Peter Parker je známy väčšine ľudí ako Spider-Man. Mladý hrdina, ktorý inšpiroval mnoho generácií detí aj dospelých. No nie vždy to má jednoduché. A hlavne nie vtedy, ak má riešiť veľký problém v tomto pokojnom vianočnom období. Každý deň až do Vianoc vám prinesieme časť tohto príbehu, ktorý donúti Spider-Mana ísť až za hranice svojich síl. Pozrite sa s nami teda na jeho predvianočnú historku, ktorá je však pre neho skôr predvianočná nočná mora:
11 dní do Vianoc
Peter vošiel do školského autobusu a nechal sa doviesť do školy. Sadol si úplne dozadu, do uší si dal slúchadlá a začal počúvať pesničku „Stronger (What Doesn’t Kill You)“ od Kelly Clarkson. Pomaly prestal vnímať okolitý svet a naplno sa venoval rozmýšľaniu. Nechápal, kto mu poslal tajomný balík s mobilom a ani kto mu posiela tie správy. A hlavne nerozumel jeho zámeru.
Včera sa mu podarilo chytiť Vultura, no nechápal, prečo by ho neznámy človek posielajúci správy k nemu naviedol. Podľa toho, ako sa vyhrážal jeho blízkym, jeho samotného považoval skôr za záporáka. Žeby si chcel odstrániť konkurenciu? To bola hlúposť, Peter by musel tieto úlohy robiť niekoľko rokov, aby odpratal všetkých zločincov z New Yorku a priľahlého okolia. Nedávalo mu to zmysel, no dal si záväzok, že keď ukončí tieto úlohy pre neznámeho muža alebo ženu zo starej Nokie (rozhodol sa, že túto osobu bude volať PiNokio), nájde si ho a určite si ho podá.
Z myšlienok ho vytrhla MJ, ktorá si k nemu prisadla. Peter na chvíľu prestal rozmýšľať nad problémami a zamilovane pozeral na svoju lepšiu polovičku, ktorá taktne pohodila hlavou, aby sa jej vlasy z pleca dostali na chrbát a usmiala sa na Petra. Otvorila ústa a niečo povedala. Peter ju však nepočul a chvíľu nechápal, čo sa deje, no potom si uvedomil, že stále počúva hudbu. Vybral si teda slúchadlá z uší a spýtal sa MJ, čo mu predtým hovorila.
„Len som vravela ahoj a pýtala sa ťa, ako sa máš,“ zachichotala sa.
„Aha, jasné. Mám sa dobre. Ty sa máš ako?“ jemne nervózne sa zasmial Peter.
„Výborne, keď ťa vidím,“ povedala MJ a dala Peterovi pusu.
„To teda vidím, že ma rada vidíš.“
„No ale inak, začala som konečne viac plánovať tu vianočnú oslavu, ktorú budem robiť u nás doma, no a počúvaj, balóniky možno ne…,“ nestihla MJ dopovedať vetu, lebo jej do nej skočil Peter.
„Oslava? Aká oslava?“
„Och, no tak nie oslava, ale večierok. Veď vieš, ten čo som ti spomínala minulý týždeň. Zabudol si?“ smutne sa opýtala.
„Och, ten večierok. Prepáč, jasne že si pamätám. Len som musel toho robiť teraz viac do školy, tak som to v hlave dal trocha bokom.“
„Aha, no nevadí. Takže, ako som vravela,…“ opäť začala MJ rozprávať o večierku, no Peter bol myšlienkami mimo. Vracal sa znova a znova k včerajšiemu večeru a krátkemu súboju, ktorý prežil.
MJ pokračovala v rozprávaní o plánoch na večierok až dokým neprišli do triedy. Tam už ale stíchla, keďže sa začala hodina. Mali biológiu a preberali akurát pavúky. Peterovi to prišlo ironické a chcel hodiť sarkastický pohľad smerom k MJ, no potom si spomenul, že jej nepovedal, že je Spider-Man. Vedela to iba teta May a to tiež len preto, že Peter podnikol niekoľko dobrodružstiev s Avengermi a ťažko by sa jej jeho neprítomnosť vysvetľovala. A tiež našla jeho špinavý superhrdinský kostým, ako sa povaľuje v skrini.
