Barbie RECENZIA – Keď sa svet dopočul, že Greta Gerwig, režisérka silných ženských drám, pripravuje film podľa najznámejšej bábiky sveta, okamžite si získala pozornosť. Tú len umocňovala každou jednou ukážkou či záberom s poriadnou dávkou ružovej (pre ktorú pri vytváraní kulís spôsobili celosvetový nedostatok – to je fakt) a ohromujúcim marketingom. Stál ale samotný film za všetko to nabudzovanie a nadšenie?
Barbie RECENZIA
Už úvodná sekvencia, ktorá je perfektnou paródiou na známu scénu z 2001: Vemírna odysea, nám dáva pocítiť, že toto bude niečím iným. Áno, prvý teaser, ktorý vyšiel, patril práve nej. Videl som ho na desiaty raz, vidieť to opätovne na veľkom plátne mi však bez môjho ovládania hnalo kútiky úst hore.
Nastavené tempo okamžite pokračuje – Barbie v podaní Margot Robbie sa prebúdza v Barbie svete (s vlastným soundtrackom) a zdraví všetky ostatné Barbie. Všetky štandardné prvky sú tu zobrazené v úžasnej parodizujúcej a skečovej forme, ktorá jasne dáva najavo, že toto nás bude baviť a film sa nebude brať vážne – tak, ako sme to chceli.
Ahoj, Barbie!
Aby sa nezabudlo – dokonca máme hneď do úvodu vysvetlené kľúčové momenty rozprávačkou, ktorou je Helen Mirren. S dôrazom na fiktívny a reálny svet vidíme, že toto bude poriadne meta. No a potom tu je Ken – iba Ken, ktorý vždy čaká na pozornosť Barbie. A jeho profesiou je pláž (nie plavčík, iba pláž).
Dejová linka bola načrtnutá už skôr – s hlavnou hrdinkou sa začnú diať nečakané veci. Vo svojom bežnom dni protagonistka sleduje udeľovanie nobelových cien Barbie alebo prezidentské výstupy Barbie a neskôr ho zakončí veľkou párty s vlastnou choreografiou. Avšak, popri tom všetko začína myslieť na svoju smrť.
Tancovala by som až do smrti!
To ovplyvní celý jej život (mení sa jej ranný soundtrack a jej nohy sú na zemi). Dostane radu, že musí navštíviť divnú Barbie (Kate McKinnon). S tou sa niekto hral tak silno, že zostala celý život poznačená. Teraz je vo večnom rozštepe a s ostrihanými vlasmi prinútená radiť ostatným. Rada je jasná – musí sa vydať do reálneho sveta.
V presne špecifikovanej sekvencii udalostí a svojich ikonických vozidiel sa skutočne dostáva do nášho sveta. Tu však prichádza k tvrdému stretu s realitou. Dve zatknutia môžu byť síce úsmevné, hneď nato však prichádza tak emočne silná chvíľka, že začínate chápať, že toto NEbude odviazanou bezduchou komédiou. A ani to smerovanie príbehu nemusí byť také jednoznačné.
Ken objavuje patriarchát, ona emócie
Tak ešte nachvíľu naspäť ku Kenovi. Ten v realite objavuje patriarchálnosť (že je spoločnosť ovládaná mužmi… a koňmi?). Je veľmi dobré, že jednoznačnou voľbou na túto rolu bol Ryan Gosling. Jeho prevedenie je bezkonkurenčné, každá jedna poloha mu sadne – či už ide o urazeného priateľa alebo rojka, ktorý sa naučil niečo nové. Neraz si tak ukradne film pre seba (a Barbieland neskôr aj doslovne, so svojim fasa klasa casa domom).
