She-Hulk: Vianočná právnička #6

Nenechajte si ujsť

Ondrej Kačkoš
Ondrej Kačkoš
Volám sa Ondrej, mám 22 rokov a na vysokej škole študujem marketingovú komunikáciu. Filmy, seriály a knihy ma sprevádzajú mojim životom odmalička. Keď netrávim čas v škole, s kamarátmi alebo s rodinou, určite ma nájdete pri pozeraní filmov.

Keď sa dostanete do problému, zavoláte právnikovi. Keď sa ale dostanete do super problému, zavoláte jej. She-Hulk, sesternica známeho hrdinu Hulka, je síce obrovská a zelená, no milá a nápomocná hrdinka, ktorá chce mať aspoň na Vianoce pokoj. To sa jej nepodarí, keďže musí riešiť prípad, ktorý je pre ňu veľmi osobný. Pozrite sa s nami na jej predvianočnú historku, v ktorej sa z našej hrdinky stáva She-Hulk: Vianočná právnička.

Starí nepriatelia, nové rany

Nájsť Titaniu nebolo také ťažké. V policajnom zázname, ktorý mala celkom dosť hrubý, jej adresa figurovala pekne čierna na bielom. Problémom bolo dostať sa k nej. Trvalo nám to viac než hodinu, pretože väčšinu času sme stáli v zápche. Mohli za to, ako inak, vianočné nákupy a protesty, ktoré sa s prichádzajúcim dňom rokovania o prijatí zákona na rozdelenie loveckých teritórií rýb zväčšovali. Nepomáhali tomu ani Vianoce, ktoré klopali na dvere.

Našťastie sme sa z toho chaosu nejako dostali a prišli sme až do luxusnej štvrte, v ktorej bolo veľa nových domov s krásnymi záhradami.

„Ako je možné, že taký kriminálnik ako ona si žije na tak peknom mieste?“ zahundrala som.

„Nuž, jej prehrešky nie sú až tak veľké, aj keď ich je veľa, no má predsa len veľké množstvo sledovateľov na sociálnych platformách. Je to jednoducho celebrita,“ povedal Mike a zastavil s autom pred jedným z tých pekných domov. Brána bola otvorená, a tak sme vystúpili z auta a prišli sme až priamo k dverám obrovského, naružovo namaľovaného domu. Vyzeral ako cukrová vata.

Mike zazvonil na zvonček. Chvíľu sme čakali, kým nám dvere neotvoril akýsi postarší pán v smokingu.

„Dobrý deň. Želáte si?“ opýtal sa nás.

„Zdravím, toto je dôstojník Stone a ja som právnička Jennifer Waltersová. Chceli by sme sa porozprávať s Titaniou.“

„Prečo, ak sa smiem spýtať?“

„Podozrenie z vraždy, pane.“

„Hmm,“ povedal a zatvoril nám dvere priamo pred nosom. Prekvapene sme sa na ne s Mikeom pozerali a rozmýšľali sme, čo urobíme. Starý pán sa však po pár minútach vrátil a pustil nás dnu.

„Slečna MacPherranová vás očakáva v obývačke.“

Obývačka Titanie bola tak dvakrát väčšia ako celý môj byt. Bola zariadená v bielej a maslovej farbe, pričom jej dominovala obrovská pohovka. Na jej jednej strane sedela Titania. Keď si všimla, že sme vošli do miestnosti, bez slova nám kývla a ukázala rukou na druhú stranu pohovky. Spolu s Mikeom sme si tam potichu sadli.

Titania vyzeral inak, ako som si ju pamätala. Okrem toho, že naozaj mala krátke blond vlasy, na sebe nemala žiaden make-up. Oči mala spuchnuté a nos červený, čo znamenalo, že musela plakať. Na chvíľu mi jej (omylom) prišlo ľúto.

„Dobrý deň, slečna MacPherranová. Ste v poriadku?“ opýtal sa jej Mike.

„Dajme tomu,“ povedala a vysmrkala sa do vreckovky.

„Viete, nechceme vás obťažovať, keďže zrejme máte ťažké obdobie, no chceli by sme sa vás spýtať pár otázok ohľadom vášho stretu s istým Santa Clausom v hoteli Westin Bonaventure. Očitý svedok vás videl hádať sa v tú noc, v ktorú tento pán zomrel. Vedeli by ste nám to objasniť?“

„Keď mne je to tak hrozne ľúto!“ zakričala Titania a začala rumázgať. Z očí sa jej kotúľali obrovské slzy. Starý pán, ktorý nás predtým pustil dnu, rýchlo pribehol do miestnosti aj s veľkým strieborným podnosom. Zobral z neho vreckovky a podali ich Titanii, ktorá do nich hneď začala smrkať. Zároveň jej dal na tvár nejaké teplé obklady a zababušil ju do deky.