Hodina už prebiehala nejakých tridsať minút a až na Petera a niekoľko ďalších všetci ostatní zomierali od nudy. V tom Peterovi zavibroval telefón. Našťastie to nikto nepočul, pričom Peter si ho opatrne vybral z vrecka a pod lavicou ho zapol. Zistil, že mu na Nokiu prišla správa. Otvoril ju a čítal, čo v nej bolo napísané:
Pekný dobrý deň, Peter. Snáď si sa dobre vyspal po včerajšom ľahkom súboji. Iste ťa poteší, že dnešná úloha bude hneď takto zrána. Ak ju zvládneš, na zvyšok dňa máš odo mňa pokoj. Choď hneď teraz do Guggenheimovho múzea. Čaká ťa tam ďalšia „pochúťka“. Opakujem, choď tam hneď!
To bol koniec správy. Peter sa poobzeral po spolužiakoch, no nikto si ho nevšímal. Ani len MJ, pretože si rýchlo písala poznámky o rozmnožovaní pavúkov. Peter sa pozrel na hodinky, potom na mobil a nakoniec na učiteľa. Nemohol len tak odísť počas hodiny, a tak skúsil odpísať PiNokiovi. Napísal mu, že má školu, no po jej skončení to vyrieši. Po odoslaní správy sa chvíľu nič nedialo, no potom mobil zavibroval znova. Peter tentokrát dostal mediálnu správu a keď ju otvoril, zistil, že ide o video. Bol to kamerový záznam tety May, ktorá nakupovala jedlo v supermarkete. Bol to záznam z kamier obchodu a keď sa Peter pozrel na čas a dátum, zistil, že toto video bolo stiahnuté z týchto kamier pred dvoma minútami, a teda jeho teta teraz naozaj teraz niekde nakupuje. Následne na to prišla ešte jedna správa.
Sledujem vás.
Peter zbledol a neváhal už ani sekundu.
„Prepáčte, pane, potrebujem ísť na záchod,“ povedal o trošku hlasnejšie, než chcel. Všetky hlavy vrátane učiteľovej sa obrátili na Petera.
„Teraz, Parker? Nevydržíš do konca hodiny?“ spýtal sa ho rozladene učiteľ.
„Nie, je to súrne.“
„No dobre, tak bež.“
Peter poďakoval, usmial sa na MJ, aby jej dal najavo, že je v pohode a zbalil si veci. Hodil si tašku na plecia a chystal sa odísť.
„Na čo ti je taška, Parker?“ zmätene sa opýtal učiteľ.
„Ja len pre istotu, neviem totiž, ako dlho sa tam zdržím. Možno dovtedy aj skončí hodina. Viete, črevá sú nevyspytateľné,“ silene sa zasmial, rýchlo vyšiel z miestnosti a v hlave preklínal PiNokia.
Rýchlo prešiel okolo pani upratovačky, ktorá sa na neho zachmúrene pozrela, lebo jej pošliapal čerstvo umytú dlážku. Peter ju však odignoroval a rýchlo šiel na WC. Skontroloval všetky kabínky a keď zistil, že tam nikto nie je, zo školskej tašky vytiahol svoj kostým a rýchlo sa obliekol. Tašku si potom odložil do jednej z kabínok, zamkol ju z vnútra a po stene potom preliezol k otvorenému oknu. Vyskočil von, vystrelil pavučiny a snažil sa čo najrýchlejšie dostať k spomínanému múzeu.
Keď tam doletel, bolo mu jasné, že niečo nie je v poriadku. Z tohto múzea umenia totiž vybehovali návštevníci a tvárili sa celkom vystrašene. Peter vošiel dnu a išiel proti prúdu bežiacich ľudí. Došiel až k úplne najnovšej výstave, ktorá tam bol iba na chvíľu. Nebol tam už nikto, až na jedného obrovského človeka oblečeného v čiernom kostým. Až na to, že to nebol kostým.
„Zdravím, Venom,“ povedal Peter. Čierny symbiont sa otočil, vyplazil jazyk a popri tom držal v ruke akýsi obraz.
„Spider-Man.“
„Od kedy kradneš obrazy?“ opýtal sa ho Peter, za čo po ňom hodil Venom stoličku, ktorú mal hneď po ruke.
„Novinársku prácu, ty záchodový pavúčik. Choď preč, inak ťa zožeriem.“
„Nepreháňaj to, Venom. Máme obraz, zmiznime,“ ozval sa hlas kdesi zvnútra Venoma. Bol to hlas Eddieho Brocka, novinára a jeho hostiteľa.
