Recenzia na film A máme, čo sme chceli
Po krátkometrážnych filmoch (Sídlisková poviedka, Nauč ma Čardáš) predstavuje režisér Michal Kunes Kováč svoj celovečerný debut. Ruku k dielu priložil aj scenárista Invalida Tomáš Dušička či Oscarom ocenený kanadský producent Don Carmody. V tragikomédii A máme, čo sme chceli sledujeme turbulentný príbeh rodiny Varchalovcov na pozadí pokojného rozvodu Československa. Oslavy samostatnosti a Nového roka sa ale nečakane zvrhnú.
Silvester 1992, Banská Bystrica. Z neba padá posledný česko-slovenský sneh, „Škodovky“ si vytrubujú koledy a Varchalovci sa po nevydarenom krste stretávajú v útulnom byte. Všetci netrpezlivo vyčkávajú na Petra (Daniel Fischer), ktorý sa už dlhšie neohlásil. Kým ho ostatní čakali pred bránami kostola, on si neveriacky listoval eštebácky spis svojho otca Daniela (Ady Hajdu).
Vchodové dvere sa rozletia, rozrušene cez ne vkročí hľadaný hosť, ale radostná nálada rýchlo spľasne. Peter ihneď ukazuje otcovi svoj prekvapivý objav. Daniel pohľad na minulosť nezvláda, zlyháva mu srdce a v bolestiach padá na zem.
Zápletka začína. Daniela hospitalizujú v nemocnici, no o jeho osude sa rozhoduje doma. Zvyšok rodiny sa prehrabáva v dôkazovom materiáli. Spustí sa lavína škriepok a hádok. Krížom-krážom sa navzájom všetci členovia rodiny obviňujú, nedokážu nájsť spoločnú reč. Jedni Danielove činy obhajujú a vysvetľujú, druhí ho bez mihnutia oka označujú za zradcu.
Postupom času sa im zo spleti hárkov podarí zostrojiť možný príbeh agenta. Všetky dohady ale pochová nečakaný Danielov návrat. Ozrejmí svoje konanie a za pochybnosťami spraví hrubú čiaru. Netuší však, že tým na povrch vyplávajú ďalšie nemilé skutočnosti.
Nadpriemerný scenár a vynikajúci herci
Kvalitný scenár robí z A máme, čo sme chceli nečakaného čierneho koňa tohtoročnej slovenskej filmovej jesene. Skvelo v snímke pôsobia najmä nesilené dialógy a vyladené charaktery. Vzájomná interakcia postáv prináša na stôl okrem spisu aj ďalšie problémy bývalého režimu, akými boli emigrácia či nesloboda vierovyznania. Tvorcovia hodnoverne vykreslili jednotlivých členov rodiny, a preto sa im s ľahkosťou darí divákom podsúvať poznatky z obdobia spoločného štátu.
Slovensko-kanadský film má aj adekvátne tempo, vie vyvolať napätie aj uvoľnenosť, v kľúčových momentoch vás chytí a nepustí. Harmonicky a úspešne zlieva všetky načrtnuté dejové linky, takže nezostane nič nedopovedané či neukončené. Poteší vás aj jednoduchý, ale trefný humor, ktorý vyvažuje seriózne udalosti a nelichotivú pravdu.
Znamenitému scenáru vdýchli život fantastické herecké výkony. Eva Holubová si ako pragmatická a rázna babička podmanila celý film pre seba. Výborne jej sekundoval nezameniteľný Bolek Polívka.
Za hviezdami Pelíškov herecky nezaostával predstaviteľ Daniela herec Ady Hajdu. Spoločne s Danielom Fischerom, jeho filmovým synom, si prešli širokým spektrom emócií, ktoré by bez ich talentu nevynikli tak prenikavo. Pochvalu si zaslúžia aj všetci nespomenutí herci. Každý jeden dal filmu A máme, čo sme chceli to najlepšie zo seba.
Hravé technické parametre
Už dlhšie sme na domácej filmovej scéne nevideli snímku, ktorá tak kvalitne pracuje s primárne jedným priestorom (naposledy filmy Kôň a Vlastníci). Štyri steny bytu v Banskej Bystrici vôbec neobmedzili kreativitu tvorcov. Tí sa vyhrali s detailmi a maximalizovali potenciál všetkých metrov štvorcových. Nápaditosť doplnila krásna kamera Davida Hoffmana a fenomenálna hudba nahraná Symfonickým orchestrom Slovenského rozhlasu.
Menšou nevýhodou A máme, čo sme chceli je farebná paleta. Zeleno-modrý filter v niektorých momentoch príliš stmavil obraz, v iných zase nepríjemne saturoval pokožku hercov. Zle vyvážené farby spôsobili prvotný šok pri začiatku filmu, neskôr boli už lepšie prispôsobené za tmavých, aj svetlých podmienok.
Zhrnutie – Recenzia na film A máme, čo sme chceli
Slovensko-kanadský film z dielne režiséra Milana Kunesa Kováča nás príjemne očaril. Spoločne s filmom Úsvit prináša na jeseň do kín to najlepšie z našej domácej tvorby. Môže za to kvalitná herecká zostava, ucelený a dôvtipný scenár a originálne využitie komorného priestoru. Chybičkou krásy je nevyvážená farebná paleta diela. Zhrnuté, podčiarknuté. Tragikomédia o rozpade rodiny a Československa si od nás zaslúži hodnotenie 7,5/10.
