8 dní do Vianoc | Spider-Man: Predvianočná nočná mora #5

Nenechajte si ujsť

Ondrej Kačkoš
Ondrej Kačkoš
Volám sa Ondrej, mám 21 rokov a na vysokej škole študujem marketingovú komunikáciu. Filmy, seriály a knihy ma sprevádzajú mojim životom odmalička. Keď netrávim čas v škole, s kamarátmi alebo s rodinou, určite ma nájdete pri pozeraní filmov.

Peter Parker je známy väčšine ľudí ako Spider-Man. Mladý hrdina, ktorý inšpiroval mnoho generácií detí aj dospelých. No nie vždy to má jednoduché. A hlavne nie vtedy, ak má riešiť veľký problém v tomto pokojnom vianočnom období. Každý deň až do Vianoc vám prinesieme časť tohto príbehu, ktorý donúti Spider-Mana ísť až za hranice svojich síl. Pozrite sa s nami teda na jeho predvianočnú historku, ktorá je však pre neho skôr predvianočná nočná mora:

8 dní do Vianoc

Peter vystúpil z autobusu, po boku MJ sa vybral k škole a v tom momente mu zavibroval mobil. Peter dúfal, že po včerajšej absencii stihne školu, no zrejme sa tak nestane. Zagúľal očami, poslal MJ dopredu a vytiahol mobil z vrecka. V duchu si prečítal novú správu:

Green-woodsky cintorín, 25. ulica, Brooklyn, New York. Čaká ťa tam malé prekvapenie. Ale ponáhľaj sa, aby ti neuletelo, Spidey. MJ to určite bez teba v škole zvládne, som si istý.

Peterovi vyschlo v krku. Rozbehol sa smerom k MJ. Tá už skoro vošla do školy, no keď k nej dobehol Peter a chytil ju za ruku, zastavila a otočila sa k nemu.

„Áno?“ opýtala sa s úsmevom, no keď videla Peterov ustarostený výraz, úsmev jej zmizol z tváre. „Stalo sa niečo?“

„Eh, asi áno… práve mi… volala teta May, že sa cíti akosi zvláštne. Radšej idem teda naspäť domov. Nemusí to byť niť vážne, no istota je istota,“ rýchlo si vymyslel nejakú výhovorku a v duchu si hovoril, že musí o tejto lži povedať aj samotnej May, ak by sa s ňou náhodou MJ rozprávala.

„Jasne, utekaj, ospravedlním ťa v škole na našich spoločných predmetoch,“ ustarostene sa usmiala MJ a vlepila Peterovi pusu. Ten len rýchlo prikývol, otočil sa a bežal k najbližšiemu autobusu.

Keď však MJ vošla do budovy školy, Peter zmenil smer utekania a vošiel do kríkov pri škole, ktoré boli vyššie ako on. Celé ho tak zakryli a on zostal schovaný. Zhodil zo seba zimnú bundu a z tašky vytiahol náramkové hodiny. Bol to minuloročný vianočný darček od Tonyho Starka. Hodinky si dal na ruku a nastavil ručičky na čas 15:39. V tom momente sa hodinky ako keby začali roztvárať, rozširovať a pokrývať Peterovu ruku. Netrvalo dlho a tento akoby živý materiál pokryl Peterovu celú ruku, potom celý trup, nakoniec aj nohy a hlavu. Bol to oblek vytvorený z nanočastíc, ktorý Tony nazval Iron Spider. Ak Peter chcel, dokázali mu z jeho zadnej časti vyliezť ešte štyri pomocné pavúčie nohy. Teraz ich však nechal založené a namiesto toho si nastavil v obleku navigáciu, ktorá ho mala doviesť na cintorín.

„Cintorín?! To ako vážne?“ potichu sa zhrozil Peter a až teraz si uvedomil, na aké miesto ho posiela PiNokio. Pokrútil ale iba neveriacky hlavou, lepšie si skryl svoje ruksak aj so zimnou bundou do kríkov a nenápadne vyšiel von. V tom na neho ale niekto zavolal a Peter sa strhol. Otočil sa a zistil, že ide o Flasha Thompsona, jeho najneobľúbenejšieho spolužiaka.

