Hellraiser RECENZIA – Ktorý fanúšik hororu by nepoznal postavu Pinheada? Kňaz pochádzajúci z neznámych krajov, kde vrcholný pôžitok a kruté utrpenie tvoria najvyššie cnosti, navštívil filmové plátna prvý krát v roku 1987. Odvtedy si so svojimi posluhovačmi, takzvanými cenobitmi, vytvoril miesto na zlatom piedestáli kultových hororových postáv. Nasledovalo niekoľko nie tak úspešných pokračovaní a vyzeralo to tak, že séria Hellraiser stráca na pôvodnej sile. Trýznenie už nebolo také lahodné a mytológia tohto fascinujúco sadistického sveta upadala do zabudnutia.
Mnohé pokusy o nadviazanie na prvý film Hellraiser od hororového autora Clivea Barkera končili katastrofou. Vzniklo dokopy jedenásť filmov, ktoré fanúšikov ponárali do smútku a ešte viac do túžby po poriadnom besnení cenobitov. Túto túžbu sa tentokrát snaží utíšiť skúsený hororový režisér David Bruckner (The Ritual, VHS, Temný Dom) a streamovacia platforma Hulu. Bola to len otázka času, dokým niekto znova otvorí záhadnú kocku a vypustí na naše domáce obrazovky Leviathana a jeho pekelných posluhovačov.
Hellraiser RECENZIA
Hlavný dej sa točí okolo Riley. Tá sa nachádza v blbej finančnej situácii a preto sa so svojím priateľom rozhodne vykradnúť opustený sklad zbohatlíka. Riley má ešte brata, ktorý s jej vedením života nesúhlasí, no snaží sa držať ich súrodenecký vzťah pokope. Pri vlámaní sa do jedného z kontajnerov Riley a jej priateľ objavujú našu milovanú kocku a dej sa začína hýbať do známych, no ešte nie tak krvavých vôd.
Netušia, že kocka kedysi patrila milionárovi, ktorý svoj život zasvätil hľadaniu ultimátneho pôžitku a samozrejme, pritom natrafil na cenobitov. Kocka na seba nenechá dlho čakať a jej prvou obeťou sa stane Rileyn brat. Ten „záhadne“ zmizne, spustí sa odhaľovanie príbehu skrývajúceho sa za kockou a Riley a jej priatelia začnú dostávať „príjemné“ návštevy od po utrpení bažiacich cenobitov.
Pomalý a prekvapivo slušne mysteriózny rozbeh, avšak
Nový Hellraiser zvolil cestu pomalej prvej polovice. Postupne nás zoznamuje so skupinou priateľov, ktorí nie sú ničím extra zaujímaví, niekedy až otravní. Sem tam z ich strany dostaneme nejaký ten vtip, scénu so sexom, alebo aj hádky zo strany dvoch hlavných súrodencov. Na jednej strane je to prínosné, pretože to pripravuje vhodnú pôdu na ich krutý zánik, avšak pre niekoho, kto očakáva krviprelievanie hneď na začiatku, to môže pôsobiť veľmi nudne.
Potom tu ale máme líniu, kde sa hlavná hrdinka s jej priateľom vydávajú na stopu majiteľa kocky. Tá dodáva obyčajne charakterovým scénam dostatočnú šťavu a záhadnosť, ktorá poháňa film vpred a nenudí. Spomínaný milionár po sebe vo svojej opustenej vile zanechal mnohé záznamy o funkciách kocky a jej kňazoch. Táto línia slušne prehlbuje mytológiu Hellraisera, no neodpovedá na tie najväčšie otázky. Táto mysteriózna rovina bola aspoň z časti prítomná v každom Hellraiserovi, tu je ale viac než prominentná a funguje to.
Nový Pinhead a jej kolegovia
Pinhead bol originálne (a ešte sedemkrát potom) hraný hercom Dougom Bradleym. Tvorcovia tohto Hellraisera sa ho pokúsili vrátiť späť, no Bradley odmietol. Je z neho už postarší pán, takže je pochopiteľné, prečo odmietol. Do novej ženskej podoby Pinheada teda obsadili herečku Jamie Clayton, ktorá predvádza slušný výkon. Samozrejme, Pinhead nie je ten typ postavy, čo by sa potrebovala emocionálne vylievať. Celá jej prezencia stojí na znepokojivo neutrálnej póze, na miniatúrnej mimike, pohyboch rúk a hlavne na dunivom hlase. Všetko to vytvára desivý obraz bytosti, v ktorej sú skĺbené dva kontrasty. Určitá a bolestivá smrť spojená s pokojným nadhľadom večného bytia.
Ostatní služobníci temného boha Leviathana sú z väčšej časti priemerní. Musím sa priznať, že ani scény trýznenia neboli dostatočne odpudzujúce na to, aby ma pri pozeraní skrúcalo. Čo je ale v dnešnej dobe pre fanúšika hororu dostatočne odpudzujúce? Pre mňa je to stále viac a viac o psychike a o dusivej atmosfére. Tá sa tvorcom vydarila a film obsahuje zopár scén, za ktoré sa môžu pýšiť. Vyzerá to tak, že film iba skúšal, kam až môže v rámci brutality zájsť a verím, že ak sa dočkáme pokračovania, nedostaneme iba takýto „appetizer“, ale poriadny hlavný chod aj s chutnučkým dezertom.
Vynikajúci soundtrack
Čo ale prispelo k vybudovaniu tej skvelej atmosféry? Ben Lovett, hudobný skladateľ, ktorého tvorba pozostáva čisto z hororových soundtrackov, tu predviedol niečo prekvapivo fantastické. Osamelý drvivý tón, čo zaznie keď na scénu prichádzajú cenobiti, pripomína úder posledného zvonu ozývajúceho sa z hlbín podivne chladného pekla.
Zvyšok hudby dokáže vyvolať dostatok pocitu hrôzy, úzkosti, ale aj úžasu a grandióznosti. Lovett, skladám pred tebou klobúk, počúvam to dookola a tvoj soundtrack hodnotím ako najlepšiu časť filmu.
Hellraiser RECENZIA – Zhrnutie
Brucknerovi sa tu konečne podarilo vytvoriť slušné pokračovanie Hellraisera. Ľudské postavy sú, ako je pri dnešných hororoch obyčaj, veľmi generické a miestami aj neznesiteľné. Avšak atmosféra, soundtrack a celý prístup k mytológii Hellraisera funguje veľmi dobre. Počas dvojhodinovej stopáže som sa nudil iba zriedka, hlavne kvôli postavám, no môžem vyhlásiť, že brána do sveta Hellraisera je znova otvorená.
Film mohol viac pracovať s tematickou prepojenosťou násilia spojeného s pôžitkom, mohol ich viac vložiť do hlavných postáv a budovať z ich vyvíjajúcej sa dilemy, to by ale bol už úplne iný film. Využil to iba v typickom antagonistovi, čo ale na druhú stranu fungovalo. Niektoré zvraty neniesli pre príbeh skoro žiadnu váhu, ale, ako sa môžete dočítať vyššie, Bruckner a Lovett vytvorili dielo, ktoré nechce oplývať charakterovou kresbou, ale atmosférou a prísľubom niečoho väčšieho v budúcnosti. Preto dávam novému Hellraiserovi hodnotenie 7/10.
