Čokopoviedky #8
Máte pocit, že ste už starí na jedenie čokoládok z adventného kalendára? Nuž, pravda to určite nie je, nikto nikdy nebol príliš starý na jedenie čokolády. No ak máte taký pocit, otvárajte si s nami radšej náš REWIND Adventný kalendár, v ktorom sa každý deň dočkáte Čokopoviedky. Tie nám rozpovedia príbehy obľúbených superhrdinov počas vianočných sviatkov. Dnešné ôsme okienko sa práve otvára:
Zachráňte Willyho… aj Betty… a aj Arnolda…
„V meste nie je možné kúpiť ryby….“
„Budú tento rok Vianoce bez rybieho mäsa?“
„Konzervárne a predajne rýb zvyšujú ceny, je po nich veľký dopyt…“
„Kam miznú všetky ryby a kto za tým stojí?“
„Nemal by tento „vodný problém“ riešiť Aquaman?“
„Kde je tento vodný hrdina, keď je konečne potrebný?“
Všetky tieto otázky sa pýtali média po celom meste, či už v podobe televízie, rozhlasu alebo novín. V celom meste to bola téma číslo jeden. Nijak to však nevyriešilo problém s rybami. Obyvatelia mesta boli nahnevaní, pretože každá rodina chcela mať doma na Vianoce nejakú rybu. V obchodoch sa preto strhávali boje, na trhoch s rybami to bolo vždy len o „chvost“ a zašlo to až tak ďaleko, že niektorí obyvatelia začali rozmýšľať nad uvarením svojich akváriových rybičiek. Všetci čakali, že to vyrieši Aquaman, pretože dokázal komunikovať s rybami. Problém však nebol v tom, že by ryby neboli, ale niekto ich zrejme skupoval rýchlejšie ako zbytok obyvateľstva. Nikto ale nechápal prečo. Ďalším problémom však bolo, že Aquaman sa niekam vyparil. V tomto čase radosti a bojov o ryby pred Vianocami Aquaman niekam zmizol a už pár dní ho nevedel nikto nájsť.
Zmiznutie Aquamana a rýchly výkup rýb boli najhovorenejšími témami v médiách a preto sa väčšina reportérov snažila nájsť si reportáž s takouto tematikou. Odmenou by im boli vianočné príplatky, pochvala od šéfov a za extra dobrú reportáž aj možné povýšenie. Takúto možnosť si nemohla nechať ani jedna z najlepších reportérok novín Daily Planet – Lois Laneová.
Tá bola akurát v práci a čakala, či sa neprihodí nejaká dôležitá a zaujímavá udalosť. Nič sa však nedialo.
„Lois, ak chceš, mám tu jednu reportáž o babke, ktorá stála na chodníku a kýchla si. Umelé zuby jej však pri kýchnutí vypadli na cestu. Akurát po tej ceste išiel taxikár, ktorý sa zľakol, pribrzdil, no vodiči za ním to už nestihli. A tak umelé zuby spôsobili veľkú hromadnú dopravu,“ zasmiala sa Jenet, Loisina kolegyňa a kamarátka, s ktorou mali pracovné stoly hneď vedľa seba.
„Nie, ale ďakujem, Jenet. Ja čakám na niečo väčšie. Niečo viac rybacie. To je teraz téma číslo jeden,“ povedala Lois. „Mimochodom, na čom teraz pracuješ ty?“
„Och, no vieš, mala som ísť dole do Akvária urobiť reportáž s vedúcim Akvária o tom, či aj oni majú problém s nakupovaním rýb v tejto dobe, no nakoniec sa to zrušilo. Dva dni dozadu sa im tam totižto niekto vlámal a oni to stále prešetrujú. Okrem toho mám však rozrobený článok o desiatich najlepších vianočných piesňach, takže sa nesťažujem, že to zrušili. Práce je tu aj tak strašne veľa.“
Lois sa len usmiala, no mysľou bola už niekde inde. Zdalo sa jej podozrivé to vlámanie do Akvária. Veď prečo by sa niekto chcel vlámať k morským tvorom? Mala pocit, že vlámanie s rybou problematikou nejak súvisí. Musela to ísť preveriť.