„Argh, fajn,“ nahnevane privolil Venom a chcel vyskočiť cez už rozbité okno, cez ktoré sa zrejme dostal aj dnu. Spider-Man po ňom však vystrelil pavučinu, ktorá sa mu prilepila na nohy, a stiahol ho naspäť dole. Venom spadol na zem, obraz mu vyletel z ruky a šmýkal sa po podlahe.
Spider-Man sa za obrazom rozbehol, no Venom si ho nenechal len tak ľahko zobrať. Hodil po Peterovi iný obraz, no tomu sa on za pomoci pavúčieho zmyslu vyhol. Venom sa tak za ním rozbehol a vďaka dlhším nohám bol čoskoro pri ňom. Napriek tomu Spider-Man obraz vzal do jednej ruky, z druhej vystrelil pavučinu a chcel rýchlo odísť preč. Prekvapilo ho ale, že Venom zastal a premenil sa naspäť na Eddieho. Ten vystrel ruku pred seba smerom k Spider-Manovi a z nej vystrelilo niečo čierne, čo ho trafilo. Ako zistil o pár sekúnd neskôr, keď spadol na zem, bol to symbiont.
Venom ho začal celý obaľovať a netrvalo dlho, kým ho celého obalil do čiernej. Peter sa cítil ako vo väzení, no nevedel ako proti tomu bojovať. Odrazu počul Venomov hlas vo svojej hlave, ktorý ho prehováral, aby pustil obraz. Bolo to veľmi nečakané a Peter to skoro urobil. Potom sa ale nadýchol, upokojil sa a snažil sa zablokovať si svoju myseľ od tej Venomovej. Najprv to šlo ťažko, no nakoniec sa mu to podarilo. Už zvonku počul Venomov hlas, ktorý nahnevane reval a postupne videl, ako z neho čierny obal schádza dole.
Peter bol zrazu opäť sám, ležal na zemi a Venom bol len čierna kaša snažiaca sa dostať k Eddiemu. Keď sa k nemu ale dostal, už sa nepremenili na veľkého Venoma, lebo ani Brock, ani symbiont už nevládali. Peter si dal obraz pod pazuchu a nastrieľal na už bezbranného Eddieho kopec pavučiny, aby ho zachytil. Potom cez svoj Avengers komunikátor, ktorý nosil zabudovaný v obleku, dal echo Nickovi Furymu, aby spolu so S.H.I.E.L.D.-om prišli zobrať do väzby Venoma.
Po niekoľkých minútach už stáli pred budovou quinjety S.H.I.E.L.D.-u spolu s agentami a riaditeľom Furym, ktorý si prebral tajomný obraz a taktiež Eddieho a Venoma.
„Čo mám čakať od tohto obrazu?“ opýtal sa Fury Spider-Mana.
„Brock vravel niečo o tom, že jeho kradnutím robí novinársku prácu. Asi pracoval na nejakom prípade alebo záhade,“ povedal Peter, dvihol oba palce nahor, vystrelil pavučinu a vyletel von cez rozbité okno.
Nechal S.H.I.E.L.D. robiť ich prácu a snažil sa dostať naspäť do školy. Medzitým mu však v obleku zavibroval mobil, ktorý už pre istotu nosil stále pri sebe. Nikdy nevedel, kedy mu PiNokio napíše.
Peter sa zastavil na balkóne vysokej budovy, ktorý zrejme patril k nejakému opustenému bytu. Vytiahol mobil zvnútra obleku a prečítal si najnovšiu správu:
Výborne. Dnes to pre teba nebolo úplne najľahšie, no zvládol si to, chlapče. Teš sa na zajtra. Opäť:
Dvanásť dní do Vianoc, sliepke pristrihol si krídla,
Vulture v rukách polície sedí na väzenských bidlách.
Jedenásť dní do Vianoc, obraz si získal späť,
Venoma aj s Eddiem Brockom porazil si hneď.
POKRAČOVANIE ZAJTRA…
Pokiaľ chcete pravidelne čítať náš vianočný Spider-Manov príbeh, navštívte podstránku Spider-Man: Predvianočná nočná mora a každý deň až do Vianoc si prečítajte časť unikátneho príbehu.
Autor: Ondrej Kačkoš
