She-Hulk: Vianočná právnička #5

Nenechajte si ujsť

Ondrej Kačkoš
Ondrej Kačkoš
Volám sa Ondrej, mám 22 rokov a na vysokej škole študujem marketingovú komunikáciu. Filmy, seriály a knihy ma sprevádzajú mojim životom odmalička. Keď netrávim čas v škole, s kamarátmi alebo s rodinou, určite ma nájdete pri pozeraní filmov.

Keď sa dostanete do problému, zavoláte právnikovi. Keď sa ale dostanete do super problému, zavoláte jej. She-Hulk, sesternica známeho hrdinu Hulka, je síce obrovská a zelená, no milá a nápomocná hrdinka, ktorá chce mať aspoň na Vianoce pokoj. To sa jej nepodarí, keďže musí riešiť prípad, ktorý je pre ňu veľmi osobný. Pozrite sa s nami na jej predvianočnú historku, v ktorej sa z našej hrdinky stáva She-Hulk: Vianočná právnička.

Kuracie krídelka, utopené v sladko-pálivej omáčke

Recepčná nám nemohla dať číslo izby, no prezradila nám, že si šiel Namor zaplávať. Nasmerovala nás preto k hotelovému bazénu. Chvíľu nám trvalo, kým sme sa tam dostali, a keď sme tam prišli, Namora sme nikde nevideli. Smutne som sa nadýchla, zatvorila som oči a položil som si ruku na čelo. V tom do mňa dôstojník Stone jemne štuchol.

„Slečna Waltersová, aha.“

„Viete čo, dôstojník, volajte ma Jen. Bude to pre nás oboch jednoduchšie,“ povedala som, otvorila som oči a pozrela som sa na miesto, na ktoré ukazoval. Boli to mokré šľapaje nôh, avšak nevyzerali úplne ako ľudské. Pôsobilo to tak, ako keby z tých chodidiel v odtlačku niečo vytŕčalo.

„To sú jeho stopy, slečna… Jen. Mimochodom, mňa pokojne volajte Mike.“

„Čie stopy, Stone?“ spýtala som sa ho a uškrnula. On mi ten úškrn vrátil.

„Namorove. Tie výbežky v tých stopách na chodidlách? Predpokladám, že to sú jeho krídelka.“

„Krídelka?“

„Áno. Vážne o Namorovi nič neviete?“

„Ako som vravela, len zbežne. V našom „super“ biznise je hrozne veľa indivíduí. Časom som sa naučila dávať si pozor len na tých, ktorí sú priama hrozba, a na tých, ktorí sú spojenci. To je teraz ale jedno. Poďme sledovať stopy pána KFC skôr, než v tomto kalifornskom počasí vyschnú.“

🎅🎅🎅

Namor musel ísť celý ten čas bosí, pretože jeho stopy viedli po schodoch až k jednej z izieb na piatom poschodí (namáhavý výstup). Keď sme k nej prišli, zaklopali sme na dvere. Nič sa však nedialo a nikto sa neozýval. Zaklopala som teda ešte raz. Opäť nič. Na tretíkrát som pridala pri klopaní na sile. A dvere sa otvorili. Nie samé od seba, ale trošku viac sily a stalo by sa aj to. Otvoril ich nejaký muž. Bol pomerne vysoký a mal vypracované telo. A to som si všimla len preto, lebo mal na sebe iba zelené plavky. Zahanbene som sa pozrela dole na podlahu a všimla som si, že mu z členkov vyrastajú malé biele krídelka.

„Čo chcete?“ opýtal sa nahnevane. Krátke, ešte vlhké vlasy mal úhľadne začesané dozadu a na čerstvo oholenej tvári sa mu usadil nahnevaný úškrn. Jeho oči hovorili, že ak by sme práve neboli v hoteli plnom ľudí, skončili by sme so Stoneom (Pardon, Mikeom) zle. Zvláštny, takmer rozprávkový či mýtický výzor mu však nedodávali len krídla na nohách, ale aj špicaté uši, vďaka čomu pripomínal elfa.

„Zdravím, som dôstojník Stone. Toto je právnička Jennifer Waltersová.“

„Nepýtal som sa, kto ste, ale čo chcete.“

„Chceme odpovede,“ odpovedala som mu s neskrývanou drsnosťou v hlase. Namor dvihol jedno obočie, no nepovedal nič.

„Odpovede k čomu… alebo na čo?“

„Nuž, určite ste zachytili, že sa tu nedávno stala vražda. Myslíme si, že by ste nám vedeli svojou výpoveďou dotvoriť obraz nedávnych tragických udalostí.“

„Prečo myslíte?“ opýtal sa s ľadovým pokojom v hlase, no všetky svaly na tele mal napnuté.

