Keď sa dostanete do problému, zavoláte právnikovi. Keď sa ale dostanete do super problému, zavoláte jej. She-Hulk, sesternica známeho hrdinu Hulka, je síce obrovská a zelená, no milá a nápomocná hrdinka, ktorá chce mať aspoň na Vianoce pokoj. To sa jej nepodarí, keďže musí riešiť prípad, ktorý je pre ňu veľmi osobný. Pozrite sa s nami na jej predvianočnú historku, v ktorej sa z našej hrdinky stáva She-Hulk: Vianočná právnička.
Prečo mi to nikto nepovedal?!
„Dobre, Stone, toto je teda miesto činu?“ opýtala som sa svojho policajného kolegu po tom, čo sme prišli do garáží hotela, v ktorom sa stala vražda.
„Áno, tu sa to stalo. Ako môžete vidieť, kamery sú ešte stále rozbité. Auto pán Keena však už odpratali, rovnako ako aj stopy po zabití. Podľa toho, čo som počul, aj hotel chce mať túto udalosť čím skôr za sebou.“
„Hmm, dobre teda. Tu už asi nič nenájdeme,“ povedala som a spolu so Stoneom sme vyšli von z garáži. Plánovali sme zabočiť smerom k vchodu do hotela, no do očí mi zasvietil lúč slnka, odrážajúci sa od nejakého plastového predmetu v neďalekých kríkoch. Otočila som sa a podišla som k nízkym stromčekom, v ktorých bola pohodená visačka s logom hotela. Bolo na nej napísané aj meno a fotografia muža, ktorému patrila.
„Sirhan Tuqan. Dôstojník, poznáte tohto muža? Má niečo spoločné s vraždou?“ opýtala som sa Stonea, ktorý ku mne podišiel. Ten sa zahľadel na meno a fotku a následne sa pozrel do spisu k prípadu.
„Áno, áno má. V tú noc, keď sa stala vražda, videl vášho bratranca odchádzať nahnevaného z hotela. V tú noc mal totiž nočnú šichtu, pracuje tu ako upratovač.“
„Ako sa jeho visačka ale dostala sem do kríkov?“
„To neviem, slečna Waltersová.“
„Dobre, myslím, že by sme si s ním mali pohovoriť. Poďme sa spýtať na recepciu, kde pána Tuqana nájdeme.“
🎅🎅🎅
Ako vám pomôžem?“ opýtala sa nás s úsmevom recepčná. Bola nižšieho vzrastu a gaštanové vlasy mala úhľadne zachytené dozadu v gumičke do konského chvosta. Podľa visačky na jej uniforme sa volala Dorothy Morganová a na to, že rozprávala na dvojmetrovú zelenú obryňu a policajta, vyzeral viac než uvoľnene.
„Ehm, slečna… Morganová, dobrý deň, opätovne prešetrujeme vraždu pána Keena, ktorá sa tu stala včera v noci. Potrebovali by sme opäť rozprávať s pánom Tuqanom. Pracuje tu ako upratovač,“ povedal Stone a ukázal jej ako svoj policajný odznak, tak hotelovú visačku pána Tuqana. Recepčnej úsmev jemne posmutnel.
„Áno, tá vražda. Samozrejme, zistím, kde ho nájdete,“ povedala a začala niečo písať do počítača.
„Boli ste tu inak aj včera večer?“ opýtala som sa jej medzitým, ako Tuqana hľadala v počítači. Recepčná na chvíľu prestala písať a odpovedala mi.
„Áno, včera som robila od piatej do jednej v noci. Potom som odišla domov a dnes ráno som opäť prišla na deviatu. Recepcia je otvorená dvadsaťštyri hodín denne, pretože naši hostia sa zvyknú ubytovávať kedykoľvek. Mením sa však s kolegami vždy po ôsmich hodinách.“
„Takže ste tu neboli, keď sa našlo telo?“
„Práve sa menili šichty, keď sa našlo, takže som tu ešte chvíľu bola.“
„Čo nám viete povedať o tom, čo sa stalo včera v noci?“ vložil sa do diskusie Stone. Recepčná odtrhla oči od počítača a pozrela sa na nás.“
„Nuž, včera tu bol chaos. A to ešte pred vraždou. Mali sme tu vianočnú párty, takže v bare bol hluk a veľké množstvo ľudí. Tá začala okolo desiatej. Zhruba v tom istom čase bežne zatvárame reštauráciu, z ktorej sa nahnevane vyvalil jeden môj kolega, Ched, pretože ho vyhodili. Je to fajn chalan, no je aj dosť nezodpovedný. Neprekvapilo ma teda, že ho vrchný čašník vyhodil. Ched teda odišiel, medzitým sa vykričal na nášho Santu, asi si potreboval vybiť na niekom hnev. A…“
„Prepáčte, na toho Santu, ktorého o pár minút na to zabili?“ skočil jej do reči Stone. Recepčná sa na chvíľu zarazila, no prikývla.
