Prečo vlastne milujeme filmy? Klasická odpoveď pozostáva z toho, že kino nám umožní uniknúť zo svojho života a navštíviť svet vcelku iný. To však úplná pravda nie je. Filmári často krát považujú za svoje poslanie predstaviť nám príbeh, ktorý by sa nás mal dotknúť na osobnej úrovni, prípadne skritizovať sociálne normy. O niečo podobné sa po novom pokúša aj Ján Novák, ktorý do svojho nového filmu Pepík zamiešal aj veľké množstvo humoru. Znamená to však, že sa k nám dostala kvalitná tragikomédia? Alebo ambície filmu rýchlo prerástli cez možnosti režiséra a scenáristu?
Pepík RECENZIA
Hlavným „hrdinom“ príbehu je titulný Pepa (Michal Suchánek), ktorý už od útleho veku čaká na ten ozajstný, šťastný život. Hlavná postava je podľa sloganu filmu „smoliar proti svojej vôli.“ Životom postupuje len ako outsider a len málokedy sa mu vyslovene darilo. Napriek tomu si však dokázal nájsť prácu a časom si dokonca založil rodinu a všetkým sa zdá, že Pepa vedie obyčajný život ako každý iný. Možno to ale nie je ten, ktorý si vysníval. A možno ho ešte čaká život úplne iný.
Čo by som mal podotknúť je fakt, že príbeh nie je až tak krátky. Celý prakticky pozostáva z života Pepu, od narodenia až po smrť. Prekvapivo vcelku veľká časť filmu je v skutočnosti venovaná dospievaniu, teda obdobiu školou povinného Pepu, maturite či vojne. Ján Novák s kolegom Jaroslavom Sauerom nám tak chceli názorné ukázať, ako veľmi nešťastný život Pepa viedol, pričom na ceste k hlavnému vyvrcholeniu nám predviesť množstvo situačného humoru. Čo nám teda film ukázal okrem života úplne obyčajného človeka?
Negativista proti svojej vôli
Film Pepík nám hlavnú postavu predstavuje ako smoliara proti svojej vôli, čo by dávalo zmysel iba vtedy, ak by niekto bol smoliarom dobrovoľne. Všetci však vieme, že nikto taký neexistuje. V pravej podstate ale Pepík hraje na tie isté nôty, ako veľké množstvo ďalších českých projektov – vzťahové, respektíve milostné problémy, ponižovanie hlavnej postavy, čo nás má donútiť zasmiať sa a zároveň sympatizovať – jednoducho klasika.
Ak sme zvyknutí, že veľké množstvo filmov sa podobá príbehom a dokonca aj postavami, ktoré boli písané podľa knihy klišé, ako snímky odlíšime jednu od druhej? No predsa hlavnou myšlienkou! Tá v Pepíkovi mala dobrý úmysel, avšak vyznela ako urážka. Filmár nám vlastne chcel odkázať jediné: život nás nenávidí, ľudia zneužívajú, my s tým nemôžeme nič spraviť, ale nakoniec na tom aj tak nezáleží, pretože sme len ďalší obyčajný človek. Samozrejme, že Ján Novák až taký negativista nie je. Jeho nový film však v konečnom dôsledku presne tak pôsobí.
Kreativita potopená všednosťou
Čo by som na filme Pepík asi najviac pochválil je jeho vizuálna reprezentácia. Kameraman Antonín Chundela sa v niektorých scénach naozaj pekne pohral s kompozíciou a pohybom, čo vo výsledku uľahčilo a spríjemnilo celkový divácky zážitok. Niekedy boli však naopak scény natočené veľmi lenivo a/alebo sa nedalo prehliadnuť neustále menenie nastavení kamery. Práca zvládnutá na polovicu, ale ako by povedal hlavný hrdina filmu, mohlo by to byť aj horšie, tak načo sa tým vôbec budeme zaoberať.
Prečo si teda Ján Novák myslel, že nás sledovanie života obyčajného Čecha Pepu bude baviť? Aby som bol stopercentne úprimný, nie som si istý – viem si však predstaviť, čo bolo s projektom zamýšľané. Pepík očividne nemal reprezentovať negatívnu myšlienku, len pod ňu mal ukryť nie až tak revolučnú satiru o živote ako takom. Aby však prehnaná vážnosť snímky neodstrašovala obyčajného diváka, ktorý tvorí väčšinu tržieb na lístkoch do kina, film sa zamaskoval ako komédia. Vo výsledku však Pepík stráca na potenciálne úspešnejšom význame a pôsobí ako podpriemerná tragikomédia.
Štruktúrou na vysokej úrovni, ako celok nesúbežný
Najzaujímavejšie na tom všetkom je fakt, že z remeselného hľadiska vôbec nejde o zlý film – práve naopak. Humor bol príjemný, kamera, ako som už spomínal, tiež nezlyhala, hudba Václava Noida Bartu ma pozitívne prekvapila a aj herectvo bolo skvelé. Prečo potom Pepík vo výsledku nefunguje?
Nerád v takýchto prípadoch „ukazujem prstom,“ ale celkom jasnými vinníkmi sú režisér a scenárista, ktorí precenili svoje schopnosti. Úplne ich za to neodsudzujem, ale mrzí ma, že vypracovali sľubný projekt, ktorý potom nedokázali dotiahnuť do konca. Akoby si to všetko sami uvedomili a preto je význam vynúteného finále len sporadicky zauzliť všetky konce pomotaného života. A ešte k tomu neuspokojivo.
Kde má byť ten hlavný hrdina?
Aby sme si Pepíka naozaj užili tak, ako filmári zamýšľali, museli by sme sa stopercentne vžiť do hlavnej postavy, ktorú veľmi dobre zahral Michal Suchánek. Scenárista by si mal uvedomiť, že ako diváci nezačneme sympatizovať s postavou, ktorá je od začiatku na dne a nerobí nič preto, aby sa vzchopila. Pepa sa ukázal iba ako pasívny subjekt, ktorý sa len ťažko posúva vpred. Nakoniec tak vôbec nechápeme, prečo dopadol tak, ako dopadol. A vo výsledku je nám to tým pádom úplne jedno.
Čoby pozitívnych stránok filmu Pepík je vcelku dosť – nemyslite si, že nie. To, že niektoré veci idú proti logike a pôsobia nedokončene neznamená, že na zvyšku sa nedá zabaviť. Snímka obsahuje zopár skvelých momentov, ktoré mi bezproblémovo vyčarovali úsmev na tvári. Taktiež istá kreativita zaistila to, že pozeranie nebolo až tak bolestivé. Čo sme teda zhodnotili? Pepík vôbec nefunguje ako film, ale dá sa nad ním zasmiať a po titulkách si môžete zaplakať nad svojim smoliarskym životom. Nemusíte však byť smutní, možno vám vyjde ten ďalší.
Zhrnutie
Český film Pepík neopravuje povesť režisér Jána Nováka ani nedáva vieru v budúce projekty scenáristu Jaroslava Sauera. Z remeselného hľadiska toho ale na snímke nenájdete veľa zlého, pričom aj príbeh dokázal prekvapiť štruktúrou. Za väčšinu zábavy by sme mali ďakovať hercom, ktorým však nebol dovolený rozlet. Výsledok je tak smutná paródia na život s dobre zamýšľanou, ale zle prevedenou myšlienkou. Vďaka značnej kreativite a niekedy aj dobrým vtipom dostáva film Pepík hodnotenie 5,5/10.