„Titania, naozaj je všetko, ehm, v poriadku?“ opýtala som sa nechápavo.

„Nemala som sa s ním – HIK – hádať, mňa to tak strašne – HIK – mrzí. Budem si to vyčítať do konca života…“

„Ale prečo?“

„Náš posledný rozhovor a skončil hádkou… ako som to mohla – HIK – dopustiť?!“

„Prepáč, ale prečo ti na ňom tak záležalo? Nie že by to bolo zlé, ale veď…“

„Bol to môj strýko, ty zelená hlupaňa! Brat mojej mamy, s ktorým som si bola veľmi, veľmi blízka. A teraz je – HIK – PREČ!“ dopovedala a opäť prišla vlna plaču a rumázgania. Ja som sa pozrela na Mikea, no podľa jeho pohľadu mi bolo jasné, že ani on o tejto rodinnej spojitosti medzi mojou úhlavnou (a nateraz veľmi zronenou) nepriateľkou vôbec nevedel.

Keď sa Titania na chvíľu utíšila, spýtala som sa jej ďalšiu otázku:

„Prečo ste sa potom hádali, keď ste si boli taký blízki?

„Práve preto,“ povedala Titania a na chvíľu prestala plakať. „Chcela som, aby prestal postávať v hoteli ako trápny Santa Claus. A hlavne, keď bol ešte tak žiadanou a dôležitou osobou v prijatí zákona o tom smiešnom rozdelení rýb. Vravela som mu, že sa mu niečo stane, ale on nepočúval. Vraj si nejako musí zarábať na živobytie…“

„Hmm, prečo si mu, ja neviem, nepomohla? Vyzerá to tak, že ty si žiješ celkom dobre,“ povedala som a ukázala som na izbu okolo seba.

„Ha, lebo mne to nenapadlo, nie?! Jasné, že som mu ponúkla pomoc, ale on bol starý, a tvrdohlavý, a nepočúval ma! Chcel si peniaze zarábať sám, hoc aj každodenným postávaním v trápnom obleku… a prečo ste vlastne prišli za mnou?! Čo viac chcete vedieť?“

„No, vieš… netušili sme o rodinnom spojení medzi vami a mysleli sme, že si možno z nejakého dôvodu spáchala vraždu… práve ty,“ povedala som a nervózne som sa usmiala. Titania prestala plakať. Na tvári sa jej usadil kamenný výraz. Pomaly sa postavila, zhodila zo seba deku, z tváre jej spadli teplé obklady. Jej tvár začala naberať odtieň jej ružovej nočnej košele.

„Že čo?! Že ja by som zabila jedného z najbližších ľudí, ktorých som mala v živote? To si odskáčeš, Waltersová!“ zakričala a vrhla sa na mňa.

Bola až nečakane rýchla, chytila ma za plecia a hodila ma cez pohovku. Dopadla som hlavou nadol. (A poviem vám, najpríjemnejšie to nebolo) Titania preskočila pohovku, chytila ma za nohu a hodila ma cez celú miestnosť o stenu, pred ktorou stál obrovský vianočný stromček (v bielej výzdobe). Tomu som sa našťastie vyhla a narazila som iba do steny. Na to som sa už pripravila o niečo viac a keď som sa od steny odrazila, podarilo sa mi dopadnúť na nohy. Vďaka tomu som bola už úplne pripravená na jej tretí útok.

Rozbehla sa ku mne ako rozzúrený býk s blond vlasmi a nevyzerala, že plánuje zastaviť. V poslednej chvíli som sa uhla a ona narazila plnou silou do vianočného stromčeka. Myslel som, že ju to zloží, no práve naopak (zložilo to dole iba vianočný stromček). Ešte viac ju to rozzúrilo. Otočila sa a jednu mi vrazila do brucha. Zalapala som po dychu a schytala som ďalšiu, tentoraz do sánky. Zuby mi o seba klepli a jemne sa mi zatočila hlavu. Schytala som ešte pár úderov do rúk, ktoré už ale boli menej fatálne a na Titanii bolo vidno, že jej dochádza sila. Chvíľu som teda ešte vyčkala a potom som zaútočila.

Jedným silným úderom som jej spakruky vylepila zaucho. To však stačilo na to, aby to už oslabenú Titaniu omráčilo a ona spadla na sklenený stôl. Zostala ležať.

