Dokonalosť nie je v tom, koľko toho Stanley Kubrick zvládne v 2001: A Space Odyssey, ale čo zvládne iba v čase tak malom. Toto je práca umelca tak smelého, že do filmu nepridá ani jedinú scénu, ktorej cieľom by bolo udržať pozornosť diváka. Každú scénu zredukuje iba do jednoduchej podstaty a ničoho viac. Následne ju na plátne nechá dosť dlho na to, aby sme mali čas nad ňou uvažovať a nechať ju vstúpiť do našich myslí. Neexistuje žiaden film pred rokom 1968 a ani žiaden rovnaký po, dvojnásobne v žánre sci-fi, ktorého úloha nie je nás vzrušiť, ale inšpirovať našu bázeň. Toto všetko podporuje vhodne nevhodná hudba a na svoj čas úžasné vizuálne efekty, ktoré nezaostávajú ešte dnes.
Ako to však legendárny Kubrick zrealizoval? Cesta to bola určite náročná, o tom niet pochýb. V tejto sérii článkov rozdelenej na tri časti si povieme čo, kedy, prečo a ako Stanley Kubrick spravil, aby stvoril svoje vrcholné dielo. Text samotný bude rozdelený podľa jednotlivých sekvencií filmu. Každá časť poporade opíše proces tvorby jednej z častí filmu.
The Dawn of Man
Začiatok filmu sa v skutočnosti natáčal až na konci produkcie. Filmový štáb mal teda za sebou všetky ostatné sekvencie. Úvodné zábery, ktoré nám predstavujú svet sú iba stacionárnymi fotografiami, ktoré zaistila časť tímu v Afrike. Keďže mal Stanley Kubrick fóbiu z lietadiel (aj napriek tomu, že vlastnil leteckú liecnciu), fotenie snímok režíroval cez telefón.
Hlavné scény tejto časti, zahŕňajúce aj hercov v oblekoch ľudských predkov pod vedením Daniela Richtera boli natočené v štúdiu MGM. Kubrick pôvodne plánoval natáčanie v púšti, no nenašiel lokalitu dostatočne chladnú. Práca v týchto podmienkach by bola príliš zložitá. O niečo jednoduchšie bolo postaviť obrovský set na rotujúcej plošine, ktorý bol osvetlený 1500 žiarovkami. Revolučnou praktikou v čase natáčania bolo premietanie fotografií oblohy na obrovské plátno za setom. Dnes už primitívnymi nástrojmi dokázal štáb s Kubrickom natočiť vynikajúce scény, v ktorých je takmer nemožné nájsť čoby len najmenšiu chybičku.
Komplexný príbeh vyrozprávaný bez použitia slov
Celá sekvencia vytvára jedinečnú atmosféru. Set obmedzenej veľkosti pôsobí takmer ako divadelné pódium. Dokonalo zobrazuje individualitu dvoch skupín ľudoopov. Moment, ktorý definuje naše očakávanie po zvyšok filmu bol naplánovaný do detailu – ako sa naša rasa po prvý krát stretáva s mysterióznym monolitom (vyrobeného z kusu dreva a plechovky čiernej farby), jedna zo skupín vynájde primitívnu zbraň. Pomocou nej ľahšie lovia potravu a bojujú s nepriateľskými skupinami – majú evolučnú výhodu. Základná idea filmu je zvučným spôsobom vyrozprávaná bez akýchkoľvek slov.
Posledná scéna obsahuje bezpochyby najznámejší strih v histórii filmu. Z primitívnej zbrane, kosti, v strede letu preskočíme tisícky rokov do budúcnosti. Čo objavíme, je iba ďalšia zbraň ľudstva, ďalší evolučný krok. Zaujímavosťou je, že Kubrick tento takzvaný jump-cut vôbec neplánoval. Žiarovka v hlave sa mu rozsvietila počas obyčajného dňa v štúdiu, kedy si len tak pre zábavu vyhadzoval do vzduchu metlu. Príbeh Stanleyho Kubricka dokazuje viac, ako akýkoľvek iný, že skutočne kreatívny človek dokáže inšpiráciu nájsť všade.
The Floyd Section
Z dávnej minulosti sa v momente bez varovania dostávame do vesmíru. Majte na pamäti, že produkcia filmu prebiehala od roku 1965 až do iba niekoľkých dní pred premiérou v roku 1968. Prirodzene, v tej dobe neexistoval ani náznak počítačových špeciálnych efektov. Všetky vesmírne lode, stanice a planéty museli byť zhotovené ako niekoľko metrové fyzické modely. Či už zo skla, kovu, alebo plastu, kreatívny tím behom troch rokov vytvoril niektoré z najdetajlnejších modelov, ktoré boli kedy pri natáčaní filmu použité.
Aj „jednoduchá“ scéna, ktorá z diaľky ukazuje let vesmírom bola extrémne náročná. Každý objekt musel byť samostatne odfotený. Princípom starej dobrej animácie potom museli byť všetky objekty snímok za snímkou uvedené do ilúzie pohybu. Pri tom všetkom nás ale ohromí a zanechá bez slov veľkolepo dokonalý audio-vizuálny balet. Pri niekoľko minútovom pohľade na futuristický let na mesiac nás sprevádza v tej dobre sto ročná skladba The Blue Danube od Johanna Straussa.
Niekedy sú tie najdôležitejšie momenty „iba“ šťastnou náhodou
Normálny človek by v tej dobe nikdy ani neuvažoval nad spojeným dvoch tak odlišných a krásne kontrastných vecí. Pravdu povediac, o tom neuvažoval ani Kubrick sám. Podobne, ako v prípade mnohých z najväčších objavov v histórii ľudstva išlo aj tu o šťastnú náhodu. Pri nudnom strihaní filmu jeden z členov štábu pustil svoje obľúbene pesničky. A verte tomu, alebo nie, ale zrovna pri editovaní filmu časti letu vesmírom začala hrať skladba The Blue Danube. Kubrick sa okamžite zamiloval a myslel si, že sa ku scéne hodí tak veľmi, že nakoniec nepoužil kompozície zložené špeciálne pre film (skladateľ pôvodného soundtracku sa o tom dozvedel až na premiére).
Zaujímavým faktom je, že dcéru Floyda, ktorú sme mohli vidieť v akomsi video-telefonáte budúcnosti, si zahrala skutočná dcéra Stanleyho – Vivian Kubrick. V ďalších scénach máme naozaj šancu vidieť génia v práci. Detaily kompozície obrazu, kontrastu či usmerňovania hercov sú tak citlivé, no zároveň tak dôležité, že si ani neuvedomujeme ako veľmi celkovú atmosféru ovplyvňujú.
V ďalšej časti sa pozrieme na mesiac a konečne sa stretneme s ikonickým HALom-9000 pri ceste na Jupiter.