„Aho-oj, Spider-Man,“ preskočil Flashovi hlas. „Čo robíš u nás na školskom dvore?“ medovým hláskom sa opýtal. Peter zostal zaskočený. Najprv si myslel, že sa mu to sníva, no potom si uvedomil, že naozaj vidí Flasha Thompsona, ako sa niekomu podlizuje. Nemohol tomu uveriť.

„Prepáč, ehm, civilista. Spadol som tu počas boja, s… so zloduchmi. Hrdinská práca, veď vieš,“ povedal Peter hrubším hlasom, aby ho náhodou Flash nespoznal. Ten na neho však hľadel obdivným a až trošku zamilovaným pohľadom a podával mu svoj mobil.

„Mohli by sme sa, prosím, spolu odfotiť?“ opýtal sa nevinne. Peter sa ponáhľal, no bol si vedomý toho, že fotografiou ho odbije najrýchlejšie.

„Fajn,“ povedal, postavil sa k Peterovi, cvakol jednu selfie fotografiu a hodil mu naspäť mobil. „A teraz už musím ísť, zločin nikdy nespí,“ povedal opäť hrubým hlasom. Vystrelil pavučinu a už ho nebolo. Pomaly sa vzďaľoval, avšak v diaľke počul ešte hlas kričiaceho Flasha.

„Milujem ťa, Spider-Man!“

Kto by si bol pomyslel, že najväčším fanúšikom Spider-Mana bude práve on, premýšľal Peter a nechápavo krútil hlavou.

Rozmýšľanie nad Flashom a jeho úchylkou, o ktorej doteraz nevedel, mu stačilo na to, aby si ním vyplnil cestu na cintorín. V tomto predvianočnom období si nevedel predstaviť viac pesimistické miesto, na ktorom sa mohol ocitnúť. No práca je práca. A Peter ju musí urobiť, inak by veci nabrali oveľa, oveľa nebezpečnejší smer.

Pustil sa poslednej vystrelenej pavučiny a dopadol pred vchodom na cintorín. Nikoho tam nevidel, no bol odtiaľ pekný pohľad na zvyšok New Yorku. Cintorín bol však zahalený v hmle a len občas bolo vidno nejaký vykúkajúci náhrobný kameň.

Peter pomaly prešiel hlavným vchodom a striehol na každý zvuk a pohyb okolo seba. Nič však nepočul, dokonca ani vtáky. Hmla bola pomerne hustá a tak videl pred seba asi len na meter. Pre istotu si tak na obleku zapol videnie do zlého počasia, vďaka ktorému sa mu hneď rozjasnilo. To, čo však uvidel, ho veľmi nepotešilo. Asi štyri metre od neho sedel na väčšom náhrobnom kameni upír. Zlepšené technické videnie mu to trochu skresľovalo, no upír mal bledú pokožku, červené zreničky, dlhé čierne vlasy a ostré pazúry. Skláňal sa nad staršou ženou, ktorá ležala pod ním a bola zrejme v bezvedomí. Nebola (ešte) mŕtva, keďže mu systém v obleku hlásil jej životné funkcie. Upír ju však zjavne chcel vysať na raňajky.

Pavúčí hrdina teda ihneď zareagoval a tesne predtým, ako sa dotkli zuby upíra ženinho krku, vystrelil pavučinu. Tá upíra trafila do hlavy a pohybová energia ho zhodila z náhrobného kameňa. Peter rýchlo priskočil k žene, nadvihol ju a oblapil okolo pása. Vystrelil pavučinu a chystal sa dostať preč, no upír nevydržal dlho na zemi a skočil po Peterovi. To spôsobilo, že mu žena vypadla z náručia, on ale pohotovo zareagoval a nastrieľal na miesto jej dopadu veľa pavučiny, takže spadla do mäkkého. On však mal inú starosť, ktorá ho práve pritlačila k zemi.

Upír mal ruky na Peterových rukách a nohami sa mu opieral o hruď. Bol naozaj silný a Peter sa mu nedokázal dostať zo zovretia. Upír sa priblížil k Peterovi, otvoril ústa a zahryzol sa mu do krku. Potom však nešťastne zvreskol. Peterov nanooblek bol dostatočne silný na to, aby ho nebolo možné prehryznúť. Táto chvíľka upírovho hnevu stačila Peterovi na to, aby si hlasom aktivoval svoje štyri doteraz skryté pavúčie nohy. Štyri dlhé zlaté kovové tyče vystrelili z Peterovho chrbta, vďaka čomu získal oporu a podarilo sa mu odhodiť upíra zo seba dole. Postavil sa a teraz pre zmenu skočil on na neho. Chytil ho do zovretia rukami a pavúčími nohami. Upír sa nevedel pohnúť a tentoraz v sile zvíťazil Peter. A vďaka silnému obleku ho nebolo ani možné pohrýzť.