Pribehol k nej jej starý majordóm, no keď videl, že dýcha, iba došiel k pohovke po deku a prikryl ju ňou. Titania ležala na kúskoch rozbitého skla, no zrejme jej to nevadilo. Opäť začala jemne vzlykať. Mike, ktorý to celé pozoroval stále sediac na pohovke s dokorán otvorenými očami, si len jemne odkašľal. Tento impulz zrejme Titanii stačil na to, aby sa znova rozhovorila:

„So strýkom Frankom sme sa rozprávali o všetkom. Vedela som o jeho nepísanej dohode s morskými ľuďmi dávno pred procesom, ktorého mal byť súčasťou. Rozprával mi príbehy z čias, keď jeho vlastná rybárska spoločnosť dokonca lovila ryby spolu s týmito ľuďmi. Boli to úžasné historky. Keď som sa dopočula, že pôjde podať toto prehlásenie pred americkým kongresom či senátom či kým, bola som na neho hrdá. Vedela som, že ich dokáže presvedčiť o tom, aby hlasovali za podpísanie zákona. Nikto nechcel vojnu s morskými obyvateľmi menej než on. Ale vedel, že má aj nepriateľov. Dostal niekoľko úplatkov, ktoré ho mali presvedčiť o tom, že odmietne svedčiť. On však aj napriek tomu, že nemal stabilný príjem, odmietol. Lemúria a jej obyvatelia pre neho znamenali viac.“

„Viete, kto mu posielal tie úplatky?“ opýtal sa jej nežne Mike.

„On to nevedel a ani sa nad tým nezamýšľal, no ja mám tušenie. Bolo to podľa mňa z kancelárie kalifornského guvernéra.“ S Mikeom sme si vymenili prekvapené pohľady.

„Si si istá?“ opýtala som sa jej.

„Samozrejme, že som si istá! Stačí sa nad tým len zamyslieť a všetko do seba zapadá. Ten hlupák Bennett nemyslí na amerických občanov ani morských ľudí. Myslí na seba. A tento zákon ho stavia do hroznej, hroznej pozície. Kalifornčania nechcú zmluvu so žiadnymi „nadľuďmi“, neakceptujú nikoho, možno len mňa a,“ povrchne sa na mňa pozrel a s odporom dopovedala, „teba. No väčšina politických predstaviteľov to podpísať zrejme bude chcieť, ak budú mať záruku, že to Lemúria dodrží. Ak sa to nepodpíše, hrozí nám vojna s mocnosťou, ktorej sa možno nebudeme vedieť ubrániť. A neskončí to iba pri rybách. V každom prípade, schválenie zákona je aj na iných, no podpísať ho musí guvernér Bennett.“

Titania sa sucho, smutne zasmiala a pokračovala.

„Ak sa zákon schváli a on ho podpíše, je viac než isté, že sa spíše petícia, vďaka ktorej ho odvolajú ľudia. Ak to nepodpíše, odvolá ho kalifornský štátny senát, pretože by nás tak jeden človek priamo uvrhol do vojny. Je v pasci. Najjednoduchšie pre neho by bolo, ak by, povezme, dôležitý svedok, ktorý by mohol presvedčiť politikov, že je dobré podpísať zákon, zmizol. Nateraz totiž ešte nie sú všetci rozhodnutí a nemajú záruku. A keďže tu už takýto muž, ktorý by im ju dal, nie je, má o problém menej. Takto nebude musieť nič podpisovať, pretože politici nič neprijmú, a ľudia budú šťastní, lebo nebudeme mať vzťahy s vodnými ľuďmi. A aj napriek tomu, že bude hroziť vojna, politici budú aspoň vedieť, že spravili všetko, čo bolo v ich silách, no jednoducho nemali záruku toho, že druhá strana bude zmluvu dodržiavať a radšej sa vystavia priamo vojne.“

„Vidím, že ste o tom veľa premýšľali, slečna,“ povedal Mike a postavil sa z pohovky. „A musím uznať, že vaše slová znejú múdro. Ďakujeme za váš čas a prepáčte za ten neporiadok a vyrušovanie. Prijmite moju – našu – úprimnú sústrasť. Váš strýko bol veľký človek.“

Titania sa na neho pozrela, iba letmo prikývla a potom na mňa škaredo pozrela. Ja som jej pohľad opätovala, no keď som jej v očiach videla ďalšie slzy, môj pohľad zmäkol. Podišla som k pohovke, vzala som si kabelku a potisla som Mikea smerom k dverám.

„Maj sa, Titania. Vedz, že dostaneme toho, kto zabila pána Keena,“ povedala som a spolu s Mikeom sme vyšli von z domu. Dvere za nami zatvoril starý majordóm, no tesne pred tým, ako sa úplne zatvorili, som ešte začula Titaniu, ako opäť začala plakať. Prichytila som sa, že aj napriek tomu, že mnou vytrela podlahu svojho cukríkového domu, mi je jej naozaj veľmi a úprimne ľúto.

Pokračovanie zajtra

Pokiaľ chcete pravidelne čítať náš vianočný She-Hulk príbeh, navštívte podstránku She-Hulk: Vianočná právnička a každý deň až do Vianoc si prečítajte časť unikátneho príbehu.

Autor: Ondrej Kačkoš

Mohlo by sa ti páčiť

Pridaj komentár

- REKLAMA -

Najnovší obsah

- REKLAMA -