„Áno. Asi to vyzerá divne, no nemyslím si, že Ched by to urobil. Bol horká hlava, ale nič viac. Občas sme sa rozprávali a neprišiel mi ako niekto, kto by bol schopný urobiť niečo také len z… hnevu. Počula som od kolegyne, že ho vraj mali zatknúť a obviniť z vraždy,“ dodala potichu.
„Myslíme si, teda aspoň ja, to isté, slečna. Určite je nevinný, len to potrebujeme dokázať. Stalo sa teda včera večer ešte niečo nezvyčajné?“
„Och, áno. Pár minút po odchode Cheda som presvedčila pána Keena, nášho Santu, aby aj on už šiel domov, že bolo neskoro. On sa teda pomaly pozbieral a odišiel. Asi o desať minút na to sa však dvere nášho baru, v ktorom bola tá vianočná párty, otvorili a vybehol z nich… vlkolak!“ zjojkla.
„Počkať, čože?!“ zmätene som sa opýtala. „Vy ste o tom vedeli, pán Stone.“
„Áno, počul som o tom.“
„A prečo ste mi to nepovedali?“
„Nebolo to relevantné k vražde. Včera totiž nebol spln, čo znamená, že to nemohol byť reálny vlkolak.“
„Dôstojník, máte veľa skúseností s príšerami?“
„Popravde… žiadne, slečna.“
„Nuž, ja ich na rozdiel od vás mám. A verte mi, že premenený vlkolak tu mohol byť aj mimo splnu. Ach, dobre, dáme si ho na zoznam ľudí, ktorých musíme nájsť a vypočuť. Začneme ale pánom Tuqanom. Slečna Morganová, ak sa už teda v noci nič iné nestalo (Ako keby toho nebolo aj tak dosť…), dáte mi, prosím, jeho adresu?“
„Áno, slečna She-Hulk,“ prikývla a vytlačila nám z počítača papier s adresou miestneho upratovača a podala mi ho.
„Ďakujem, slečna, a musím priznať, že vás obdivujem. Po takej ťažkej noci by som asi znova do práce neprišla,“ povedala som s jemným úsmevom a otočila som sa na odchod.
„Nuž, to áno. Ale ja nemám na výber, potrebujem tu prácu. Na rozdiel od pána Tuqana, u toho zrejme strach vyhral nad peniazmi.“
Jej posledné slová ma zastavili. Otočila som sa k nej a opýtala som sa:
„Pán Tuqan tu už nepracuje?“
„No, podľa toho, čo som počula, tak hneď ráno po skončení šichty dal výpoveď. Asi bol zo smrti nášho Santu, ako aj z toho zážitku s vlkolakom, otrasený.“
„Ďakujeme, slečna. Dovidenia,“ povedal Stone a spolu sme odišli von z hotela.
V aute som celý čas vyčítavo pozerala na Stonea. Hnevalo ma, že mi nepovedal, keď už nie ako partnerke v tomto vyšetrovaní, tak ako bývalej Chedovej právničke (Kamarát Matt totiž súhlasil, že bude zastupovať Cheda. No nemiluj ho. Aj keď… musím si dávať pozor, pretože láska je slepá… hlavne v tomto prípade). Stone moje pohľady úspešne ignoroval asi prvých desať minút, no potom si len povzdychol a zdráhavo sa usmial.
„Už som sa vám ospravedlnil, slečna. Naozaj mi to neprišlo relevantné, spomínať vám vlkolaka. Myslel som… všetci na okrsku sme si mysleli, že ide o dve nesúvisiace veci. Kvôli tomu, že nebol spln.“
„Hmm, myslela som, že chcete byť detektív, dôstojník.“
„Áno, chcem. Ale… čo to s tým má spoločné?“ s neistotou v hlase sa ma opýtal.