Postavila sa zo stoličky, obliekla si kabát a do kabelky si vhodila diktafón a zápisník s perom. Keď sa už chystala odísť, zachytila na sebe zvedavý pohľad kolegyne Jenet.
„Eh, Jenet, ja idem… idem skontrolovať domov Clarka, či už mu je lepšie,“ koktavo zaklamala Jenet.
„Ach, jasné, skoro som zabudla, že tu s nami nie je. Je to čudné, že je chorý, stalo sa to asi prvýkrát, odkedy tu pracuje. Snáď sa do Vianoc vylieči, má na to už len pár dní.“
„Áno, plánuje ísť navštíviť na Štedrý večer rodičov, tak obaja pevne veríme, že vyzdravie. Tak sa maj, uvidíme sa zajtra,“ povedala Lois a odišla.
Jej priateľ Clark Kent v skutočnosti nebol chorý, ale po meste v obleku Supermana chytal zločincov, nech má od nich na Vianoce pokoj. Ona taktiež neplánovala ísť domov, ale na ulici si odchytila taxík, ktorý nasmerovala k Akváriu.
Akvárium bola obrovská modrá budova so sklenenou strechou, ktorá v sebe skrývala mnoho akvárií plných malých i veľkých rýb, žralokov, delfínov a iných vodných tvorov. Lois vystúpila z taxíka, zaplatila taxikárovi a vybrala sa do budovy. Teraz pred Vianocami tam nebolo veľa návštevníkov, no predsa len kde tu videla nejaké rodiny s deťmi. Ona sa však nekochala krásami podmorského sveta, ale išla rovno do kancelárie vedúceho. Tú našla pomerne ľahko, lebo sa nenachádzala ďaleko od vstupu. Keď prišla k jeho dverám, zaklopala.
„Vstúpte,“ ozvalo sa spoza dverí.
Lois otvorila dvere a vstúpila do neveľkej kancelárie, ktorú tvoril pracovný stôl, dve stoličky, veľké akvárium s rybami a otvorená skriňa plná papierov. Za stolom sedel nižší chlapík s modrými očami, ktorého čierne vlasy boli pretkané pásikmi sivej farby. Mohol mať okolo päťdesiat až päťdesiatpäť rokov. Lois za sebou zatvorila dvere a vedúci jej rukou naznačil, nech si sadne.
„Zdravím. Moje meno je Donald Parian, vedúci Akvária. Čomu vďačím za vašu návštevu?“ opýtal sa.
„Dobrý deň. Ja som Lois Laneová. Som z novín Daily Planet. Chcela by som s vami porozprávať o nedávnej vlámačke, ktorá sa u vás nedávno stala.“
„Prepáčte, ale nemali sme my spolu mať nejaké stretnutie? Niekto od vás z novín mi písal…“
„Áno, moja kolegyňa, mala s vami urobiť reportáž o tom, ako zvládate túto krízu s rybami. No preložili ste to. Ja tu však nie som kvôli tej reportáži, chcem sa vás spýtať na to vlámanie, ak teda nie ste proti.“
„Nie, to je v poriadku,“ povedal pán Parian a tak si Lois zapla diktafón. „Celá akcia bola vlastne dosť čudná. Vo väčšine prípadov, keď sa k vám niekto vláme, o niečo prídete. My sme však získali. Vlamač nám totižto nakŕmil naše vodné tvory, ktoré žerú ryby a k tomu ešte podopĺňal naše sklady s rybami. Aj keď teda teraz musíme robiť opravy a rozhodli sme sa aj pre inštaláciu nových kamier kvôli bezpečiu, vlastne by sme mali byť vlamačovi vďačný. Aj keď nechápem, prečo nám to nemohol darovať normálnym spôsobom.“
„Našli ste na mieste, ktorým sa vlamač dostal dnu, nejaké dôkazy? Viete, o koho by mohlo ísť?“
„Vlamač si dával veľký pozor, podarilo sa mu vyhnúť ešte aj naším vnútorným kamerám, takže na žiadnych ho nebolo vidieť, maximálne jeho ruku alebo nohu. Jediné, čo po sebe zanechal, je toto,“ dopovedal pán Parian a zo zásuvky v stole vytiahol kus látky. „Vyzerá to ako časť nejakého odevu, tu máte, pozrite sa.“
Lois si od neho vzala kus odevu a zapozerala sa. Látka a vzory na nej jej boli povedomé. Väčšina látky bola krikľavozelená, okrem jedného rohu, na ktorom sa črtalo niečo biele a modré. Chvíľu to skúmala, kým jej došlo, že tu látku pozná. Usmiala sa a vrátila látku vedúcemu.
