Vrahovia mesiaca kvetov RECENZIA
Zopár mesiacov dozadu sme vás prostredníctvom rozsiahleho článku informovali o tom, že režisér Martin Scorsese pripravuje adaptáciu knižného diela známeho pod názvom Killers of the Flower Moon. V Amerike sa jedná o pomerne populárny titul, ktorý spracúva sériu ukrutne odporných činov, avšak v našich končinách o zrode FBI a vraždách Osagov vie iba málokto. Každopádne, kniha Vrahovia mesiaca kvetov vám zvrátené udalosti pedantne priblíži, no a naša recenzia pre zmenu prezradí, či má zmysel púšťať sa spoločne s autorom Davidom Grannom naprieč historickými prúdmi času.
Sám som sa o histórii Osagov dozvedel až v momente, kedy bolo ohlásené, že velikán Scorsese potrebuje financie pre projekt Killers of the Flower Moon. Neskôr sa ku mne dostalo i to, že ide o brilantný thriller, ktorý spája žáner detektívky, faktografie a dokumentaristiky, pričom toto všetko je zviazané do funkčného príbehového celku. Ešte predtým než sa ale pustím do vlastných myšlienok a analyzovania podrobne preskúmaného textu, musím podotknúť, že Martinova voľba nie je prekvapujúca.
Z kraja súčasného kalendárneho roka sa mi pod ruky dostal výtlačok Irishmana, ktorého rovnako zrežíroval Scorsese. Obe knihy (i keď sú žánrovo celkom odlišné) majú k sebe veľmi blízko. Obe sa totiž snažia kombinovať faktografický štýl s tradičným príbehom. Oba príbehy sú plné násilia, ľudskej zlosti a kriminality. A i napriek tomu, že záverečná pointa práve preberaného diela ďaleko prevyšuje prízemnejšie zasadenie druhého, Vrahovia mesiaca kvetov zvoleným štýlom trpia, o čom vás snáď presvedčí i nadchádzajúca analýza a recenzia v jednom.
Najkrvavejšia kapitola amerických dejín lemovaná ropou a peniazmi
Snáď nikoho z vás neprekvapí, že hlavným motívom bude vražda, respektíve séria najťažších zločinov. Len pre upresnenie spomeniem, že ide o zabíjanie bohatých Osagov (indiánsky kmeň) na území Spojených štátov Amerických počas dvadsiatych rokov minulého storočia. Prečo došlo k takto krutému zločinu a kto zaň môže? Práve tým sa zaoberá dielo Davida Granna.
Samotní Vrahovia sú rozdelení do troch stredne rozsiahlych pasáží. Každá z nich sa venuje inej časti vrážd, pričom tá prvá je sústredená na nastolenie zápletky a vyšetrovanie úmrtí, ktoré sa spočiatku javia nesúvisiaco. Už na úvod ale badať prvé problémy, ktoré v neskorších fázach ešte väčšmi narastajú. Za prvé je evidentné, že autor má problém s dávkovaním a členením textu. Hneď niekoľkokrát preruší pátraciu líniu, aby sa venoval historickému okienku, ktoré je síce zaujímavé, avšak výrazne nahlodáva kontinuitu.
Detektívny western
Všemožné odbočky formujú atmosféru, dobu a porovnávajú fungovanie tamojších miest so zanikajúcimi pravidlami divokého západu, kedy pištoľníci nechávali za chrbtom zapadajúce slnko a púšťali sa do krvavých ód na násilie. Surovosť doby priam cítiť z prítomných riadkov. Opisy sú nezriedka živé a situácie, i keď písané životom, prinajmenšom pozoruhodné a odstrašujúco kuriózne.
Skutočne sa ale v takto minimalistickej knihe (s rozsahom sotva tristo strán) potrebujete venovať celej rodine vedúceho vyšetrovateľa? Tie príbehy postranných postavičiek sú úžasné. Neraz udatní muži padali v boji so zločinom a nahliadnuť do života prériových rangerov, prípadne dostihov za ropnými územiami je zážitok, avšak trpí tým hlavná dejová línia o osažských vraždách, ktorá má z pochopiteľných dôvodov hrať prvé husle.
Skratkovitosť a prílišná stručnosť (neraz slovná strohosť) činia z inak fascinujúcej činnosti akou vyšetrovanie nepochybne je nudnú faktografiu, kde sa po chvíli topíte v močiari identických postáv bez jasnej charakteristiky. Autor, povolaním novinár, pôsobí chladne a odťažito, akoby sa snažil o rýchly a nezaujatý článok.
Tento neduh je akcentovaný neustálym pripomínaním rodinnej príslušnosti alebo pracovnej funkcie a to aj pri postavách, s ktorými sa stretávate na každej tretej stránke. Z opačného pohľadu však oceňujem Grannovu pedantnosť pri získavaní všetkých dostupných spisov, správ a informácií, ktoré spracoval vo svojom knižnom texte. Pre ilustráciu je mnoho častí okorenených o dobové fotografie, ktoré pridávajú na autenticite.
