Amnestie RECENZIA – Príbehy z prostredia Slovenska či Česka (al. Česko-Slovenska), ktoré nie sú stopercentne fiktívne, by sme mali analyzovať hlbšie ako bežné príbehy. Sú tiež omnoho atraktívnejšie pre bežného diváka. Často totižto odkazujú na našu spoločnosť ako takú, pričom terčom býva politika resp. systém, ktorý ju sformoval, aby vyzerala tak, ako vyzerá. O niečo podobné sa svojským štýlom pokúša aj novinka s názvom Amnestie. Vaše otázka teraz znie: Podarilo sa im to? Nuž, poďme to spolu zistiť…
Amnestie RECENZIA
Film Amnestie sa okrem príbehu troch rodín, zasiahnutých komunistickou perzekúciou, venuje aj vzbure väzňov v Leopoldove, ktorá si vyžiadala vojenský zákrok. Vzbure predchádzali široké amnestie Václava Havla, ktoré udelil v januári 1990, len pár dní po svojom zvolení za československého prezidenta.
Príbeh má vcelku pomalý spád a pôsobí prekvapivo menej veľkolepo, ako sa snažili komunikovať ukážky a trailery. Čo je výhoda. Tematika intríg určite funguje lepšie v komornejšom prevedení, kedy nejde ani tak o oheň, výbuchy a hlasné zvuky, ale skôr o slová, ktoré jednotlivé charaktery vyslovujú. A, samozrejme, kontext medzi nimi.
Amnestie sú teda konverzačná dráma, ktorá sa, ako ste si už mohli prečítať v oficiálnom popise príbehu, zameriava na príbeh troch rodín. Dokopy je to celkom veľké množstvo postáv, s ktorými by obyčajný lineárny príbeh pracoval len ťažko. Scenáristi Maroš Hečko, Beata Grünmannová a Marek Janičík preto udelili titul hlavnej postavy hercovi Jurajovi Bačovi, ktorý stvárnil Drahomíra Lupka.
Postavy
Lupko nie je obyčajný hrdina komunistického režimu, keďže je väzeň. A práve preto je skvelým hlavným hrdinom príbehu, ktorý sa odohráva pred a po Nežnej revolúcii. On totižto nie je zlý človek, no režimom bol donútený k činom, ktoré ho dostali za mreže. Aj vo väznici Leopoldov si zachováva integritu a slušnosť. Tam sa dostal za krádež vzácnych obrazov, z ktorých chcel zarobiť dostatok peňazí, aby mohol so svojou manželkou Karin (Natália Germani) utiecť na západ.
Karin o svojho manžela vo väzení nejaví záujem, dokonca ho ani nenavštevuje. Je totižto zamilovaná do herca Richarda Kelemana (Marek Majeský). Do ich vzťahu čoskoro bizarným spôsobom vstúpi aj Richardova manželka Miriam (Anna Geislerová). Nad nimi všetkými akousi záhadnou aurou pôsobí kresťan Judr. Čierny (Marke Vašut), manžel Marty (Jana Oľhová), priateľky rodiny Kelemanových, ktorého komunisti zavreli do Leopoldova za jeho hlbokú vieru, čo bolo v onom režime neprístupné.
Judr. Čierny si vo väzení dopisuje cez odkazy s našim hlavným hrdinom Lupkom, čím sa uzatvára kruh.
Vzťahy týchto (a aj zopár ďalších) postáv sú prepletené aj viacerými spôsobmi než tými, ktoré som vypísal. To už by ste v tom však mali chaos. Navyše, práve tie ďalšie prepojenia sú to, prečo budete film pozerať.
Kvapka chaosu
Samotné charaktery sú predstavené pomerne chaoticky. Počas filmu sa budete musieť spätne zamýšľať, čo a ako v posledných scénach daná postava robila či rozprávala, a prečo. Nikto vám nezakazuje to brať ako dôkaz komplikovaného, teda dospelého, teda kvalitného scenára. Ja to však beriem opačne, pretože v mnohých prípadoch to znamená, že motivácie postáv sú nedotiahnuté, resp. nejasne zadané. A to by pritom mala byť prvá vec, ktorú scenár spraví pri predstavení nového charakteru.
