Špičkové horory z 20. storočia, ktoré ste zrejme ešte nevideli
Filmový horor prešiel už dlhou cestou. Začal pôsobivými nemými filmami, umelecký vrchol dosiahol v sedemdesiatych rokoch minulého storočia a od tej doby sa postupne stával zábavou, akou je dnes. Niektoré zo súčasných filmov dosahujú stámiliónové tržby, pričom ich ponuka je rozmanitá, od obľúbených folk hororov, až po hororové komédie.
No mnohé sa vzdialili minulým dobám cintorínov či oživených mŕtvol, ktorých jediným cieľom bolo vás zožrať, a démonov s nadprirodzenými schopnosťami. To už akoby vyšlo z módy a ostalo kdesi v minulosti. Tieto staré horory sú však tými najtypickejšími predstaviteľmi žánru práve v tejto podobe.
5. The House by the Cemetery (Taliansko, 1981)
Taliansky hororový klasik Lucio Fulci netočil decentné duchárčiny, ale atmosférické krváky s krásne hnusnými maskami. Tie patria v rámci žánru k tým najpodarenejším. Pri jeho filmoch sa vždy jednalo hlavne o zábavu bez hlbšej myšlienky a The House by the Cemetery je jasnou ukážkou, že v tomto žánri nič iné ani nie je treba. Príbeh môžeme opísať dvomi vetami: Americká rodina sa nasťahuje do starého domu neďaleko cintorína. V dome však sídli zlo, ktoré len čakalo na svoje ďalšie obete.
Fulciho príbehy majú bližšie ku Lovecraftovi ako ku Stephenovi Kingovi. Jeho postavy neboli psychologicky (ani typovo) veľmi zaujímavé, herecké výkony bývali ešte horšie. Najdôležitejšie bolo vždy zlo, a to vo všetkých jeho podobách. Tentoraz bolo zhmotnené v postave nebohého doktora Freudsteina. Ten bude, presne, ako sa patrí, komplet rozožratý červami.
Hoci vo Fulciho filmoch často ťahali za kratší koniec nielen postavy, ale aj logika v deji, The House by the cemetery je výnimka. Príbeh je jednoduchý, ale dáva zmysel, nenudí, a atmosféra lesa bez života sa tiež podarila. No a v starom dome pri cintoríne by ste asi žiť nechceli. Dočkáme sa tiež aj niekoľkých brutalít a hudby ako z Fantaghíro. The House by the Cemetery je nenáročný, ale pôsobivý zážitok.
4. Tourist Trap (USA, 1979)
Sú filmy, ku ktorým sa dostane len skalný fanúšik žánru. No a keď na ne nočným preklikávaním na internete natrafí a pozrie si ich, nechápe, prečo o ňom doteraz nepočul. Pre horor to platí dvojnásobne. Tourist Trap je ďalší z tých, ktoré napriek tomu, že majú čo ponúknuť aj dnešnému divákovi, už nie sú veľmi známe. Smola, kultovými sa často stávajú priemerné, alebo len mierne nadpriemerné filmy.
Rozpráva príbeh o partii mladých, ktorým sa pokazí auto a tak idú zháňať pomoc. Cestou stretnú podivného, ale príjemného starého muža, ktorý si vo svojom domci zriadil (nie len) múzeum figurín. Tie nakoniec nebudú také nehybné, ako by sa mohlo zdať. Ovládať ich bude magická sila, spomeniete si aj na starý Dom voskových figurín s Vincentom Priceom, stretnete sa aj s telekinézou.
Tému telekinézy využil o rok neskôr aj Stephen King v Podpaľačke. Samotný kráľ psychologického hororu o filme povedal, že má „tajomnú, až strašidelnú atmosféru.“
3. Unhinged (USA, 1982)
Tri kamarátky, z ktorých hlavnou postavou je Terry, sa vyberú na hudobný festival, na ktorý ale nedôjdu. Zabráni im v tom autonehoda. Prebudia sa až v rozľahlom sídle, niekoľko kilometrov od najbližšieho mesta. Dom je obývaný len Marion, tajomnou ženou so smutnými očami a jej panovačnou matkou pripútanou k invalidnému vozíku. Vzťah medzi oboma ženami je napätý a pretkaný tajomstvami. Čím viac tajomstiev Terry odkrýva, tým sa vystavuje väčšiemu nebezpečenstvu.
Tmavé zákutia domu, vŕzgajúce schody, zlovestný šepot zla. To všetko je vo filme prítomné. Bežným znakom osemdesiatkových slasherov je aj syntetizátorová hudba. Tu je v rámci žánru je použitá pomerne zaujímavo, hlavne v čisto hororových scénach v druhej polovici filmu. Potešia tiež zaujímavé dialógy. Unhinged je atmosférická pecka v podžánri, na ktorý sa mnoho hororistov pozerá cez prsty. (Článok pokračuje na ďalšej strane.)
2. Cementerio del terror (Mexiko, 1985)
Demon, demon everywhere. V Cementerio del terror ho prebudí skupinka tínedžerov, ktorá sa chce len zabaviť. Režisér Rubén Galino Junior kráča cestou, ktorou pár rokov pred ním kráčal napríklad vyššie spomenutý Lucio Fulci. Cementerio del terror je klasický horor starej školy, ktorého jediným cieľom je vyvolať napätie tými najpriamočiarejšími prostriedkami. Žiadne pomalé budovanie atmosféry (ktorá tu ale je) teda nečakajte.
Radšej sa pripravte na pekné masky oživených mŕtvol, opäť sa stretnete s prebudeným démonom (a pekelnou knihou, ktorá to všetko spôsobí). Postavy znova nie sú žiadnymi mysliteľmi, no napriek tomu sa niektorým podarí prežiť. V druhej polovici sa dočkáme zombíkov a cintorína zahaleného hmlou. Na celonočný hororový maratón je tento film ako stvorený a v našom zozname najlepších neznámych hororov nesmie chýbať.
1. At Midnight I’ll Take Your Soul (Brazília, 1964)
Vôbec prvý brazílsky horor natočil režisér José Mojica Marins. Celý dej sa točí okolo postavy hrobára menom Zé do Caixao, ktorý sa stane známym ako Coffin Joe. Jeho hlavným životným cieľom je nájsť vhodnú ženu a splodiť s ňou potomka, ktorému bude patriť svet. Je čírym zlom, ktoré odstráni každého, kto sa mu postaví do cesty. Marins film režíroval, napísal k nemu scenár a zahral si aj hlavnú postavu. Coffin Joe síce vyzerá ako Waldemar Matuška, no v našich končinách je takmer neznámy.
Film bol premietaný s veľkým úspechom. Dočkal sa viacerých pokračovaní, z ktorých väčšina stojí za zhliadnutie. At Midnight I’ll Take Your Soul je intenzívnym zážitkom. Démonický Joe je filozof, ktorý pohŕda náboženstvom, ľudskými slabosťami a ľuďmi celkovo. Je teda takým Marilynom Mansonom filmového sveta, len pár desaťročí pred ním. Film nie je veľmi divácky, niekomu sa môže zdať až amatérsky, no aj samotný Marins bol skôr umelcom ako „len“ filmovým režisérom, takže technickú nedokonalosť mu snáď môžeme odpustiť. Napriek všetkému sa postava Coffina Joea stala súčasťou pop kultúry. V Brazílii ním vraj rodičia strašili deti.
Chýba vám v našom rebríčku nejaký horor? Ak áno, napíšte nám vaše tipy do komentárov.