Pinocchio Guillerma del Tora RECENZIA
Guillermo del Toro sa nikdy netajil svojou láskou k hororovej tematike, prípadne ku klasickým žánrovým príbehom. Či už to bol komiksový Hellboy, Blade alebo jacksonov Hobit, ktorého mal pôvodne režírovať sám del Toro. Koniec koncov, aj jeho oscarová záležitosť Podoba vody je tradičným kráska a zviera scenárom, ktorého variáciu sme v Hollywoode videli už niekoľkokrát. Preto nie je až tak prekvapujúce, že tentokrát siahol po tradičnej rozprávke s dreveným chlapcom v úlohe ústredného charakteru. Ako teda dopadol ambiciózny Pinocchio Guillerma del Tora vám prezradí dnešná recenzia.
Netflix to urobil znova. Odchytil si šikovného autora, ktorý žne úspech ako na komerčnom poli, tak aj v rámci rôznych filmových cien a umožnil mu vytvoriť projekt, ktorý bol očividne jeho srdcovou záležitosťou. Videli sme to už pri Martinovi Scorsesem v roku 2019 (Irishman), Noahovi Baumbachovi (Marriage Story) a vlastne i Rianovi Jonhsonovi s aktuálnym Na nože: Glass Onion. A teraz tu máme Guillerma s projektom, kde mal očividne voľné ruky pri práci a nik z produkcie mu do toho výrazne nerozprával.
Ako už ale aj vyššie zmienení velikáni svojho remesla preukázali, občas je dobré, ak za vami nejaká pevná ruka stojí a povie vám čo strihať, upraviť alebo adekvátnejšie dotiahnuť do naratívne funkčného konca. Azda najviac sa niečo podobné prejavilo v Scorseseho veľkolepej gangsterke, ktorá, napriek svojim kvalitám, najmä v druhej tretine výrazne strácala tempo a dych. Záverečná časť následne musela divácky záujem získavať opätovne. Je to však aj prípad Guillerma del Tora a jeho temnejšie ladenej variácie dnes už archaického príbehu o neposlušnom chlapcovi? To si rozoberieme v najbližších odstavcoch.
Fašisti a rozprávajúca bábka na ceste naprieč životmi
Názov nie nadarmo nesie meno renomovaného (nielen) hororového tvorcu. Skrz-naskrz je totiž vidieť, že del Toro si vzal len základnú premisu o drevenom mladom mužovi, no v jadre chce rozprávať úplne iný príbeh. Pôvodná Disney adaptácia slúžila ako výstraha pre neposlušné deti. A hoci bola nadmieru jednoduchá, dodnes pre najmenších pôsobí ako efektívne podaná lekcia o tom, prečo rodičov (a vlastné svedomie) poslúchať. Nehovoriac o tom, že minimále v jednom momente naozaj pritvrdila, aby následné ponaučenie malo žiadaný efekt. S týmto ale najnovšia adaptácia nepracuje takmer vôbec.
Nový príbeh (skladajúci sa aj z klasických momentov) je omnoho viacej o hľadaní seba samého, prijatí osobnej identity a akceptácii druhej bytosti bez ohľadu na naše subjektívne očakávania a preferencie. Áno, najmenší si tam nájdu rodinné posolstvá prameniace z pôvodnej rozprávky, no tie vo výsledku nie sú až tak podstatné. Del Toro spolu so svojím tímom idú omnoho hlbšie ako akákoľovek predošlá variácia knižných príbehov započatých v roku 1881.
Prekvapivo ponuré
Celý projekt pritom vo všeobecnosti nepôsobí, ako by boli deti jeho cieľovou kategóriou. To je možno dobre, nakoľko sa režisér a primárny scenárista môže zapodievať aj smrťou, podstatou života a hľadaním zmyslu vlastného bytia. A keď už sme pri tom, naozaj si neviem predstaviť ako budú osemročné deti reagovať na ten melancholický záver, ktorý je asi najtrpkejšou obdobou „a žili šťastne až kým nezomreli“. Každopádne, ponurejšie tóny umožnili prienik iného settingu a aj pasáží, ktoré sa nepríjemne zarývajú pod divákovu kožu.
