Recenzia na film Hry o život: Balada o hadoch a vtáčatkách
Svedkami 74. Hier o život s Katniss už sme raz boli. Tentokrát sa nás tvorcovia rozhodli vrátiť o 64 rokov späť, do obdobia, keď sa organizujú 10. výročné hry. Ide tak o obdobie, kedy Panem ešte čerstvo pociťuje následky vojny s rebelmi a ich tresty pre ľudí z jednotlivých dištriktov sú najkrutejšie. Dokázal však prequel ponúknuť aj niečo viac? Videli Hry o život: Balada o hadoch a vtáčatkách a máme jasnú odpoveď.
V čerstvom kinofilme sa sústreďujeme na postavu Coriolanusa Snowa, ktorý má iba 18 rokov. Tento raz si ho zahral Tom Blynth. V snahe patriť do vyššej spoločenskej vrstvy vkladá svoje nádeje do jedinej veci. O to trpkejšie je sklamanie, keď namiesto nej dostáva podradnú úlohu – má sa, rovnako ako ostatní jeho spolužiaci, stať mentorom jednej z účastníčok Hier o život.
Coryov slávik, Lucy Gray
Ide o outsiderku z najchudobnejšieho 12. dištriktu, Lucy Gray Baird. Zahrala si ju Rachel Zegler, ktorá do role vkladá nesmiernu dávku svojich hereckých schopností, a tak nás prekvapí, v koľkých rovinách a postaveniach ju uvidíme. Mladé vystrašené dievča so snahou prežiť však najviac vyniká v jednej veci – speve.
Práve spevom si okamžite získa Kapitol i divákov a, paradoxne, zachráni túto upadajúcu krutú zábavu. Snímka tak diváka poteší kvalitne napísanými skladbami, ktoré rezonujú až nečakane silne a pokojne sa môžete pristihnúť nad tým, že nad skladbami budete rozmýšľať ešte dlho po filme. Dokonca sa dostávame aj k pôvodnej piesni o strome s obesencom, ktorú už poznáme v podaní Katniss.
Dospelejší a viac surový
Kým samotná knižná séria od Suzanne Collins je zameraná skôr na mladších čitateľov a tínedžerov, režisér Francis Lawrence si uvedomuje, že jeho divák od prvého filmu z roku 2012 dospel. Témy preto predstavuje vo výrazne surovejšom duchu a s divákom sa častokrát vôbec nemazná.
Samotné hry sú tak ešte oveľa násilnejšie a naturálnejšie, ako sme ich videli predtým. Nikdy nevieme, kedy príde smrť ďalšieho z „hráčov“ a napätie ani v jednej chvíli nepoľaví. Celkovo je šokujúca hodnota tohto filmu vysoká, niektoré scény na diváka zaútočia skoro tak ako postavy vo filme. Veľké plus.
Dokázal utíšiť celú kinosálu
Bodovať napätie dokážu nové Hry o život majstrovsky. Scény, v ktorých nastalo absolútne ticho v očakávaní toho, čo bude ďalej, nenechali dýchať ani ľudí v kine. Nestáva sa často, aby sa v celej sále neozval jediný zvuk. Ak toto film dokáže, viete, že ide o perfektné prevedenie.
Režisér mal aj jednu ďalšiu výhodu. Podarilo sa mu zozbierať majstrovské obsadenie a nebolo jedinej postavy, ktorej by ste jej správanie neverili. Viola Davis ako doktorka Volumnia Gaul skvele dávkovala šialenosť postavy, ktorej nie je nič sväté, Peter Dinklage ako zatrpknutý dekan Casca Highbottom okolo seba prskal metaforický jed. Nemej skvelý je aj menej známy Josh Andrés Rivera, ktorý bol ako Sejanu Plinth z bohatej rodiny odporcom Hier, s ktorým ste mohli len súcitiť.
Morálny kompas v nemorálnom prostredí
Rozhodnutia postáv však neraz smerovali k ich záhube (nie vždy nutne doslovnej). Práve tu si uvedomíte, čo bolo skutočnou témou filmu. Nejde ani tak o samotné Hry, ako o hľadanie správneho nasmerovania morálneho kompasu v prostredí, ktoré o morálnosť nemá žiaden záujem. Ide o zlomy v úžasne zobrazenej psychológii postáv a vrstviacich sa tráum.
Výborne bol zobrazený aj samotný Panem. Dystopický svet obklopujúci Citadelu aj jednotlivé dištrikty sú vykreslené tak pôsobivo, že by ste si želali, aby ste z nich mohli vidieť aj viac. Keď k tomu pridáme skladby, ktoré opäť komponoval James Newton Howard, dostávame krásne audiovizálne dielo.
Potkli sa tvorcovia pri stopáži?
Problémom nového filmu Hry o život: Balada o hadoch a vtáčatkách môže byť jeho dĺžka. V 157 minútach je vyrozprávaný v troch kapitolách, čo dáva samé o sebe perfektný zmysel. Každá z nich má aj svoje opodstatnenie.
Tvorcovia vybrali rozsiahlejšiu dĺžku preto, aby mohli rozpovedať všetko potrebné ohľadom príbehu. Nemôžeme sa však ubrániť pocitu, že niektoré veci sa zbytočne naťahujú a pozornosť sa upriamuje aj tam, kde to nebolo treba.
Zobrazenie postáv už spomenuté bolo, nedá sa ešte nevyzdvihnúť Jasona Schwartzmana ako Lucky Flickermana v úlohe úplne prvého moderátor Hier o život. Ten priniesol množstvo úchvatných scén. Na druhej strane však prichádzajú momenty, kedy vám scény lezú na nervy a irituje vás nelogické správanie postáv. Áno, ťažko povedať, ako by sme reagovali my v zlomovej situácii, veľmi nepravdepodobne však tým najhlúpejším spôsobom.
Recenzia na Hry o život: Balada o hadoch a vtáčatkách – Zhrnutie
Balada o hadoch a vtáčatkách je skvelým vstupom do staronovej série. Vzdáva jej úctu, aj nejednou narážkou, zároveň však nemôže byť odlišnejším kúskom. Prekvapí svojou surovosťou, zobrazenými ťažkými témami a nechá nám v ústach trpkú pachuť. Avšak nie kvôli nekvalite, ale ako zámer tvorcov príbehu, kde nám musí byť ľúto, akú cenu má pre postavy ich zdanlivé víťazstvo.
Veľká škoda je, že sa do slovenčiny nedajú naplno preložiť slovné hračky s padajúcim a vstávajúcim snehom. Snowa sme mohli predtým vidieť ako tyranického prezidenta Panemu, tento raz môžeme komplexne sledovať, ako sa týmto mužom stal. Jeho príbeh je tak oveľa tragickejším, ako sme si mohli myslieť, skutočnou baladou. V nej nemusí byť úplne jednoznačné, kto je vtáčatkom a kto hadom… Film si od nás odnáša hodnotenie 7/10