„Nuž, ak chcete byť niečím viac ako ostatní policajti, musíte aj inak rozmýšľať. Chápem, že nemáte toľko skúsenosti s vlkolakmi, ako mám ja (za jedného som bola vydatá, ale to je iný príbeh), no možno bolo dobré to aspoň prešetriť.“
„Máte pravdu. Nuž, Los Angeles ešte stále nie je zvyknuté na takýchto rôznych… nadľudí,“ povedal, aj keď som mala pocit, že chcel použiť slovo príšery. Jeden pohľad na už aj tak vytočenú zelenú obludu, skrčenú v menšom policajnom aute, ho však presvedčil nájsť iné slovo. Potom však pokračoval o čosi odvážnejšie: „Stále sa učíme. A aj preto som rád, že s vami môžem pracovať na tomto prípade. Mimochodom, sme už tu.“
Pozrela som sa von z okna auta. Nachádzali sme sa v čínskej štvrti, no nie tej pretkanej turistami. Túto tvorili staré bytovky a bytové domy, z ktorých sa odlupovala omietka a opadávali časti strechy. Prišli sme k jednému z bytových domov, v ktorom mal podľa adresy od recepčnej z hotela bývať pán Tuqan. Stone zaklopal na dvere. Netrvalo dlho a dvere sa jemne pootvorili.
Cez škáru som videla tvár mladej, vysokej ženy, ktorá mohla mať okolo tridsať rokov. Najprv sa vystrašene pozrela na mňa a potom na Stonea, ktorý sa jej prihovoril.
„Zdravím, hľadáme pána Sirhana Tuqana. Je doma? Sme od polície, máme na neho pár otázok,“ dopovedal a ukázal jej svoj odznak.
„Áno, poďte dnu,“ povedala žena a vpustila nás dovnútra. Nasledovali sme ju cez upratanú, no starú chodbu až do kuchyne, kde obedovala rodina Tuqanovcov. Okolo malého stola, ktorý sa ale paradoxne prehýbal pod veľkým množstvom jedla, bolo na tak malé obydlie veľké množstvo ľudí. Videla som tam tri menšie deti, ktoré zrejme patrili k žene, ktorá nás vpustila dnu. Bol tam muž s okuliarmi a hustou, čiernou bradou, ktorý bol podľa postoja zrejme jej manžel. Ďalej tam bola staršia žena, mohla mať okolo päťdesiatpäť – šesťdesiat rokov, spolu s manželom zhruba v tom istom veku. Za vrchom dlhého stola sedela ešte jedna žena, dosť stará, odhadovala som, že už jej môže tiahnuť aj na osemdesiat. Keď sme vošli do kuchyne, všetci prestali jesť a pozreli sa na nás – deti so zvedavosťou, dospelí so strachom.
„Dobrý deň prajem,“ povedala som, usmiala som sa a zakývala deťom, ktoré na mňa pozerali s otvorenými ústami. Mladá žena, ich matka, ich jemne napomenula v jazyku, ktorému som nerozumela, a potom sa otočila na staršieho muža a niečo mu povedala. On len prikývol, nebadateľne sa roztriasol a postavil sa.
„Dobrý deň, prosím, poďte so mnou do obývačky,“ povedal silným, arabským prízvukom a vzal nás do vedľajšej izby. Obývačka bola menších rozmerov, no našťastie sme sa tam vošli. Ja som si sadla na gauč, pán Tuqan (teda aspoň som predpokladala, že je to on), si sadol na stoličku, ktorá bol vedľa gauča a Stone stál pri dverách, tesne vedľa ošarpaného, no inak pekne vyzdobeného vianočného stromčeka.
„Ste pán Sirhan Tuqan?“ opýtala som sa ho potom, ako sme sa usadili.
„Áno, pani Hulk.“
Tuqan bol vysoký, chudý muž so sivými kučeravými vlasmi a krátkou, no rovnako šedivou bradou. Oči mal vpadnuté, čo značilo, že v poslednom období nemal dostatok spánku.
„Slečna Waltersová. Podľa prízvuku usudzujem, že nepochádzate z Ameriky, všakže?“ opýtala som sa ho. Pán Stone si otvoril policajný notes a čakal na odpovede.
„Nie, pochádzam z Palestíny. Spolu s rodinou sme odtiaľ utiekli pred päťnástimi rokmi, slečna… Waltersová,“ povedal a ustráchane na mňa pozeral. Začal sa triasť ešte viac ako predtým.
„Ste tu legálne?“
„Á-áno.“
„Hmm, no dobre. Spolu s policajtom Stoneom prešetrujeme vraždu pána Keena – Santa Clausa – ktorá sa včera stala v hoteli, v ktorom ste pracovali. Prosím vás, povedzte mi, čo si pamätáte zo včerajšieho večera.“
Tuqan sa nadýchol, ruky si zložil ako pri modlitbe a zatvoril oči. Zamračil sa a povedal so svojim silným arabským prízvukom:
„Včera som mal nočnú. Začal som pracovať o šiestej večer. Dlho sa nič nedialo, ja som si len… len som umýval dlážku, vysával koberce a tak. Asi o pol desiatej prišla do hotela slečna Seymorová a…“
„Prepáčte, kto?“ skočila som mu do reči.