Lenže v Los Angeles sa nachádza aj spoločnosť Mattel, ktorej bábika patrí. To, že utiekla z ich „ihryska“ môže znamenať katastrofu. Tak sa celé vedenie (výhradne zložené z mužov) vydáva na jej lov. Spočiatku máte pocit, že ide o skvelé komické odhľahčenie. Neskôr vás začne ich vykreslenie ako neschopných babrákov až mierne iritovať a nakoniec si uvedomíte, že ak by aj neboli súčasťou filmu, vôbec nič by sa nestalo. Boli do scenára vpísaní, len aby mal Will Ferrell zopár štekov? Bolo to na ukázanie toho, že istá skupina ľudí všetko pokašle? Vyberte si zrejme to svoje…
Existenčné krízy a feminizmus prichádzajú do Barbielandu
Predsa nám ale poskytuje dôležitý prvok – ich recepčnú Gloriu (America Ferrera) a jej dcéru Sashu (Arania Greenblatt). Prostredníctvom nich nám ukazujú, ako má každá interakcia svoju dualitu a ako sa môžu na ňu pozerať dve rozdielne osoby. Ukazuje nám, že každý môže byť zraniteľný a každý sa občas cíti osamelo. Ukazuje, ako to môžeme skrývať za tvrdosť alebo ako naopak svoju tvrdosť skrývať. Jednoducho, silné témy skryté na rozhraní plastikového a reálneho sveta.
Zároveň sú aj nositeľkami začiatku scén so silne feministicky ladenými tónmi. Rozhodne som ich čakal, išiel som predsa na film Grety Gerwig a podobné súčasti mi zriedka vadia. Tu to však niekedy vyzeralo ako by spravili zoznam všetkých vecí, ktoré chceli vypichnúť či vytknúť a potom sa ich pokúšali vtesnať do scenára. Priniesli tak poriadnu paľbu monológov o ženskosti, pri ktorých nejeden divák stratí pozornosť.
Duch Ruth tam bol vždy s nimi
Samozrejme, bábika Barbie určite bola prelomovou a pomohla v emancipácii. Toto sa vystihnúť podarilo. Dokonca aj priamo s výskytom jej „vynálezkyne“ Ruth Handler. Tá však bola zahratá akosi rozpačito a namiesto milej staršej pani alebo ducha skutočnej osoby, ktorá prináša cenné rady, pôsobila skôr stratene.
Spomínajúc scenár, ten zvykol tiež vo svojej kvalite kolísať. Áno, vykresliť scény a témy, ktoré sa snaží film povedať, je v slede udalostí náročné. Lenže tu sa miestami zdalo, ako keby by si jeho autor Noah Baumbach odskočil na cigaretu a zaskočiť ho mal internista, ktorému dali do rúk len približný náčrt toho, čo sa bude diať.
Bizarné nápady vyjadrené vtipmi, hlášky a iné bomby
Snímka ale nestavia na budovaní jednoznačného deja, ale na dianí okolo. A na čokoľvek, čím nás dokážu ohľadom najslávnejšej bábiky sveta prekvapiť. Okrem nespočetných verzií jej samotnej aj s jej Kenmi dostávame aj skutočne bizarné kúsky a nápady autorov.
Tak na nás chrlia poriadnu dávku vizuálnych gagov, cameo rolí (ani neviem ako veľmi mi chýbalo vidieť Johna Cenu ako morskú pannu), narážok, hlášok a miestami takých nečakaných bômb, že máte čo robiť, aby ste nevyskočili z kinosedačky.
Vidieť ako Kenov hercov Simu Liu, Kingley Ben-Adira či Ncuti Gatwu (a každý z nich JE Ken) či Emmu Mackey, Dua Lipu, Issu Rae alebo Alexandru Shipp je skvelé, pozornosť však treba dať aj dobrému kamarátovi Allanovi. Táto rola Michaelovi Cerovi sadla ako uliata. Tak ako Kenove oblečenie.
Recenzia na film Barbie – Zrhnutie
Je skutočne ťažké bez spoilerov vyjadriť všetko, čo film prestavuje. Dostanete perfektnú satiru, sebaparódiu a meta dávku skečov, ktorá vzápätí zaútočí na vaše city a spytuje sa, čo to vôbec znamená byť človekom. Emóciám sa neubránite a aj za farebnosťou, pestrosťou a veselými tanečnými číslami sa neraz skrývajú nečakane temné odtiene.
Balans medzi všetkým zobrazeným nebol perfektný. Občas pridali niekde, kde nemuseli alebo naopak, nedotiahli niečo, čo malo dotiahnuté byť. Často to však dokážu skryť za formu a snímka svojím vizuálom a v neposlednej rade aj soundtrackom poskytuje niečo, čo sa dá popísať len ako pravé „guilty pleasure“. Zájsť by si ju mal pozrieť každý, aby naplno pochopil a precítil, čo sa snaží povedať. Odo mňa si odnáša hodnotenie 7/10.