„Ďakujem vám, pán Parian, za váš čas. A tiež ďakujem za informácie. Môžem ich použiť do reportáže?“ opýtala sa Lois.
Vedúci Akvária súhlasil, že sa tento príbeh vlámania môže ukázať v novinách. Vyprevadil Lois von z Akvária, zapózoval jej ešte na fotku pred Akváriom, ktorú chcela použiť do článku a potom sa rozlúčili. Lois si opäť zavolala taxík, no nevrátila sa naspäť do práce. Poprosila vodiča, nech ju hodí na pláž. Začala mať totižto jedno podozrenie.
Na pláži stála požičovňa pomôcok na potápanie sa a rybárčenie. Jednou z pomôcok, ktorá sa tu dala vypožičať alebo dokonca kúpiť, bola aj krikľavozelená vesta, ktorá mal na sebe logo ich požičovne. Lois si pri pohľade na odtrhnutý kúsok odevu v Akváriu spomenula na tento obchod a chcela sa tam ísť preto opýtať, či náhodou nemali nejakých podozrivých zákazníkov. Kúsok odtrhnutej látky a vesty z požičovne sa podľa nej totižto zhodovali. Vesty si totižto pamätala z jedného letného podmorského výletu, na ktorý ju a celú skupinu Justice League pozval Aquaman.
Požičovňa bola malá budova umiestnená asi sto metrov od mora. Lois do nej vošla a hneď si to namierila k predavačovi. Predavač bol vysoký, mal riedke hnedé vlasy a menovka na jeho oblečení hlásila, že je brigádnik a jeho meno je Johnny.
„Ahoj,“ prihovorila sa mu.
„Dobrý deň. Máte záujem o prenájom nejakých pomôcok na potápanie alebo rybárčenie?“ opýtal sa monotónne s nepredstieraným nezáujmom.
„No, ehm, ja by som sa s vami chcela iba porozprávať. Som reportérka Lois Laneová z novín Daily Planet a pracujem na jednej reportáži. Mám na vás otázočku. Nemali ste tu v poslednom čase nejakého… podľa vás zvláštneho zákazníka?“ opýtala sa Lois. Brigádnik Johnny dvakrát žmurkol, pokrčil obočie a zamyslel sa.
„Nuž, čo si spomínam, nebol tu žiadny čudný zákazník. Jeden mal síce zvláštny spôsob „nerybárčenia“, ale inak nič nezvyčajné,“ odpovedal jej bez štipky emócie.
„Nerybárčenie? Asi nerozumiem…“
„No, keď som predvčerom zatváral požičovňu a chystal som sa ísť domov, všimol som si jedného zákazníka z predošlého týždňa, ktorý si u nás požičal rybárske náčinie na mesiac. Keď som teda predvčerom odchádzal, uvidel som ho rybárčiť na móle, ktoré je odtiaľto vzdialené asi pol kilometra. Namiesto napichovania návnad na háčik si na neho napichoval mŕtve ryby, ktoré potom dával „naspäť“ do vody. Zvláštny muž. Včera som sa tam bol pozrieť viac zblízka a opäť robil to isté.“
„Ďakujem, veľmi mi táto informácia pomohla. Prajem pekný zvyšok šichty,“ popriala mu Lois a vyšla z obchodu. Cestu si namierila k mólu, ktoré spomínal predavač. Na pláži okrem nej nebolo veľa ľudí, videla len pár tínedžerov prechádzať sa a rozprávať si vtipy.
