Recenzia na film Kolaps
Alex Garland mal vždy pomerne blízko k rozpadnutým civilizáciám, kde je každý prežitý deň vybojovaným darom a nie samozrejmosťou. Často si vypomáhal rôznymi nadprirodzenými prvkami, avšak vo svojej najaktuálnejšej snímke sa primárne drží v medziach (možnej) reality v Amerike. Ako dopadol vojnový film Kolaps si rozoberieme v dnešnej recenzii ďalšieho projektu z produkcie ostrieľaného a stále viac milovaného A24.
Režisér a scenárista v jednej osobe na poli kinematografie debutoval s kladne prijatým O 28 dní. Horor s Cillianom Murphym (výhercom tohtoročného Oscara) zaujal nepríjemnosťou celého sveta, ktorú nechal vyniknúť šikovný Danny Boyle. Film sa mohol popýšiť ako nemalým komerčným úspechom, tak aj pozitívnymi recenziami kritikov alebo bežných divákov. A hoci ho nepozná každý, v rámci zanietenej komunity je zaslúženým kultom.
Príjemných hodnotení sa dočkal aj ďalší Garlandov film s názvom Sunshine, hoci tentokrát šlo o finančný prepadák. Z pamätnejších vecí sa ešte oplatí zmieniť Dredd, Ex Machina alebo Anihilácia. Práve na posledných dvoch zmienených už scenáristicky skúsený Alex pracoval aj ako samostatne fungujúci režisér. Kolaps však, minimálne na základne marketingovej kampane, mal byť najambicióznejším projektom, na ktorom sa tento autor dosiaľ podieľal. Dokázal teda nezaostať za nemalými očakávaniami, prípadne doručil trochu iný zážitok ako sa pôvodne predpokladalo?
Cesta naprieč Amerikou
Zápletka je pomerne jednoduchá. Prezident rozľahlej Ameriky je zabarikádovaný v Bielom dome, krajina sa nachádza v stave permanentných bojov medzi občanmi a všetko smeruje k tomu, že hlava štátu do pár dní zomrie. To je primárnou iskrou konania pre štvoricu rôznorodých hrdinov s rovnakým povolaním. Sú to fotografi, ktorí sa rozhodnú urobiť posledný rozhovor, kým prezident ešte žije a dýcha. Na to ale budú musieť precestovať skrz vyprázdnené cesty a, hlavne, prežiť čoraz násilnejšie stretnutia s obyvateľmi vo vojnovej zóne. Tí čakajú iba na moment, kedy budú môcť po niekom vystreliť.
Táto premisa vám naznačuje, že tu nájdete pomerne epizódne rozprávanie. Rámcovanie na kapitoly ako v prípade filmov (napríklad) Quentina Tarantina v Kolapse nie je, avšak napriek tomu cítiť, že je celý dej vystavaný z akýchsi dvadsaťminútových blokov. Tie sa snažia prísť s nejakou dramatickou (niekedy len bizarnou) situáciou a zaobaliť ju do určitej pointy. Raz za čas sa musia postavy stretnúť s ostreľovačom, inokedy len sprevádzajú vojakov a dokumentujú ich násilné konanie nasnímané vo všetkej explicitnosti. Zakaždým im ale hrozí nejaké nebezpečenstvo.
To vie byť pomerne intenzívne, keďže ide o slabé charaktery snažiace sa iba o zaznamenávanie udalostí. Nie sú to žiadni bojovníci a ani raz nevezmú do rúk zbraň, nevystrelia. Nie sú ani schopní sa adekvátne brániť pred početnou ofenzívou, na ktorú narazia. Práve preto každý náboj nad ich hlavou pociťujete absolútnym spôsobom. Ich hlavná sila ale tkvie v tom, že napriek všetkým hrôzam okolo, neprestávajú v hľadaní a zachytávaní obrazov, ktoré majú prežiť aj ich samých.
Cynizmus na prvom mieste
Tu mám trochu problém v tom, že o prítomných postavách počas pozerania mnoho neviem. Garland ich v zásade nijako neskúma a skôr kopí situácie, na ktoré musia nejako reagovať. Herecky sú zvládnutí adekvátne. Samozrejme, asi ste si už prečítali, že zažiari Jesse Plemons, avšak nerád by som opomínal hlavných hrdinov.
Či už ide o Kirsten Dunst, začínajúcu Cailee Spaeny či Wagnera Mouru, veril som im každú emóciu, no nie vždy ich konaniu plne rozumel. Akoby hlavný autor aj poznal nutné príbehové pozadie, no divákovi ho nijakým spôsobom nesprostredkúva, rezignuje na žiadanú výstavbu a občas sám seba oberá o silnejšie momenty. Ich nastavenie je veľmi solídne, len by si zaslúžilo lepšiu expozíciu, ktorú by pokojne mohli formovať aj flashbacky (tie sú prítomné krátko a veľa neprezradia).
Je to škoda, nakoľko tu nájdeme hneď niekoľko veľmi príjemných dialógových výmen, ktoré nastavujú postavy do nejakého bodu, no následne sa nikam nepohnú. Zostanú statické a dopracujú sa do očakávaného záveru, ktorý, viac než čokoľvek iné, podtrháva prchavosť a istú tohto cynickosť povolania vojnových fotografov.
