoré bolo celé ružové. Wolverinovi z toho skoro zhoreli citlivé oči. V tomto oddelení sa nachádzalo niekoľko regálov s bábikami rôznych rozmerov a v rôznych šatôčkach, poväčšine však všetky v ružových. Wolverine sa na to neveriacky pozeral a nechápal, ako niekto mohol dať dohromady túto pohromu.

„Je to tu… ružové,“ nakoniec zo seba dostal.

„Áno, naše malé zákazníčky to tu milujú. Ružová je ich obľúbená a vďaka nej sa tešia obľube aj tieto bábiky. Tak, nechám vás pozerať si bábiky samého alebo vám pomôžem s hľadaním?“

„Ak nemáte inú prácu, pomoc sa mi určite zíde,“ vďačne povedal Wolverine.

Spolu tak prechádzali bábiku za bábikou, regál za regálom. Wolverinovi sa ale žiadna z nich nepozdávala. Všetky vyzerali rovnako, s rovnakým hlúpym úsmevom, blond vlasmi a našuchorenými ružovými šatami. Po pol hodine hľadania ho prešla trpezlivosť.

„Nemáte tu nejaké iné bábiky? Nejaké, ktoré nevyzerajú všetky rovnako? A hlavne – nejaké, ktoré sú oblečené v inej farbe?!“ opýtal sa nahnevaný Wolverine.

Predavačku Ruby jeho prudký tón vyľakal a vyviedol z rovnováhy. Pozbierala však odvahu a s trasľavým hlasom mu odvetila:

„T-t-tam,“ ukázala na druhú stranu oddelenia, „sa nachádzajú menej obľúbené bábiky. Nie že by boli horšie, al… ale proste nevyzerajú ako tieto, preto ich kupujú ľudia pomenej.“

Wolverine sa zamračil, otočil sa a vykročil k „menej populárnym“ bábikám. To, čo tam uvidel, bolo našťastie menej ružové, čo ho potešilo. Bábiky tam tiež neboli zobrazované ako blondínky v šatách, no našli sa tam aj hnedovlasé či ryšavovlasé bábiky poobliekané ako záhradníčky, tety doktorky alebo pretekárky. Práve v poslednej menovanej sekcii padla Wolverinovi do oka jedna hračkárska sada.

„Beriem si túto,“ povedal a ukázal bábiku predavačke Ruby. Tá prekvapivo dvihla obočie, no bála sa povedať nejaké slovko, aby ho znova nenaštvala. Wolverine pre dcéru totižto vybral hnedovlasú bábiku oblečenú v koženom motorkárskom oblečení, ktorá mala v balení pribalenú ešte aj motorku a skokanský mostík.

„Toto sa mojej dcére bude páčiť. Je to drsné, rovnako ako ona. Ďakujem za pomoc, ehh… Ruby. Odvediete ma ešte, prosím, k pokladni? Inokedy je môj orientačný zmysel dokonalý, ale toto miesto ma úplne poplietlo. Je to diablov príbytok.“

Ruby iba mĺkvo prikývla a vybrala sa k pokladni. Smerom naspäť opäť prechádzali tými istými oddeleniami – oddelením plastových zbraní, oddelením umelých zvieratiek, oddelením so stolovými spoločenským hrami, oddelením s plyšovými hračkami a nakoniec oddelením s legom. Tam sa Wolverine z nejakého dôvodu zastavil. Zdalo sa mu, že cíti nejaký známy pach. Pozrel sa do uličky, z ktorej ten pach vychádzal, no nevidel nič, iba Santu vyrobeného z lega, ktorého si všimol už predtým.

„Je všetko… je všetko v poriadku, pane?“ opýtala sa znepokojene Ruby.

„Áno. Poďme už k tej pokladni, chcem z tohto miesta vypadnúť čo najrýchlejšie. Strašne mi mätie zmysli.“

Konečne prišli ku pokladni, Wolverine si bábiku ešte nechal zabaliť ako vianočný darček a nakoniec ju zaplatil. S pocitom spokojnosti, že našiel vhodný darček, vyšiel von z obchodu. Išiel smerom k svojej motorke, keď opäť zacítil ten pach, ktorý cítil aj v hračkárstve. Obzrel sa okolo seba.

„Hej, vylez von! Už som ťa zacítil, takže sa budeš zbytočne schovávať. Ak však nechceš problémy, dávam ti šancu odísť. Inak tu nastane krvavé peklo!“ zakričal Wolverine. Chvíľu sa nič nedialo a tak na moment Wolverine zapochyboval, či sa nepomýlil. Možno mal ešte pomätené zmysly z toho hračkárstva. Avšak netrvalo dlho a spoza budovy hračkárstva vyšla veľká postava. Wolverine zavrčal.

„Sabertooth,“ povedal nahnevane.

„Grr, ahoj, Wolverine. Skrýval si sa mi dlho, no predsa som ťa našiel.“

„Hľadal si ma zbytočne. Mám momentálne iné veci na práci, neplánujem sa s tebou opäť pustiť do bitky, ty besný pes,“ povedal Wolverine, na čo Sabertooth zareagoval silným zavrčaním.