Snímka pôsobí omnoho krutejšie a zlovestnejšie. Nový príbeh Pinocchia je totiž zasadený do obdobia druhej svetovej vojny, konkrétne do fašistického Talianska. Svoje cameo tu dokonca má aj Il Duce, pričom vyznieva podobne satiricky ako Hitler v klasike od Chaplina Diktátor. Samozrejme, táto historická postava tu má minimum priestoru.
Avšak snímka nezriedka pracuje s obdobne smutnými prvkami, ktoré sú ale podané detskou (odľahčenou) optikou. Násilie na zvieratách, detská armáda alebo nacistická posadnutosť získaním vojaka so superschopnosťami. To sú témy, ktoré v rámci príbehu nie sú explicitne vypovedané. Vychádzajú ale z kontextu i charakterovej akcie, takže starší divák ľahko nahliadne za eufemizmy, do ktorých sú tieto seriózne námety zabalené.
Iný príbeh s identickou kostrou
S rozprávaním začíname od úplného počiatku, teda vystavaním vzťahu malého Carla a jeho otca Geppetta. Vzťahmi otca so synom je opradené celé rozprávanie a možno ho vnímať ako jeden z východiskových bodov. Už v tomto počiatku je zrejmé, že Guillermo si zvolil vlastnú cestu, ktorá je výrazne trpkejšia než tá pôvodná. Príbeh dáva viacej priestor emóciám, smútku a otázkam venujúcim sa pominuteľnosti existencie. Samotný príbeh následne stavia prostredníctvom jednotlivých epizód. Tie síce nemajú textové rámcovanie ako v prípade Tarantina alebo Ritchieho, ale cítiť z nich istú schematickosť.
To síce divákovi nemusí byť na prvý pohľad zrejmé, pri opakovanom pozeraní alebo spätnom zamyslení to nepríjemne udiera do očí. Scenár z tohto hľadiska nie je úplne dotiahnutý a práve tu by sa del Torovi zišiel dramaturg alebo producent, ktorý by ho na to upozornil. Napriek tomu je celé rozprávanie výrazne dospelejšie.
A hoci snímka miestami skĺzne k povrchnému slapstick humoru (naozaj bolo nutné zopakovať identický vtip s Cricketom asi päťkrát?), spravidla sa drží vo vodách sofistikovanejších žartov s výborným timingom. Humor pritom nie je úplne univerzálny a nájdu sa tu vtipy pre starších aj mladších. Réžia i scenár ich však kombinujú s takou hravosťou, že sa ani jeden protipól nemôže vyložene nudiť.
Takmer ako Burton v najlepších rokoch
Guillermo del Toro je režisér, ktorý sa rád hrá a zabáva v rámci často krát zovretých možností svojich projektov. Animovaná stop motion záležitosť mu však do veľkej miery rozviazala ruky. Jeho rozprávková novinka je plná nápadov a žánrových kombinácií, ktoré na papieri zdanlivo nefungujú, avšak skúsená režisérska ruka z nich stavia vlastnú figúrku plnú pôsobivej rôznorodosti.
Film využíva autorove skúsenosti s hororom, akčným žánrom i detským peripetiami, ktoré si del Toro prepožičiava z originálnej rozprávky. Tú pritom evidentne veľmi dobre pozná. Všetko je však (vďaka zmienenému scenáru) vsadené do temnejšieho hávu, kde prevláda pochmúrnejšia vizuálna paleta. A to až do takého bodu, že si nejeden divák zaspomína na podobné projekty od Tima Burtona. Menovite Mŕtva nevesta Tima Burtona alebo Predvianočná nočná mora vychádzajúca z jeho nefilmovej tvorby.
Nakoľko ide o veľké meno a nemenej zásadný projekt, herecké obsadenie je hviezdne. Zďaleka najviac kraľuje Ewan McGregor ako Cricket. Človek sa pri jeho fantastickom prejave opätovne zamyslí nad otázkou – prečo musela jeho postavička prejsť takou degradáciou? Na začínajúceho Gregoryho Manna v úlohe Pinocchia si treba zvykať, no po čase vám svojou charizmou prirastie k srdcu. Najviac ma pre zmenu pobavila Cate Blanchett, ktorá prepožičala hlas opici menom Spazzatura. Väčšina jej výkonu sa teda skladá z nezmyselného škriekania.