Upír sa chvíľu metal z boka na bok, no po asi desiatich minútach mu ako keby došla energia. Telo mu ochablo a zvesil hlavu.

„Zober ma odtiaľto preč, prosím. Neďaleko Central Parku mám apartmán. Budem ťa navigovať,“ potichu a smutne povedal upír. Peter zostal zaskočený. Nečakal, že by vedel rozprávať a už vôbec nie to, aby ho o niečo prosil. Azda preto Peter poslúchol, s jednou rukou ho pustil a vystrelil pavučinu. Po ceste ešte zavolal cez oblek záchranku pre omdletú pani.

Spolu v zovretí preleteli ponad mesto až k vysokej budove. Upír mal apartmán na úplne najvyššom poschodí. Dostali sa dnu poľahky, keďže upír mal kľúče od bytu v oblečení. Vnútri Petrovi povedal, aby ho zobral k chladničke a vytiahol mu odtiaľ plastovú bandasku s akýmsi červeným nápojom. Peter to horko-ťažko urobil s pritlačeným upírom na hrudi. Dokonca našiel aj slamku, ktorú mu strčil do bandasky, aby sa mohol jednoduchšie napiť. Upír začal sať a Peterovi došlo, čo je to za tekutinu. Bola to krv. Peter mal nutkanie sa od sajúceho tvora dostať čo najďalej, no takto ho držal v šachu a nechcel o túto výhodu prísť. Upír si to na ňom všimol, prestal sať a silnejším hlasom prehovoril:

„Môžeš ma už pustiť, už viac nie som nebezpečný. Ak teda sám nechcem,“ sucho sa zasmial. Peter to však neurobil a držal ho ešte pevnejšie. „Ale neboj sa, tebe neublížim. Ubližujem iba tým, čo si to zaslúžia. Takisto pijem len ich krv, poprípade krv mŕtvych kráv, ako som to urobil teraz.”

„A čo bola potom tá scéna na cintoríne? Tá pani na cintoríne snáď len nebola zločinec, nie?“ nahnevane povedal Peter.

„Ach, áno, to mi trošku ušlo. Bol som už veľmi dlho bez krvi a zvíťazili vo mne inštinkty beštie. Som ti ale vďačný, že si ma zastavil. Inak, som Morbius. Doktor Michael Morbius.“

„A čo si zač? Naozaj si upír?“ opýtal sa ho Peter a naďalej ho pevne zvieral v náručí.

„Áno. Viaže sa k tomu inak zaujímavý príbeh. Kedysi som bol veľmi chorý. Nevyliečiteľne. Ja som sa ale chcel vyliečiť, vyštudoval som medicínu a začal som pracovať na lieku pre seba a hlavne pre ďalších ľudí, ktorí trpeli rovnakou chorobou. Nechcel som, aby ďalšie deti museli vyrastať v ťažkostiach a bolestiach rovnako ako ja. Žiadne dieťa si to nezaslúži,“ povedal, zosmutnel a na chvíľu stíchol. Vyzeral, že spomína, no po krátkom čase sa opäť rozhovoril.

„Nebudem ťa zaťažovať detailmi, no skúsil som pokus s istým druhom netopierov. A tí ma vyliečili. Získal som dokonca ohromnú silu, naučil som sa lietať a využívať echolokáciu, no taktiež som začal hrozne túžiť po krvi. Najlepšie ľudskej a čerstvej. Túžba prepukla v hlad a hlad v chtivosť. Zmenil sa aj môj výzor a tak som preskočil najprv z vychudnutého bledého muža na svalnatého bledého muža a potom opäť na vychudnutého bledého muža, tentoraz však s tesákmi a červenými očami. Po čase som však pochopil, že ak svoj hlad budem uspokojovať, budem môcť žiť viac-menej normálne. A budem môcť naďalej pokračovať vo svojom výskume a hľadaní bezproblémového lieku.“

Peter zostal ticho v nemom úžase. Nikdy predtým sa s týmto Morbiusom nestretol, no čosi mu vravelo, že má pravdu. Hovoril od srdca a úprimne. Nemohol ho však nechať na slobode.

