Call of Duty: Vanguard RECENZIA
Call of Duty nehrávam. Skoro nikdy. Dokonca patrím medzi ľudí, ktorí sa stretli s minimom titulov z tejto dlhoročnej first person shooter série. Naozaj, z dávnych dôb si pamätám akurát na tretí diel (ešte na druhom PlayStatione), Ghosts a pred pár mesiacmi som sa pustil aj do remasterovanej verzie Modern Warfare. A to je všetko. Žiadne Black Ops, žiadne Cold War, Advanced Warfare alebo úplné prvotiny, ktoré mnohí hráči považujú za doposiaľ nepokorený vrchol značky spoločnosti Activision. Nad Call of Duty: Vanguard som ale dlho nerozmýšľal, vďaka čomu mohla vzniknúť dnešná recenzia. Podstatnou otázkou tým pádom zostáva jediné – ide o absolútny herný úpadok alebo solídneho zástupcu “moderného“ volania povinnosti.
Adjektívum moderný je v tomto prípade nadmieru dôležité. Sága Call of Duty totiž ani zďaleka nie je taká ako v minulosti. Politická korektnosť a prepisovanie histórie podľa súčasne aktuálnych požiadaviek i spoločenských očakávaní mali za následok, že dnešných zástupcov populárnej značky možno brať výhradne za fan fikciu. S krutou históriou a realitou násilnej vojny (respektíve niekoľkých vojen) nemajú moderné first person shooter akcie nič spoločné. A ja osobne dúfam, že si to uvedomujú aj samotní tvorcovia z jednotlivých štúdií pracujúcich na konkrétnych dieloch.
S týmto mindsetom som do Vanguard šiel. A, napriek môjmu vlastnému presvedčeniu, som si hranie užil. A to viac ako som očakával a vlastne i viac ako som pôvodne dúfal. Ako teda vidím najnovší prírastok do početnej akčnej rodiny, ktorý definitívne rezignuje na akékoľvek zobrazovanie reality a pravej tváre prežitej histórie? Odpoveď sa dozviete v najbližších riadkoch a odstavcoch, ktoré sa pozrú na doteraz poslednú iteráciu Call of Duty.
Takhle historie nevypadá, napsali
Ako som povedal, musel som pristúpiť na pravidlá hry, čo mi tvorcovia relatívne uľahčili. Už samotný začiatok Call of Duty: Vanguard v sebe skrýva toľko nezmyslov (historických aj zbraňových), že bolo jednoduché sa naladiť na fakt, že ide o fanúšikovskú fikciu. A teda absolútne vykonštruovanú minulosť podľa súčasných potrieb scenáristov.
Vojenský tím zmixovaný nutnými figúrkami adekvátneho pohlavia aj pleti. Strelné zbrane s doplnkami, ktoré nikdy nejestvovali a tona ďalších hlúpostí. Historické nedostatky si však všimnú najmä nadšenci alebo erudovaní historici, nie fanúšikovia a mainstream hráči Call of Duty. A, úprimne, ani ja nemám príliš silu na to rýpať sa v každej nedokonalosti.
Jednak ma to nebaví a súčasne (aj napriek tomu, že COD tituly nehrávam) sledujem dianie na hernej scéne. Tým pádom chápem politiku vydavateľskej spoločnosti Activision. Netvrdím síce, že ju schvaľujem, prípadne sa s ňou stotožňujem, no nemienim investovať svoj čas, energiu a pevné nervy do agresívneho útoku na všetko vo Vanguard. A pokiaľ hľadáte práve takúto recenziu, respektíve takéto hodnotenie, bezproblémovo vás odkážem na (našťastie) znovu oživený Tartarus Cast, kde si môžete užiť dvojhodinové video s adekvátnym množstvom toho, čo hľadáte.
Každopádne, osobne prítomnú naratívnu líniu nevnímam negatívne, pretože som sa takpovediac obrnil voči tomu, čo bude prezentovať a zobrazovať. Ako dobrodružný film zasadený do fiktívneho vojenského prostredia Vanguard funguje. Veľmi dobre funguje. Nie je to síce zážitok, ktorý by s vami nejakú dobu zostal, no myslím, že aj po čase si spomeniete na niektoré fantasticky spracované scenérie plné akcie, výbuchov a pokosených nacistov. Len celá kampaň zrejme zapadne medzi ďalšie podobné príbehy z identických žánrov následkom čoho v pamäti zostanú iba jednotlivosti.