„Nuž, vieme, že ste v ten večer vo večerných hodinách boli dole na recepcii. Taktiež vieme, že Santa Claus… prepáčte, pán Keene… bol pre vás dôležitým človekom. Mal slúžiť v podstate ako svedok na to, aby ste presvedčili Ameriku k podpísaniu zmluvy medzi nami a nuž, vami, pane,“ zobral si slovo Mike. Namor sa trochu uvoľnil, no stále bol ostražitý. Až teraz som si všimla, že z neho ešte stále kvapkala voda.

„Fajn. Pýtajte sa.“

„Nechcete si ísť sadnúť niekam na kávu?“

„Nie.“

„A nechcete sa aspoň osušiť?“ opýtala som sa ho.

„Nie,“ povedal a usmial sa.

„Hmm, dobre teda. Vieme, akú mal pre vás pán Keene hodnotu. Bol dôležitým človekom v celom procese. Vedeli ste, že si privyrába ako Santa v hoteli?“

„Áno, vedel. Pán Keene bol ušľachtilý človek, no ušľachtilosť mu nájom nezaplatila. Bohužiaľ, odkedy prišiel prišiel o svoju rybársku spoločnosť, hľadal si iba podradné práce. Smutné, šlo totiž o skvelého rybára. Aj napriek tomu, že bol človek.“

„Poznali ste ho osobne?“

„Párkrát sme sa stretli kvôli prípravám na proces, ale v Lemúrii ho poznalo dobre mnoho ľudí.“

„Viete nám povedať, čo sa v ten deň dialo, zhruba od deviatej hodiny večer?“

Namor sa nadýchol, pochybovačne na nás pozrel a rozrozprával sa.

„Stál som neďaleko recepcie so svojou ochrankou. Sú síce len pre efekt, no dá sa s nimi dobre porozprávať. Bolo asi pol desiatej, keď som si všimol, ako do hotela prišla Sandy Seymorová, šéfka známej rybárskej spoločnosti.“

„Odkiaľ ju poznáte?“

„Nepoznám ju osobne. No ona je jedna z tých šťúk, ktorým sa celá dohoda, na ktorej sa pracuje, určite nepáči. A na takých ľudí si musíte dávať pozor. Seymorová vošla dnu, hodila nejaké peniaze pánovi Keenovi a išla do baru. Mal sa tam konať nejaký vianočný večierok, všetko bolo vianočne vyzdobené. Krátko na to prišla ďalšia žena. Pohádala sa s pánom Keenom. Chcel som zakročiť, no on mi naznačil, že to nie je potrebné. Neviem, prečo sa hádali. Po tomto incidente odišla. Pár minút po tom som išiel sem, do svojej izby. A to, čo som robil tu, už nie je vaša starosť.“

„Takže ste už nezastihli incident s vlkolakom?“

„Nie. Rozprávala mi o tom však moja ochranka, pár chlapov z nej šlo v tú noc tiež do baru.“

„Prečo ste šli spať tak skoro, pán Namor?“ opýtal sa Mike.

„Kto povedal, že som šiel spať? Nemusím sa združovať v sociálnom prostredí v neskorej večernej hodine, však nie, dôstojník?“

„Nie, samozrejme,“ povedal Stone a nasucho preglgol.

„Vráťme sa ale späť k vášmu príbehu. Vraveli ste, že sa Keene hádal s nejakou ženou. Nemohla to byť náhodou slečna Seymorová? A počuli ste, o čom sa hádali?“ opýtala som sa.

„Nie, nebola to Seymorová, tá z baru nevyšla. Bola to iná žena, aj keď musím uznať, že si boli podobné. Obe sú vysoké, avšak tá, s ktorou sa hádal, bola svalnatejšia. Mali aj podobný účes. A nie netuším, čo bolo dôvodom ich hádky. Párkrát som zachytil slovo titania, ale to bolo všetko. Ale nebolo ma do toho nič, tak som to neriešil.“

„Prepáčte, povedali ste Titania?“ rozrušene som sa opýtala a rýchlo som vytiahla mobil zo svojej kabelky. Naťukala som si instagramový profil svojej známej rivalky a ukázala jednu z jej fotiek Namorovi. „Bola to táto žena?“

„Áno. Avšak tu na fotke má dlhé ryšavé vlasy. V ten večer ich mala krátke a blond.“

„Ďakujem vám, Namor. A už len posledná otázka. Máte tu so sebou nejakú zbraň?“

„Samozrejme, svoj trojzubec. Mierové dohady totiž nikdy nie sú tak mierové, ako sa zdajú. A ak je to všetko, tak ja pôjdem. Čakajú ma ťažké dni a potrebujem sa vyspať, v noci sa to totiž nedá, keď tu neustále NIEKTO CHRÁPE!“ zakričal Namor na ženu, ktorá práve vyšla z vedľajších dverí. Bola to malá žena ázijského pôvodu, oblečená v ženskom obleku a bielej blúzke. Keď na ňu Namor skríkol, jemne sa strhla a rýchlim krokom sa ponáhľala k výťahu.