Mólo našla ľahko, no na ňom nevidela nikoho. Na chvíľu sa cítila sklamane, no po chvíli si uvedomila, že je asi ešte málo hodín. Rozhodla sa preto na túto zvláštnu osobu počkať. Sadla si teda na kameň neďaleko od móla, z ktorého mala pekný výhľad na more. Zatiaľ čo čakala, zapisovala si veci, ktoré zistila, do zápisníčka a už formovala reportáž.
Po asi hodine sa nakoniec dočkala. Na mólo prišiel muž, veľmi vysoký a statný, s dlhými vlasmi farby špinavá blond a tiež pomerne hustou bradou. Oblečený bol tak trošku ako bezdomovec, mal na sebe čiernu šiltovku, otrhané nohavice a teplú zimnú bundu, na ktorej mal oblečenú krikľavozelnú vestu, ktorá bola na jednom mieste odtrhnutá.
„Výhra,“ potichu si povedala Lois.
Muž držal v pravej ruke rybársky prút a v ľavej prenosnú chladničku. Chladničku aj prút položil na mólo a sadol si. Otvoril chladničku a vytiahol z nej jemne zmrazenú mŕtvu rybu. Zavesil ju na háčik a hodil rybu aj s háčikom do vody.
Lois sa už nechcelo čakať na kameni a tak prišla k mužovi, ktorého zblízka spoznala a tým sa jej potvrdili aj jej domnienky.
„Ahoj, Arthur,“ prihovorila sa mu. Muž sa zľakol, nečakal tam totižto nikoho, no keď uvidel Lois, nervózne sa usmial.
„Nazdar, Lois. Čo tu robíš takto neskoro večer?“
„To isté sa môžem spýtať aj ja teba. Nemal by superhrdina zachraňovať svet namiesto toho, aby chodil po večeroch vracať mŕtve ryby do vody?“
Muž menom Arthur sklopil zrak a cítil sa nesvoj. Vytiahol háčik z vody, na ktorom už nebola žiadna ryba a prichytil tam ďalšiu. Opäť to hodil do vody.
„Vieš, Lois, byť Aquamanom nie je ľahká práca. Hlavne vtedy, keď ťa ľudia neberú ako reálneho superhrdinu. Každé dieťa chce byť rýchle ako Flash, cool ako Batman alebo silné ako Superman. Ale chce niekto vedieť komunikovať s rybami ako ja? Nikto… Chcel som teda pomôcť niekomu, kto si moju pomoc bude vážiť.“
„Jasné, chápem ťa, ale prečo robíš toto? Hádzanie mŕtvych rýb do vody? To ty si ich všetky skupoval? Len preto, aby si ich naspäť „vypustil“ do mora? Ale mŕtve už nezachrániš, vieš o tom? A hlavne… myslela som, že ty máš s rybami blízky vzťah. Čakala by som, že ti bude zle z toho, keď ich uvidíš mŕtve.“
„Máš o mne nepravdivú mienku. Ja mám náhodou ryby na obed rád, vôbec mi ich nepríde ľúto. Vieš, ryby nekomunikujú ako ľudia, nemajú tak rozvinuté mozgy. Sú len schopné plniť moje príkazy. Za to také delfíny alebo kosatky… ach, no dobre. Tak ti poviem, čo tu robím. Chlapci, dievčatá, ukážte sa!“ zakričal Aquaman.