„Máme spolu nevyriadené účty. A ja ich už dlhšie nevyriešené nenechám,“ zavrčal Sabertooth, rozbehol sa smerom k Wolverinovi a vrhol sa na neho. Ten však nehodlal riešiť tieto veci teraz, preto naskočil na motorku, darček si strčil pod pazuchu a naštartoval ju. Motorka vyštartovala a len o centimetre sa vyhla dopadajúcemu Sabertoothovi. Ten dopadol na cestu, no hneď sa otočil, postavil sa a rozbehol sa za Wolverinovou motorkou.

Wolverine pridával na motorke, no Sabertooth za ním veľmi nezaostával. Wolverine veril, že mu ujde na diaľnici, no nečakal vec, ktorá sa mu stala. Niekoľko ulíc pred diaľnicou bolo totižto uzavretých pre nejaký pochod, ktorý sa v meste dial.

„Do kelu,“ zanadával si Wolverine. Zoskočil z motorky, nechal ju zaparkovanú pred barikádami, ktoré rozdeľovali zvyšok dopravy od pochodu a pokúsil sa vmiešať do davu ľudí za barikádami. Na rozdiel od Wolverina, ktorý sa do davu zamiešal potichu, sa Sabertooth do davu zúrivo vrhol. Pochod sa razom zmenil na šialený utekajúci dav, ktorý sa snažil utiecť pred besniacim mutantom.

„Vŕŕŕraaagh! Wolverine, ukáž! Uľahči si to, ja si ťa nájdem skôr alebo neskôr. Ukáž sa!“ zakričal do davu utekajúcich ľudí Sabertooth. Wolverine sa však naďalej schovával medzi utekajúcich ľudí a snažil sa utiecť na ďalšiu ulicu. Jeho cieľom bolo naspäť prejsť k motorke a odísť na nej domov. Sabertootha však táto hra na mačku a myš rýchlo prešla.

„WOLVERINE! Už mám toho dosť. Príď ihneď sem, alebo začnem zabíjať všetkých týchto ľudí ako zvieratá na bitúnku!“

To už hrdina ako Wolverine nemohol dopustiť. Odpojil sa teda od utekajúceho davu a vrátil sa naspäť na ulicu, v ktorej strede stále Sabertooth. Tá sa medzi tým vyprázdnila a zostalo na nej len asi tucet ľudí, ktorých použil Sabertooth ako rukojemníkov.

„Tu som, Sabertooth. Prepusti tých ľudí, chcel si predsa mňa. Ale varujem ťa a zároveň ti dávam šancu. Odíď. Pretože ja som opustil svoj bojový život a nechci, aby som sa vrátil naspäť. Nechci zo mňa opäť urobiť beštiu. Pretože tá sa už nezastaví pred ničím.“

„To som rád,“ usmial sa Sabertooth a nechal nevinných ľudí ujsť, pričom sa začal približovať k Wolverinovi,“ aká by to predsa bola sranda, keby si sa vzdal bez boja. Tvoja porážka a smrť by potom nechutili tak… sladko. Teraz si to však nesmierne vychutnám,“ dopovedal a rozbehol sa po štyroch smerom k Wolverinovi. Ten spravil to isté, pričom si nechal z kĺbov pästí vyrásť adamantiové pazúry.

Približovali sa rýchlo k sebe a keď sa stretli, pustili sa do zúrivého boja. Sabertooth zaryl svoje dlhé nechty do Wolverinovho pleca  a celou silou ho odhodil. Wolverine letel vzduchom a pristál na odpadkovom koši. Nič sa mu však nestalo, iba ho to viac rozčúlilo. Zoskočil z koša a bežal naspäť k Sabertoothovi. Rana na pleci sa mu zatiaľ zahojila.

Wolverine priskočil k Sabertoothovi a svoje rameno pomstil tým, že mu s pazúrmi sekol po tvári, po ktorých mu na líci zostala krvavá stopa. Líce sa mu však taktiež takmer okamžite začalo samo liečiť. Takto do seba skákali dlhú dobu, no ani jeden z nich nevedel vyhrať, pretože sa obom rany hneď vyliečili. Medzičasom do toho všetkého ešte začalo snežiť a začalo sa obom mutantom šmýkať. Ani jedného z nich to však nezastavilo a pokračovali v boji ďalej.

Okolo nich sa za ten čas stihli zhromaždiť policajti, vojaci a nad nimi krúžila helikoptéra. Nikto z nich sa však neodvážil do nich zasiahnuť, pretože sa báli o vlastné životy a ako si všimli, len tak jednoducho sa ich „eliminovať“ nedalo.

Wolverina tento boj ale už nebavil. Kdesi ešte na začiatku stratil bábiku pre Lauru, a to ho mrzelo najviac. Všetka tá snaha, trápenie v obchode a ešte ten darček aj stratí. Do toho všetkého všade dookola policajti, ktorí tu skôr škodia ako pomáhajú. Musel to nejak ukončiť.