Súdnictvo odeté do lán korupcie
V druhej kapitole sa autorská pozornosť upriamuje na finálne krôčiky, ktoré viedli k rozlúsknutiu prípadu a následnému súdnemu procesu. V neposlednej rade je však dôležitý i zrod FBI, o ktorý sa postaral fanatik J. Edgar Hoover. Práve jeho tím prísne trénovaných špecialistov zohrával v dolapení páchateľa/páchateľov kľúčovú rolu.
Gran však opätovne zlyháva pri členení a úprave textu. Spravidla preskakuje z jednej pasáže do druhej. Súčasne nezriedka recykluje samého seba, opakuje frázy (čo môže byť i chyba prekladu) a neustále odbíja dôležité zlomy v rámci celého prípadu. Striedanie medzi svedkami a možnými vinníkmi sú tentokrát nepríjemne nezrozumiteľné a pôsobia otravne, nakoľko sa vám v zvolenom štýle nepodarí nájsť žiaden rytmus alebo pevnú formu.
Čo bolo potom?
Záver je akousi bodkou za všetkým, čo sa odohralo a stalo. Autor uzatvára neuzatvoriteľné a presne to museli urobiť i generácie Osagov, ktoré prišli po ukončení vražednej mánie. Posledná kapitola pôsobí ako reminiscencia uplynulých udalostí a neopísateľného zla, o ktorom ste dobrých dvestopäťdesiat strán čítali. A síce neodhaľuje niečo prevratné (prípadne neočakávané), jej dôležitosť spočíva v záverečných stranách, ktoré pôsobia mimoriadne trpko.
Súčasne reflektujú hlavnú myšlienku diela a dokazujú, že Vrahovia (respektíve realita) disponujú hneď niekoľkými vrstvami a pomyselnými životnými lekciami – svet je krutý, obzvlášť ak ide o peniaze a majetok. A hoci nedochádza k žiadanej katarzii, úľave alebo čitateľskému uspokojeniu, po prečítaní poslednej vety nadobudnete pocit, že ste niečím prešli. To niečo bol útržok zabudnutej minulosti, ktorá navždy ovplyvnila Ameriku, fungovanie boja proti kriminalite a i ľudí, ktorí sa stali aktérmi čierneho bodu histórie.
Dôstojná pamiatka neradostnej histórie Osagov?
Pod povrchom všetkej tej úmornej faktografie a množstva zameniteľne predstavených postáv sa ukrýva skutočne pútavý príbeh v podobe nevybrúseného diamantu. Temná história amerických dejín je až ironicky dobrým rozprávačom. Rozprávačom, ktorý vykonštruoval brutálnu a krutú mozaiku. Dokonca aj dnes, po takmer sto rokoch, z mnohých činov, úmrtí a udalostí mrazí v chrbte. Nehovoriac o tom, že David Grann (úmyselne, či nie) fantasticky zachycuje stredový bod medzi divokým západom a industrializovanou spoločnosťou, ktorá sa každou minútou stáva väčším a väčším otrokom rozrastajúceho sa kapitalizmu.
Nanešťastie, niekto by musel začať aktívne brúsiť, vybrať z diela to najpodstatnejšie a naratívnemu rozprávaniu dať jasnejšiu formu. Až vtedy by sa mohlo na Vrahov mesiaca kvetov pozerať ako na ozajstný príbeh. A ja osobne verím, že onou persónou by mohol byť práve Martin Scorsese. V minulosti niekoľkokrát preukázal, že bezproblémovo zachytí dobového ducha. Preto si myslím, že pochopí, že tento príbeh je v prvom rade bitkou dvoch dôb. Sťahujúcu sa slučku divokých prestreliek a bezprávia nahrádza prepojený štátny systém, no ľudská zlosť a chamtivosť zostáva zachovaná za každých okolností.
Krv v koreňoch zeme
Myšlienka diela je stále aktuálna a vo finále zrejmá. Mnohí nepochybne zaplačú nad tým, že vychádza z reality (žiaľ). V tomto prípade však nehodnotíme prichádzajúcu adaptáciu, ale knižný originál, ktorý sa tak urputne zacykluje v románových odbočkách i vedľajších priblíženiach, až zabúda na to najhlavnejšie – zaujímavou formou rozprávať príbeh o azda najkrutejších vraždách v Amerike.
Je až príliš chaotický, v dôležitých bodoch skratkovitý a miestami máte pocit, že by mu prospelo ak by bol aspoň o dvesto strán dlhší. Grann totiž vie písať a príležitostne má cit pre opis i detail (rozpletanie masívnych vrážd a postupné nachádzanie tiel sa pýši hutnou atmosférou), no problém tkvie v tom, že v tristo stranovej knihe sú zhruba dve tretiny venované drobnostiam typickým pre rozsiahle eposy o tisícich stranách.
Prítomný rozsah a dávkovanie informácií je náramným problémom. Ten do veľkej mieri dehonestuje bohatý historický potenciál inak pútavého mysteriózneho diela. A najmä preto Vrahovia odchádzajú „iba“ s mierne nadpriemerným hodnotením 6/10 a nám nezostáva nič iné ako počkať do oficiálneho uvedenia filmového spracovania.