Dialógy sú však niečo, čo scenár odhadol na výbornú. Charaktery rozprávajú realisticky a tak, ako by sme od nich očakávali. Teda hulvát v každej vete nadáva, z jeho viete je cítiť, čo je zač. Naopak tie vznešenejšie postavy si dávajú veľký pozor na jazyk, v reči používajú aj idiómy a komplexnejšie výrazy. K tejto ilúzii značne prispeli aj samotní herci, ktorých práca je vytvoriť vo svojom vnútre osobu, ktorá sa čo najbližšie priblíži filmovej postave, ktorú hrajú.
Zatiaľ čo Judr. Čierny dokonalo artikuluje a, ako som spomínal vyššie, pôsobí akousi vznešenou aurou, taký Vlk (Gregor Hološka) skvelo zapôsobil ako vodca krvavej vzbury v Leopoldove. V podstate to môžeme jednou vetou zhrnúť tak, že herecké výkony sú fantastické vo všetkých ohľadoch a prípadoch. Avšak, v ich reči sa nachádza množstvo vysvetľovacích viet, čo nie je ani tak chyba hercov ako scenára.
Dostali sme sa k vzbure v Leopoldove. No najprv trochu kontextu.
Sloboda nie je pre všetkých
Po Nežnej revolúcii sa stal prezidentom Česko-Slovenska Václav Havel, ktorý predstavoval symbol slobody. Tú sa chystal všetkým dodať, a to vrátane väzňov. Prezident sa rozhodol pre pomerne široké amnestie, teda odpustenie či zmiernenie trestov odsúdených, čo spočiatku potešilo všetky beznádejné duše, ktoré oslobodzovanie krajiny sledovali spoza mreží. Amnestie sa však (pochopiteľne) netýkali všetkých väzňov, čo viedlo k tragickej vzbure v leopoldskej väznici.
Táto udalosť predstavuje vyvrcholenie filmu. Všetky intrigy medzi postavami k tomu speli, každý má čo získať, ale aj stratiť. Nuž, veľká časť z udalostí je pomerne predvídateľná či inak nezaujímavá. Na isté postavy ako diváci aj tak nie sme až tak naviazaní, ba dokonca by sa nič nestalo, ak by sa ich príbeh ani nevyvrcholil. Veľkým šťastím však je, že príbeh nie je ani tak o politike samotnej, ale skôr o hŕstke ľudí, ktorými táto politika hádže zo strany na stranu.
Réžia a kamera Jonáša Karáska sú miestami prehnane artové, miestami nasilu epické. Film z ohľadu technického spracovania viackrát stráca balans, no naopak je tu viacero scén, ktoré v divákovi vyvolajú emóciu opaku sklamania. Nadšenia? Môže byť.
K tomu chceli dodať aj Matúš Široký, Jozef Lupták a Aleš Březina, ktorí sa postarali o hudbu. Originálny soundtrack je kvalitný, no nedostal veľa miesta. Tvorcovia dali v mnohých prípadoch prednosť populárnym piesňam, ktorými navodili atmosféru a zahrali na aspekt nostalgie. Ich výber však nadchol. Okrem náročného a dobre zvládnutého produkčného dizajnu či kostýmov je to jednoduchý spôsob, ako filmu dodať dobový charakter.
Zhrnutie: Amnestie RECENZIA
Amnestie ponúkajú zaujímavý príbeh, ktorý nie je orientovaný na spoločnosť ako takú, ale na malú vzorku osôb. Na udalosti sa pozerá z diaľky, pričom samotná politika nie je gro scenára. To tvoria prepletené vzťahy medzi postavami, ktoré sú herecky skvelo zvládnuté. Technické spracovanie je priemerné, trpí obzvlášť tempo vo finálnej tretine, kedy nastáva vzbura v Leopoldove. S reálnou dĺžkou 130 minút má zdanlivú dĺžku cez 3 hodiny, ktoré sú z väčšinovej časti vyplnené prijateľnými dialógmi.
Film neponúka okatý sociálny komentár na súčasnosť, pôsobí skôr ako spôsob navodenia spomienok na minulosť. Vzťah so súčasnosťou si musíme vytvoriť už sami, no nejaký tam určite je. Aj z tohto dôvodu by ste určite mali zvážiť návštevu kina. Film Amnestie si preto zaslúži hodnotenie 8/10.