„Verím ti, Morbius. No nemôžem nechať krvilačného upíra len tak behať po uliciach. Odovzdám ťa S.H.I.E.L.D.-u.,“ povedal, jednou rukou opatrne pustil upíra a na obleku zapol lokátor, vďaka ktorému ho mala organizácia s Nickom Furym nájsť.

„Chápem,“ povedal potichu Morbius.

„Ale ak budeš spolupracovať, muži odtiaľ ti možno dovolia naďalej pracovať na tvojom výskume, hlavne výmenou za protislužby,“ snažil sa ho utešiť Peter a ani sám nevedel prečo. Prišlo mu ho ľúto. Tento muž chcel len pomôcť ľuďom a aj napriek nehode, ktorá z neho spravila netvora, v tom pokračuje.

„Snáď áno. Veď idú Vianoce, čas zázrakov,“ usmial sa a na chvíľu sa tuho zamyslel. „Myslíš, že existuje multivesmír? Nekonečno možných svetov, ktoré sa iba jemne líšia jeden od druhého.

„Netuším. Nikdy som nad tým nerozmýšľal. Prečo ti to napadlo?“

„Pred pár dňami som čítal vedecké štúdie, podľa ktorých je multivesmír reálny. Ak je to pravda, tak verím, že tam niekde žije moja verzia, ktorá vynašla liek. Je však stále človekom, pomohla stovkám ľudí a je šťastná. Možno má dokonca aj manželku a spoločne sa pripravujú na Vianoce,“ zasníval sa. „Aká je podľa teba tvoja alternatívna verzia, Spider-Man? Tak sa voláš, že?“

„Áno. Nuž, pri mojom šťastí je tam určite nejaká verzia mňa, ktorá je prasaťom,“ zasmial sa Peter a Morbius sa k nemu pridal škriekavým smiechom. Po dlhšej dobe sa cítil konečne pomerne uvoľnený, asi preto, že nečelil zabijakovi, ktorého úmyslom bolo zabiť ho pre zábavu.

Odrazu zacítil, ako mu zavibroval mobil v obleku. Peter znova opatrne pustil jednou rukou Morbiusa, na malom mieste si zrušil oblek a rýchlo z neho vytiahol mobil. Morbius však nedal najavo, že si to všimol, a tak Peter otvoril novú správu od PiNokia:

Bravó, Peter. Je z teba priamo lovec upírov Van Helsing. Ale nekamaráť sa so zločincami, sú to tvoji nepriatelia. Priateľská rada, pavúčik.

Že vraj priateľská rada. Aký sme my dvaja priatelia? Vedieť kto to je, už by z neho bola len rozpučená mucha na stene, nahnevane si pomyslel Peter, no čítal ďalej.

Spoločný čas sa nám kráti, no máme toho ešte stále veľa pred sebou. Pozdrav tetu May. Dvanásť dní do Vianoc, sliepke pristrihol si krídla,
Vulture v rukách polície sedí na väzenských bidlách.
Jedenásť dní do Vianoc, obraz si získal späť,
Venoma aj s Eddiem Brockom porazil si hneď.
Desať dní do Vianoc, banka vykradnutá bola,
Rhino bez peňazí visí na lane, je to pre neho smola.
Deväť dní do Vianoc, elektrina všade praská,
Electrovi v izolácii sa smeje aj lukostrelecká kráska.
Osem dní do Vianoc, krvavé Vianoce to mohli byť,
v Morbiovi vzbudil si svedomie, už len slovami krv bude piť.

POKRAČOVANIE ZAJTRA…

Pokiaľ chcete pravidelne čítať náš vianočný Spider-Manov príbeh, navštívte podstránku Spider-Man: Predvianočná nočná mora a každý deň až do Vianoc si prečítajte časť unikátneho príbehu.

Autor: Ondrej Kačkoš

Mohlo by sa ti páčiť

Pridaj komentár

- REKLAMA -

Najnovší obsah

- REKLAMA -