Mimoriadne zaujme aj David Bradley ako absolútne zlomený Geppetto bojujúci s alkoholizmom a snažiaci sa za každú cenu získať svojho syna späť. Ako to tak ale býva, človek si musí dávať pozor na to čo si vlastne želá. Áno, Pinocchio Guillerma del Tora má vlastnú víziu, ktorá je esenciou toho, čo nám srdce projektu prinášalo za posledné dve dekády. Nanešťastie, nie všetko funguje ako dobre namazaný stroj.
Niečo tu neladí
Konkrétne muzikálové čísla sú zďaleka najslabšou stránkou novodobého Pinocchia. Piesne sú až prekvapivo nezábavné a málokedy pôsobia ako hlbšie podkreslenie postavičkám, čo je problém. Ostatne, ani čistokrvné muzikály nedisponujú hudobnými číslami iba kvôli podstate žánru. Práve prostredníctvom piesní sa vieme dostať ku charakterom a ich vnútornému svetu omnoho bližšie ako pri tradičných dialógoch alebo monológoch. Ak následne nastane dokonalá súhra hudobnej vložky a vizuálneho obrazu, vznikajú tie najkrajšie a najpamätnejšie príbehové momenty.
Tu by som však len máločo označil za pamätné (minimálne z tohto hľadiska). Aby som ale bol férový, je tu jedna krásna, nádherne emočne vystavaná a vizuálom podporená výnimka. Volá sa Ciao Papa a možno ju považovať za jeden z najsilnejších momentov filmu. Je pritom dosť pravdepodobné, že si ju vypočujete na blížiacich sa Oscaroch. Z tohto pohľadu pôsobí naozaj bizarne fakt, že v rámci jedného filmu dostaneme niečo takto bravúrne vysústružené a popritom i kadejaké neefektívne postavené vizuálne čísla.
Oscarový hit?
Pinocchio Guillerma del Tora je svojím audiovizuálnym stvárnením nepochybne najpôvabnejším animovaným filmom za nedávne obdobie. Pôsobí hravo, zábavne a nadšene asi ako jeho hlavný tvorca v sprievodnom dokumente o tvorbe celej snímky.
Snáď nikoho neprekvapí, že režijne je to sebaistá záležitosť, kde je každý druhý záber nádherne a precízne komponovaný. Súčasne je mizanscéna bravúrne zaplnená pestrým obsahom, detailmi a žijúcimi postavami. Vďaka tomu celý film pôsobí ako pedantne namaľovaný obraz s dôkladnou prípravou všetkého videného a zaznamenaného. To je pritom pri minutáži útočiacej na dve hodiny slušný výkon a zároveň veľká výzva.
Nová klasika
Oscarové ambície ani tentokrát Guillermo neskrýva. Hoci je pravdou, že sa nesnaží o prehnané apelovanie na emočnú strunu. Všetko robí takpovediac nenútene a prirodzene. Nominácia by mala byť samozrejmosťou a vzhľadom na všednosť žánrovej konkurencie by jeho Pinocchio vyhrať mal. Takže ak to nejakou náhodou dostane Buzz Lightyear (proti ktorému inak nič nemám), pretože je to Pixar a známa značka, niečo je v Akadémii zle.
Príbeh o prijatí vlastnej identity a vzájomnom rešpektovaní osobného pôvodu je jednoducho svojou hĺbkou a dômyselným spracovaním na úplne inej úrovni. Nehovoriac o vizuálnom stvárnení, ktoré možno nazývať ozajstnou autorskou (nezameniteľnou) víziou. Režisér del Toro je v tomto ohľade trochu inde ako v zásade spotrebná tvorba štúdia, ktoré kedysi prichádzalo s absolútne zásadnými príbehmi pre všetky vekové kategórie.
A najmä preto odchádza horúca novinka Netflixu s výsledným hodnotením 8/10 a nálepkou azda najzásadnejšieho animovaného počinu posledných troch rokov. Dokonca, ani frenetickí Pripojení nemôžu konkurovať komplexnému myšlienkovému presahu v drevenom chlapcovi od nadšeného zavalitého režiséra. A to je pre del Tora a jeho autorské zoskupenie výborná vizitka.