Dodám, že v tomto duchu sa nesie celé rozprávanie, ktoré nezriedka šikovne strieda zdanlivo neskĺbiteľné nálady pomocou hudobného podfarbenia. Stále si ale hovorím, že ak išlo primárne o túto myšlienku, dalo sa to pokojne vyrozprávať aj s úplne iným tematickým zasadením, kde by celá pointa mala možnosť razantnejšie vyniknúť. Takto trochu vyšumí do prázdna a nenastolí u diváka očakávanú katarziu.
Režijne úžasné apokalyptické peklo
Veľmi príjemne ma prekvapil fakt, že celý film je fantasticky zrežírovaný. Len málokedy sa stáva, že autori sú schopní striedať napätie s krutým humorom a nepríjemným cynizmom zarývajúcim sa pod kožu. Kolaps zvládol všetko zmienené. Garland často necháva diváka ponárať sa do sugestívnych obrazov, ktoré naňho pôsobia pokojne aj niekoľko minút. Sekvencie fyzického násilia neuhýbajú pohľadom a podtrhávajú atmosféru vytvárajúcu čoraz väčšinu bezútešnosť. Do nej prepadajú aj postavy. Lokácie sú vyprázdnené, plné zdevastovaných áut, helikoptér či budov. A hlavne z nich sála smrť.
Zároveň nám ale režisér nedáva príliš vydýchnuť. Len zriedkavo nám pri pozeraní umožní cítiť bezpečie. Spravidla niekde v pozadí počuť výstrely a ak náhodou nie, okamžite nadobudnete dojem, že je niečo v neporiadku. Tento tlak sa čoraz väčšmi stupňuje a zďaleka najviac rezonuje v akčnom finále. Samozrejme, neprezradím vám, kde sa odohráva, no kamerové kompozície v ňom ma privádzali do úžasu. Všetko v nich totiž funguje bezchybne, každý jeden herec sebaisto vykonáva vopred naučený pohyb a pôsobí to naozaj úchvatným dojmom, od ktorého by sa mohli iní filmári učiť.
Vitajte v prvej línii
Alex Garland v prvom rade doručil technicky brilantnú záležitosť ohurujúcu každým druhým záberom či zvukovým efektom. IMAX premietanie v tomto prípade zintenzívni každú jednu prestrelku a naozaj sa budete cítiť ako pod nepriateľskou paľbou. Štúdio A24 si aj tentokrát postrážilo audiovizuálnu stránku, ktorá je na vrcholnej úrovni. Päťdesiatmiliónový rozpočet síce predstavuje najdrahší projekt vyššie zmieneného produkčného zoskupenia, avšak na pomery takýchto žánrových záležitostí ide v podstate o smiešny bagateľ. Aj preto mnohých (vrátane mňa) prekvapí celková veľkoleposť rozprávania. To vo svojom závere môže bezproblémovo konkurovať aj omnoho drahším akčným eposom.
Scenáristickou optikou nie je Kolaps úplne dotiahnutý. Sú v ňom zaujímavé postavy a aj celkové nastavenia ústrednej štvorice funguje, avšak niektoré pasáže sú predsa len trochu vynútené. Logika občas ustupuje naratívnym potrebám či filmárskej snahe pôsobiť čo možno najefektnejšie. Výraznejšie to neprekáža ale narúša to inak veľmi hutnú autentickosť.
Takisto sa príležitostne motivácie a vnútorné pohnútky mierne rozpadajú, strácate kontakt s protagonistami a celkom im nerozumiete. Na druhej strane ale bude každému po úvodnej polhodine jasné, že táto snímka chce primárne doručiť zážitok formovaný obrazom. Príbehový potenciál je síce veľký, avšak ani za (skoro) dve hodiny ho autori nezvládli plne vyťažiť, čo je škoda. Za normálnych okolností mohlo ísť o jeden z najzásadnejších zážitkov roka.
Bez hlbšej myšlienky, no efektívne
Svet hlásal, že toto bude film, ktorý rozdelí Ameriku. Po dopozeraní si ale myslím, že išlo o šikovný marketingový ťah. Takýmto spôsobom totiž nalákate do kín obrovské množstvo divákov. To sa potvrdilo, keďže otvárací víkend bol nadmieru úspešný. Nakoniec im ale doručíte film, ktorý je vlastne úplne zbavený akéhokoľvek názoru.
Námet ako taký je pútavý, myšlienkovo však Garlandovo spracovanie nemá čo ponúknuť. Je totiž pomerne strohé, jednoduché a, napriek zdaniu, úplne apolitické. Kolaps nesúdi a príliš ani nereflektuje súčasné dianie. Je zrejmé, pred kým by chceli samotní tvorcovia varovať, avšak kĺžu po povrchu tak opatrným spôsobom, že akékoľvek presahy do reality nemá zmysel hľadať. Film na nich nestojí a ani o sa nesnaží o sofistikované miesenie fiktívneho sveta s tým skutočným.
Napriek tomu tu ale zostáva ťažkotonážna road movie s naozaj nepríjemnými scénami fyzického i psychického teroru. Obe zmienené je výborne, často vyložene vťahujúco nakrútené. Akčné sekvencie sú ohlušujúce, plné výbuchov a surovej brutality, ktorá v obdobnej autentickosti na diváka výrazne funguje. A hoci nám Alex Garland nepovedal vlastne nič prevratné o americkej spoločnosti, ponúkol ukážku realisticky rozpadnutej civilizácie, kde klasické ľudské hodnoty prestávajú jestvovať. Práve preto Kolaps odchádza z našej recenzie s výsledným hodnotením 8/10.
