Poznáte ten pocit, keď na niečo veľmi dôležité myslíte, no myšlienka vám odrazu vykĺzne z hlavy? Po dobu niekoľkých sekúnd sa snažíte spomenúť načo ste tak urputne mysleli, no pamätáte si len rôzne útržky, ktoré sa opakovane rozplývajú a skladajú dohromady. Tento len veľmi ťažko opísateľný pocit je základom filmu Upstream Color z roku 2013. Režisér/scenárista Shane Carruth sa opäť rozhodol pomocou kinematografie bádať v ľudskej mysli a v spôsoboch, ako sa mozog vysporadúva so stratou myšlienok v reálnom čase.
zdroj: collider.comNadprirodzene zachytáva koncentráciu diváka
Snímka, ktorá sa všeobecne zaraďuje medzi žánre sci-fi a dráma nestráca čas a priamo od začiatku ste súčasťou príbehu. Vďaka múdrym záberom, ktoré zachytávajú emócie vyčítateľné z tvári sa viac než ľahko vcítite do postáv pred vami. Rovno od začiatku vám Upstream Color dá najavo tón a celkový pocit a hneď viete, že nejde o všedný počin. Odtiaľ nás filmár prenáša cez rôzne scenérie, mnohokrát bez jedného slova či nápovedy pod dobu niekoľkých minút. Carruth tým docielil nemožné. Vy, ako divák, využijete celú svoju pozornosť na vnímanie povrchových faktorov filmu, ktorými sú strih, práca s kamerou a bizarne atmosférická hudba.
Postupom času začíname byť čoraz viac dezorientovaní, no stále viac túžime poznať pravdu, i keď sa to pomaly zdá byť nemožné. Práve to spôsobili povrchové faktory filmu, ktoré tak dôsledne sledujeme od úplného začiatku. Tomuto pocitu, ktorý by sa dal opísať až ako nepríjemný, napomáha aj obmedzený dialóg. Hlavné postavy sa spolu totižto len zriedka rozprávajú. Keď sa však konečne staneme svedkami konverzácie, zistíme, že ide o nevyrovnanú a disharmonickú výmenu slov. Aj vety samotné sú rozkúskované pomocou skvelého strihu, čo len stupňuje našu dezorientáciu. V tejto fáze začne mať divák pocit, že pochopiť Upstream Color je nemožné.
zdroj: timeout.comNekompletná olejomaľba
To znamená, že film vnímame ako všeobecne lineárny s neznámym cieľom. Príbeh teda neustále postupuje vpred. Znamená to ale, že všelijaké pocity v nás vyvolávajú práve individuálne scény, ktoré sú roztrúsené naprieč snímkou. Režisér nám nikdy neponúkne uspokojivé vysvetlenie týchto scén. Jednoducho nás zavedie späť do postupného príbehu, ktorý pokračuje zdanlivo neovplyvnený.
V treťom akte snímky sa ale niečo začína meniť. Neviete presne čo, prečo a z akého dôvodu – jednoducho to viete. Príbeh začne naberať na tempe a nereálne vyzerajúce veci sa stávajú ešte nepochopiteľnejšími. Predchádzajúce rozkúskované scény ale pomaly začínajú dávať zmysel. Tento pocit sa dá opísať ako vkladanie posledných kúskov puzzle do obrovskej skladačky, ktorá doteraz nepripomínala nič realistické. Po zasunutí posledného dieliku je pritom odrazu všetko jasné. Aj keď sa nikdy nedozviete ako, odrazu zistíte čo a prečo, a vám, ako divákovi, to stopercentne stačí.
Upstream Color je film s dĺžkou 96 minút, čo je na štandardy dnešnej drámy vcelku málo. V tomto prípade ste však súčasťou komplexných udalostí, ktoré si pri vašej absolútnej koncentrácií zdajú vliecť tempom slimáka. Ide o experimentálny film, ktorý si jednoducho nemôžete pozrieť s rovnakými očakávaniami, ako hociktoré iné sci-fi. Pri pozeraní musíte byť trpezliví a pozorní – na konci sa vám to však vyplatí.