Všimol si, že neďaleko nich bolo malé kvetinárstvo. Prístrešok k nemu bol však dosť netypický, pretože jeho strechu tvorili živá tráva a rôzne rastliny. Ak by dostal Sabertootha pod neho a v správnej chvíli nechal prístrešok spadnúť, hlina by ho zavalila a Sabertooth by pod ňou zostal zakliesnený. Hneď mu tento nápad vyčaril strašidelný úsmev na tvári.

„Prečo sa smeješ, ty kreatúra?“ zadychčane a nahnevane sa spýtal Sabertooth.

„To nepochopíš, ty mačiatko s malým mozgom,“ odvetil mu Wolverine, pričom sa presunul viac doprava, aby mal kvetinárstvo presne oproti sebe. Ako predpokladal, Sabertooth sa pohol tiež a postavil sa tak, že kvetinárstvo mal za chrbtom. Presne v takej pozícii ho Wolverine chcel mať.

Namiesto toho, aby proti nemu vyrazil, vystrel sa a stiahol svoje pazúry. To Sabertootha vykoľajilo, nechápal, čo týmto gestom chcel Wolverine naznačiť. Wolverine sa len zasmial, rozbehol a poriadnym výkopom z otočky kopol nepripraveného Sabertootha do brucha. Sila úderu ho odhodila až ku kvetinárstvu. Wolverine k nemu rýchlo priskočil, nechal pazúry znova vyjsť von a sekol po dvoch drevených pilieroch, ktoré držali prístrešok.

Ten sa hneď v tej chvíli rozpadol a celý spadol na už tak ležiaceho a prekvapeného Sabertootha. Zvíril sa prach a sneh a na chvíľu nebolo možné nič vidieť. Keď ale všetko opadlo, Wolverinovi sa naskytol krásny výhľad na kopu hliny, snehu a trávy, z ktorej trčala len Sabertoothova hlava.

„Ha, ha, ha. Či ako vraví Santa – ho, ho, ho. Myslím, že to je ďalší bod pre mňa, Sabertooth. A teraz sa nažer hliny, kocúrik,“ zasmial sa Wolverine.

„Grrrh. Wolverine, ja si ťa nájdem. Nájdem si aj teba, aj tvoju dcéru a obom vám podrežem krky,“ vyhrážal sa Sabertooth.

„Nuž, ja som sa, ako vidíš, zľutoval a len som ťa prikryl hlinou. Ak však raz stretneš moju dcéru, tá také zľutovanie mať nebude,“ dopovedal, otočil sa a išiel smerom k policajtom. Tí na neho vytiahli zbrane, no Wolverine zatiahol svoje pazúry a dvihol ruky hore.

„Pokoj, strážnici. Tam v kôpke hliny máte pravého zločinca. Ja som len obeťou tohto celého sporu. A áno, dajte si na neho pozor, mačička má ostré pazúriky,“ zachechtal sa a pokojne prešiel okolo policajtov, ktorí na neho celý čas mierili zbraňami, no ani jeden z nich nevystrelil. Keď okolo nich prešiel, všimol si, že pri jednom z nich bol dodupaný pôvodne pekne zabalený darček.

Naznačil policajtovi, ktorý stál pri darčeku, že nemá v úmysle nič zlé a zobral si ten darček. Dal z neho dole už tak potrhaný obal a zistil, že sa tam nachádza bábika, ktorú kúpil svojej dcére. Bola však v jemne… totálne zlom stave. Chýbala jej jedna ruka, tvár mala doškriabanú a vlasy asi o polovicu kratšie než pred tým.

„Snáď ma nezabije za to, ako tá bábika vyzerá, ale ďalší nákup už neriskujem,“ povedal, dal si bábiku s minimotorkou, ktorá na rozdiel od bábiky vyzerala byť len jemne dotlčená, pod pazuchu a vybral sa k svojej motorke. Naštartoval ju a vydal sa domov.

Doma ho už čakala jeho dcéra Laura, ktorá sa už nevedela dočkať, kedy jej otec donesie darček.

„No tak, čo si mi priniesol?“ boli jej prvé slová po tom, ako Wolverine prišiel domov.

„Vieš, zlatko, mám pre teba darček. Len… cestou som mal menšiu nehodu a niečo sa tomu darčeku stalo. Ospravedlňujem sa,“ dopovedal a podal Laure bábiku. Tá na ňu chvíľu hľadela, potom ju vzala Wolverinovy z rúk a obzerala si ju viac zblízka. Wolverine už čakal, kedy sa pre stav bábiky na neho naštve, no stalo sa niečo, čo nečakal. Laura ho objala.

„Ďakujem ti, ocko. Tá bábika je dokonalá. Je to úžasný vianočný darček.“

Tak taký je to pocit, pomyslel si Wolverine a objatie jej opätoval. Zvyšok dňa sa už len hrali s novou bábikou a Wolverine bol rád, že sú konečne obaja šťastní.

KONIEC

Pokiaľ si chcete prečítať aj ďalšie Čokopoviedky, navštívte náš REWIND Adventný kalendár a každý deň až do Vianoc si otvorte jeden unikátny príbeh.

Zdroj: Ondrej Kačkoš

Mohlo by sa ti páčiť

Pridaj komentár

Najnovší obsah