Najprv sa nič nedialo a Lois nevedela, čo čakať. Po chvíli sa však morská hladina zavlnila a z vodných hlbín vystrčili hlavy tri delfíny a štyri malé kosatky. Vydali nejaký zvuk, ktorý rozosmial Aquamana.
„Vravia, že nechápu, prečo ich tá ženská – akože ty – zdržiava vo večeri,“ zasmial sa. „Lois, ako si si mohla všimnúť, každý rok na Vianoce si chcú ľudia nakúpiť ryby. Lovci rýb tak pred Vianocami ulovia tony rýb. A tieto ryby, ktoré sú prirodzenou potravou pre niektoré vodné tvory, potom v moriach a oceánoch chýbajú a nie len delfíny a kosatky hladujú. Preto som začal s výkupom… aby som nakŕmil tieto inteligentné podmorské tvory, ktoré by normálne cez sviatky pokoja a šťastia trpeli hladom.“
„A preto si sa vlámal vtedy do Akvária. Už mi to dáva všetko zmysel. A Arthur – to je tak šľachetné! Som na teba hrdá. Je to od teba naozaj krásne. Myslím, že práve ty si najväčší zo všetkých superhrdinov. Dokonca aj väčší ako Superman. Len to nehovor Clarkovi, lebo so mnou neprehovorí týždeň,“ zasmiala sa.
„Ha, ha, to máš pravdu. A ďakujem ti, Lois, veľa to pre mňa znamená. A teraz, ak ti to nevadí, potreboval by som nakŕmiť tie delfíny, ktoré sa volajú Louis, Betty a Marvin, a tie štyri kosatky, tie sa volajú Reya, Arnold, Eli a Willy.“
„Ten posledný sa volá podľa filmu, že?“ opýtala sa Lois.
„Áno. Jeho som začal kŕmiť ako prvého, tak dostal takéto príznačné meno.“
„Vtipné,“ poznamenala, za čo si zaslúžila od Willyho malú vodnú sprchu. „Tak ja ťa teraz nechám, Arthur. Ale chcem sa ťa spýtať. Mohla by som o tom napísať reportáž? Ľudia si zaslúžia vedieť o tom, čo tu robíš a ako oni svojím životom ničia životy iným tvorom.“
„Ja pre nich nepotrebujem byť hrdinom, tých majú veľa. Stačí mi, že ma za hrdinu považujú títo tu,“ ukázal na vodné tvory, ktoré si pochutnávali na rozmrznutých rybách. „Ale viem, čo pre teba reportáže a táto práca znamená, takže kľudne o tom napíš. A spomeň tam, prosím ťa, aj ospravedlnenie za to vlámanie do Akvária… aj keď to bolo pre dobrú vec.“
„Spoľahni sa. A ďakujem ti, Aquaman.“
Lois cez noc pripravila reportáž a už ráno si o tom na titulnej strane mohli prečítať ľudia v novinách. Hlavná téma v médiách sa tak počas dňa jemne upravila:
„Nedostatok rýb má svoje vysvetlenie. Skupoval ich hrdina Aquaman…“
„Ľudia začínajú odmietať rybie mäso na Vianoce. Mal na nich vplyv Aquamenov skutok?“
„Konzervárne a predajne rýb darovali svoje výrobky Aquamanovi, ktorý ich ďalej pošle na dobrú vec…“
„Priateľ morských tvorov Aquaman sa teší veľkej obľube. Rodičia deťom kupujú jeho hračky, vďaka čomu prispejú na záchranu a výskum kosatiek dravých…“
„Aquaman je tento rok novým Santa Clausom. Ako (ne)potešil miestne Akvárium?“
„Hrdina s veľkým srdcom. Najväčší obranca morských tvorov. Jeden z našich najlepších hrdinov. Aquaman.“
KONIEC
Pokiaľ si chcete prečítať aj ďalšie Čokopoviedky, navštívte náš REWIND Adventný kalendár a každý deň až do Vianoc si otvorte jeden unikátny príbeh.
Zdroj: Ondrej Kačkoš