Run and Gun
Áno, dizajn jednotlivých lokácií je v zásade jednoduchý. Ide o koridory, skriptované pasáže s množstvom akcie, ktorú striedajú filmové scenérie (bravo réžii) a dialógové výmeny. Nejde o nič svetoborné, nevídané, prípadne vizionárske. Je to tradičný a rokmi overený koncept, ktorý v dnešnej dobe stojí na hlbokom rozpočte spoločnosti Activision. Buďme totiž úprimný, ak by Call of Duty: Vanguard nepôsobilo tak veľkolepo, šlo by o úplne priemernú záležitosť, na ktorú by sa hneď zabudlo. Našťastie pre nás, Sledgehammer tie prachy má.
Vanguard vďaka tomu funguje, keďže dostanete solídny zástup prestreliek a tie peniažky z azda nekonečného tobogánu zelených dolárov využívajú naplno. Súboje v hlavnej kampani sa opierajú o brutalitu, dobré zvuky a kulisy, pričom všetky tri zmienené dotvárajú satisfakčný prvok. Už len prvá misia pripomína funkčnú variáciu na Indianu Jonesa, do ktorého sa prikradol kolektívny hrdina a ten porciuje zástupcov nepriateľskej strany jedna radosť.
Kritiku si však predsa len neodpustím. Vývojári, čo tá obťažnosť? Ako je možné, že sa aj v roku 2021 stretávame s absolútnym diletantstvom v oblasti tvorby adekvátnej hernej výzvy? Nie, takto dobre urobená náročnosť akéhokoľvek titulu nevyzerá. Spolubojovníci sú v podstate nefunkční, ak nevyužívajú kúzlo skriptu. Oponenti pre zmenu strieľajú a hlavne triafajú z desiatok metrov, pričom vás zabijú takmer okamžite. Nebyť barličky v podobe automatickej regenerácie života, titul by bol nehrateľný. Tak snáď nabudúce? Dúfajme.
Zombie?
Pochopiteľne, nechýba ani Zombies režim, ktorý je ale pri svojom štarte značne osekaný. Niežeby ste nedostali to, čo už z názvu očakávate – čiže arzenál zbraní a hordy živých mŕtvol s nacistickými uniformami. Problémom je ale fakt, že sú pre tento režim pripravené zadarmo dostupné rozšírenia a updaty, po ktorých sa tohtoročné chodiace telá v rôznych fázach hniloby stanú úplne plnohodnotnými.
Prečo však tie veľké prezentácie a trailery pred vydaním, keď v konečnom dôsledku vyznievajú zombies polovičato a nedokončene? Chápem, že ide o výborné marketingové lákadlo, avšak ako hráč sa cítim mierne ochudobnení. Takže som sa rozhodol počkať na ďalšie režimové doplnky.
Dovtedy si ale nemyslím, že by malo zmysel podrobnejšie sa aktuálnym „zombíkom“ venovať. Konkrétnejšie by som sa na celý režim pozrel až po pridaní dodatočného obsahu. Zatiaľ vám bude musieť postačiť to, že i tento mód ťaží primárne z dobrého gunplayu, ktorý ešte väčšmi vynikne pri kosení desiatok a desiatok ohyzdných protivníkov. Akurát dúfam, že aj Zombies dostanú niekedy tak peknú a ucelenú filmovú prezentáciu ako aj hlavná kampaň.
A deti?
Nemenej dôležitou súčasťou je aj multiplayer, ktorý ani tentokrát neabsentuje. Ostatne, veľa hráčov hrá COD iba kvôli tejto zložke. Novinky by ste však očakávať nemali, čo je logické, keďže ide o vojenský variant pravidelnej športovej série FIFA. Táto časť titulu ponúka klasické herné režimy na funkčne vystavaných mapách viac pripomínajúcich vojnové koridory než skutočne otvorené bojiská známe z novších iterácií série Battlefield. Osobne ale uzavretejšie mapy nepovažujem za problém, keďže takéto autorské rozhodnutie prispieva k dynamike hrateľnosti, čo je napríklad pri deathmatchoch kľúčové.
Kde to ale viazne? Odpoveď vás možno prekvapí, no v hráčoch. Tí sami si nezriedka kazia hru frustrujúcim „kempením“, používaním vysoko výbušných zbraní na krátku vzdialenosť alebo otravným skákaním na jednom mieste. Chápem, že podobné exempláre nájdete v úplne každej online hre, kde bojujete proti živým hráčom. Osobne ma ale zaráža, že Activision a vývojárske štúdio Sledgehammer Games nijakým spôsobom neupravujú dizajn, prípadne možnosti hrania, čím by mohli podobným veciam zamedziť.
Inak je to ale kráľovská zábava, ktorá odmeňuje rýchle a presne mieriacich hráčov. Nehovoriac o tom, že masívne boje o počte šesťdesiatich hráčov výborne imitujú skutočné bojiská. Tým vytvárajú atmosféru tuhej vojny, kde majú aj taktika a kooperácia svoj priestor. A aby som nezabudol, deštrukcia je výborná. Stena ani strom neznamenajú nepriestrelný kryt pred nepriateľskými nábojmi, čo dopĺňa surovú autenticitu prestreliek.