„Áno, pán Namor. Ďakujeme za vás čas,“ povedala som. Namor len prikývol a zatvoril dvere. Zhlboka som sa nadýchla a spolu so Stoneom sme sa vybrali za ženou, ktorá čakala pri výťahu.

Keď výťah prišiel na naše poschodie, mlčky sme doň vstúpili a celú cestu nadol sme len počúvali vianočnú hudbu, ktorá vychádzala z rádia (už ma z nej popravde začínala bolieť hlava). Na prízemí šla žena jedným smerom a my druhým, až kým ma nezastavil Mike.

„Jen, počkajte. Vidíte toho muža, ku ktorému šla tá žena z výťahu?“ opýtal sa ma a hlavou ukázal niekde za seba. Žena stála vedľa statného, vysokého muž v tmavomodrom obleku. Mal oválnu, oholenú tvár a nakrátko ostrihané hnedé vlasy. Pustil sa so ženou do debaty, no jeho svetlomodré oči si periférne všimli, že ho sledujeme. Keď si to uvedomil, pozrel sa na nás, usmial sa a vybral sa k nám. Žena tam zostala stáť.

„Je to ten, kto si myslím, že to je, Mike?“

„Áno.“

„Dobrý deň. Som guvernér Willaim Bennett. A vy musíte byť She-Hulk, že?“ opýtal sa ma guvernér Kalifornie a podával mi ruku. Prijala som ju a potriasli sme si nimi.

„Áno, to som ja. Teší ma. Ach, a toto je dôstojník Stone, tiež ho teší,“ povedala som. Guvernér sa usmial, potriasol si rukou aj s Mikeom. Na chvíľu nastalo trápne ticho, ktoré som sa odvážne snažila prerušiť. „Išli sme s vašou asistentkou vo výťahu.“

„Ach, to nie je asistentka, ale moja právnička. Beatrice Murakami. Asi ste sa ešte nestretli spolu v súdnej miestnosti,“ zasmial sa, otočil sa a zakýval svojej právničke, ktorá mu pomerne odmerane odkývala naspäť. „Právnička a dôstojník. Smiem sa spýtať, čo robíte v hoteli? Obaja ste zrejme miestni, predpokladám.“

„Áno, pane. Riešime vraždu. Určite ste o nej počuli.“

„Samozrejme. Strašná tragédia. Chudák starý pán, takto prísť o život tesne pred Vianocami. Avšak, myslel som, že to bolo vyriešené. Počul som, že už niekoho vzali do väzby.“

„To áno, pane, ale domnievame sa, že tam dali toho nepravého,“ vstúpil do debaty Mike.

„Uf, tak to máte pred sebou ťažkú úlohu, nájsť toho pravého vraha. Máte už nejakých podozrivých?“

„Práve od jedného ideme, pričom nás zaviedol k ďalšej podozrivej.“

„Vážne?“ guvernér prekvapene dvihol obočie.

„Áno, momentálne sa chystáme zistiť jej adresu a plánujeme za ňou vyraziť,“ povedal Mike. (Vážne? Ešte sme sa na ničom nedohodli, ale dôstojník Stone sa chce zrejme blysnúť pred guvernérom).

„Tak vás teda nechám pracovať. Bolo mi cťou, slečna She-Hulk.“

„Aj mne, pán guvernér.“

Rozlúčili sme sa a guvernér sa vybral naspäť k svojej právničke.

„Takže ideme za Titaniou, dôstojník?“ pozrela som sa na Mikea a uškrnula som sa.

„Nemohol som mu predsa povedať, že sme sa ešte nerozhodli. Nie je to profesionálne.“

„To teda áno. Nuž, naštartuje auto a otvorte databázu adries zločincov. Ideme za mojou starou známou.“

Pokračovanie zajtra

Pokiaľ chcete pravidelne čítať náš vianočný She-Hulk príbeh, navštívte podstránku She-Hulk: Vianočná právnička a každý deň až do Vianoc si prečítajte časť unikátneho príbehu.

Autor: Ondrej Kačkoš

Mohlo by sa ti páčiť

Pridaj komentár

- REKLAMA -

Najnovší obsah

- REKLAMA -