„Sandy Seymorová. Majiteľka rybárskej spoločnosti Seymore Sardines. Najväčšia rybárska spoločnosť v Kalifornii,“ ozval sa Stone od dverí popri tom, ako si písal poznámky.
„Odkiaľ ju poznáte?“ spýtala som sa, pričom som túto otázku smerovala nielen na pána Tuqana, ale aj na Stonea.
„Správy. Ju a nášho guvernéra vidno v každej reportáži. Ak totiž schvália zákon, ktorý by rozdelil lovecké územia medzi nás a a tých morských ľudí, Seymorová príde o veľké zisky. Pravdepodobne prišla do L.A., aby bola na mieste diania.“
„A vy? Odkiaľ sa poznáte so slečnou Seymorovou?“ obrátila som sa na pána Tuqana.
„Nepoznám sa s ňou priamo. Pred prácou v hoteli… a pred pár inými prácami… človek sa snaží uživiť, ako vie,“ povedal Tuqan a pokúsil sa o úsmev, ktorý mu hneď ale zmrzol,“ som pracoval pre jej konzerváreň tu, v Los Angeles.“
„Chápem. Pokračujte teda.“
„Slečna Seymorová, prišla, hodila pánovi Santovi Clausovi niekoľko stodolároviek a smerovala k baru. Konal sa tam nejaký večierok, všetko bolo pekne vyzdobené. Umýval som dlážku pri recepcii a na chvíľu som odišiel, vymeniť špinavú vodu za čistú. Keď som sa ale vracal, počul som krik. Veľmi dobre som to nevidel, no vyzeralo to tak, že sa slečna Seymorová vrátila k pánovi Santovi Clausovi a z nejakého dôvodu sa hádali. Zľakol som sa a išiel som po ochranku, no keď som sa vrátil, zostal tam už iba pán Claus sám.“
„Takže majiteľka najväčšej rybárskej spoločnosti sa háda s človekom, ktorý má svedčiť v prospech zákona, ktorý ju pripraví o peniaze. A ste si naozaj istý, že to bola ona?“
„Vyzerala tak. Bola vysoká, s blond vlasmi.“
„Povedzte mi, prosím, čo sa stalo ďalej.“
„Okolo desiatej odišiel nejaký pán z hotela, veľmi nahnevaný. Nakričal na všetkých dookola, hlavne na pána Santa Clausa po tom, čo od neho pýtal peniaze, aj keď nerozumiem prečo. Mal ich za ten deň určite už vyzbieraných veľa. A potom nahnevaný pán odišiel von. Po pár minútach odišiel aj pán Claus. No a potom sa objavila tá chlpatá potvora,“ dopovedal pán Tuqan, sťažka preglgol a začal si žmoliť v rukách koniec svojho trička. „Bolo to príšerné, z ničoho nič odniekiaľ vybehol obrovský vlk a začal ma naháňať! Vybehol som rýchlo von z hotela, no prenasledoval ma, tak som skočil do kríkov a skrčil som sa k zemi. Myslel som, že už je so mnou koniec, no odrazu vlk zmizol. Chvíľu som ešte počkal v kríkoch a potom som sa rýchlo vrátil do hotela.“
Pozrela som sa na Tuqana. Bol vystrašený, triasol sa a v očiach sa mu ligotali slzy. Nemienila som ho už dlhšie trápiť a tak som mu položila poslednú otázku.
„Dali ste preto výpoveď v práci hneď ráno po tejto udalosti?“
Tuqan už len skleslo prikývol.
„A nebude vám tento plat chýbať?“
„Niečo si nájdem. Ale do toho hotela už v živote nevstúpim!“ povedal Tuqan a už sa naozaj rozplakal. Nechcela som ho už viac trápiť. Poďakovala som sa mu, pozdravila som sa jeho rodine, ktorá v tichosti obedovala (zrejme chceli počuť každé slovo) a vyšla som spolu so Stoneom von z ich domova.
„Toto bolo drsné. A na to pomôže len obed,“ povedala som, keď sme si sadli do auta, a Stone so súhlasom naštartoval auto.
Pokračovanie zajtra
Pokiaľ chcete pravidelne čítať náš vianočný She-Hulk príbeh, navštívte podstránku She-Hulk: Vianočná právnička a každý deň až do Vianoc si prečítajte časť unikátneho príbehu.
Autor: Ondrej Kačkoš