Neutrálny postoj
Prítomní sú ako operátori, tak aj množstvo užitočných zbraní, ktoré si viete rozlične upravovať. Pušky, brokovnice, samopaly, jednoručné pištole – toto všetko je plne prispôsobiteľné, aby nástroje smrti slúžili čo možno najlepšie vašim preferenciám. Takýmto spôsobom sa dokážete pripraviť na odlišné druhy bojových situácií a s ľahkosťou excelovať ako v pálení na diaľku tak aj v uzavretých stretoch niekde v interiéri.
Za pomerne výrazný problém ale považujem absenciu akýchkoľvek evidentných frakcií. Naozaj, v multiplayeri nájdete iba „tú dobrú“ stranu a za fiktívnu verziu Nemecka si vlastne vôbec nezahráte. Neviem či skutočne šlo o autorský zámer alebo snahu splniť absolútnu politickú korektnosť aj v rámci multiplayeru, no nefunguje to.
Jednak preto, že sa vám postavičky rýchlo prejedia, no čo je závažnejšie, málokedy sa v bojovej vrave vyznáte. Strieľate totiž rovnaké postavy, ktoré môžu byť aj vašimi spojencami a hoci farba mena nad charaktermi určuje kto stojí na akej strane barikády, nie vždy sa v dynamike súboja zorientujete. A to je prekážka, na ktorú si treba zvyknúť, nakoľko pochybujem, že by vývojári frakcie s plynutím času pridávali.
Koniec vojny…
Call of Duty: Vanguard som si vo finále užil, aj keď som to pri úplne prvom zapínaní vlastne ani neočakával. Ostatne, hneď na úvod ma stretlo niekoľko technických nepríjemností a hru samotnú sa mi podarilo spustiť až na nejaký tretíkrát. Asi nemusím prízvukovať, že nešlo o ideálny štart recenzovania. A to ani zďaleka. Bol som ale otvorený akémukoľvek výsledku, pričom táto akcia z pohľadu prvej osoby mohla odísť s podpriemernou štvorkou, rovnako ako mohla odísť s výbornou osmičkou.
Bojíte sa politickej korektnosti a nenávidíte prepisovanie skutočnej histórie a s nimi spojené fabulácie moderných scenáristov? Vanguard radšej vynechajte, nakoľko si pri ňom len vytrháte vlasy a pri záverečných titulkách dobrovoľne spáchate harakiri. Aktuálny diel military shooter značky je doslova pretkaný všetkými náležitosťami, ktoré možno označiť za logické neduhy alebo historické nedostatky. Activision sa ale v tomto prípade nesnaží a je evidentné, že vytvára fanúšikovskú fikciu podľa vlastnej politickej agendy. Aj keď z nejakého dôvodu na stránkach a v traileroch nájdete tvrdenia, že ide o autentický zážitok, na ktorom sa podieľali aj legitímni historici. Podobné tvrdenia však aj ja sám považujem za úsmevné.
alebo?
Odhliadnuc od tohto som ale dostal zážitok s výbornou audiovizuálnou prezentáciou, satisfakciu prinášajúci gunplay a funkčný príbeh. Naratívna línia ma v rámci vytýčených mantinelov dobrodružného vojnového filmu (v hernej podobe) bavila. Ako som už zmienil, k celému Zombies režimu sa podrobnejšie vyjadrím po niekoľkých updatoch alebo po tom, čo tvorcovia povedia, že na ďalšie vylepšenia rezignujú. Príbehovú kampaň som si vďaka vyššie spomenutým prvkom užil a multiplayer je klasickým sledom overených módov, kde ma zďaleka najviac baví deathmatch. Len keby nebolo tej otravnej komunity kemperov, iritujúcich detí a technických problémov spojených s frekventovaným padaním.
Sám ale nie som z týchto vojenských akcií nijak výrazne unavený. A taktiež sa do nich púšťam iba veľmi zriedkavo. Aj preto som možno v hodnotení trochu striedmejší, než portály a recenzenti venujúci sa virtuálnemu volaniu povinnosti každý jeden rok. Sám neviem ako by som na titul reagoval ak by som minulý rok hral Cold War a predtým zasa remake Modern Warfare. V zásade je to ale jedno, nakoľko poznám svoje terajšie pocity. Nemá preto zmysel skrývať moje pozitívne vnímanie, za ktoré Call of Duty: Vanguard a vlastne celá recenzia odchádzajú s hodnotením 8/10. Uvidíme ako budem hodnotiť nadchádzajúci diel. A to si môžete byť istý, že naň dlho čakať nebudeme. Koniec koncov, je to Activision.
