Spomienka, na ktorú veľmi rýchlo zabudnete | Reminiscence RECENZIA

Reminiscence RECENZIA

Reminiscence RECENZIA – Od posledného prevetrania mozgových buniek v podobe Nolanovho Tenetu uplynul rok a Hollywoodu sa aj napriek pandémii podarilo do mainstreamovej distribúcie prepašovať ďalší sci-fi triler. Reminiscence prichádza z produkčnej dielne Jonathana Nolana, ktorý je medzi divákmi oproti svojmu bratovi o niečo menej známy, napriek tomu má medzi súčasnými tvorcami silné meno. Spolu so svojou manželkou Lisou Joy, ktorá Reminiscence režírovala, stoja za oceňovaným seriálom Westworld.

Hlavnú postavu Nicka Bannistera stvárnil charizmatický Hugh Jackman. Jackman sa ocitol v zaujímavej situácii. Po úspechu x-menovského Logana sa snaží vyberať ponuky na filmy, v ktorých cítiť dramatický potenciál a reálnu možnosť výhry filmových ocenení. Preto možno povedať, že od roku 2017 sa až v prípade Reminiscence opäť pripomína širšiemu publiku. Výborne mu sekunduje tajomná Rebecca Ferguson (Mission: Impossible – Fallout, Doktor Spánok). Ansámbel skvelých hercov dopĺňa posádka z Westworldu, ktorú si Nolanovci prizvali do spolupráce.

Stratila som kľúče, čo teraz?!

Nick Bannister sa v čiastočne post-apokalyptickom svete živí pozoruhodným zamestnaním. Klienti ho navštevujú za účelom opätovného prežívania svojich vlastných spomienok. Niekto sa rád vracia do doby, kedy ešte nebol pripútaný na invalidný vozík. A niekto iba potrebuje zistiť, kde zapatrošil stratené kľúče. Po tom, čo Nickovu firmu znenazdajky navštívi éterická Mae, obráti celý jeho život hore nohami.

Nič nie je také ako sa na prvý pohľad môže zdať. Keď Nick následne vyhľadá Mae v hudobnom bare, absolútne prepadne jej čaru a verí, že obaja majú šancu na funkčný vzťah. Mae však skrýva hrozivé tajomstvá, o ktorých pred Nickom mlčí. Jedného dňa jeho milovaná zmizne. Nick sa preto odhodlane vydáva na križiacku výpravu nájsť svoju polovičku a čím ďalej tým viac sa prepadáva do sveta žiaľu a šialenstva.

Nie je noir ako noir – niečo málo z histórie

K filmu Reminiscence som pred jeho zhliadnutím nevidel ani jeden trailer a o deji som nevedel vôbec nič. Mám rád, keď môžem film postupne vstrebávať bez akýchkoľvek vedomostí o ňom. Prekvapilo ma, že vo výsledku ide do veľkej miery o romantický film, čo dáva zmysel. Mnohí ho totiž označujú za neo-noirovú snímku. Film noir ako žáner vznikol v 40. rokoch vo Francúzsku a následne si ho osvojil aj Hollywood. Postupne sa transformoval do formy neo-noir, obohatený o nové témy a filmárske postupy (reprezentovaný aj režisérmi ako Roman Polanski, či Martin Scorsese).

Oba žánre spája jedno – ide o temnú, pomaly vystavanú kriminálnu zápletku, ktorej hrdina je zväčša detektív, prenasledovaný vlastnými démonmi. V pozadí jeho príbehu stojí femme fatale, žena, ktorou je posadnutý. Takýto film sa vyznačuje hutnou atmosférou, mrazí do špiku kostí a hlavným hrdinom ide skutočne až do ich najhlbšieho vnútra. Takže áno, keď ideme podľa definície, tak Reminiscence je neo-noirový film.

Taliansky režisér Federico Fellini žil presvedčením, že film je sen. Zabíja ho však scenár, herci, dokonca sám režisér a potom, ak sa náhodou stane zázrak, v strižni sa sen stane skutočnosťou. Chcem tým povedať, že spracovať detektívnu zápletku a vyhlásiť ju za noir (sen), považujem za odvážne. Je to boj na tenkom ľade, pretože nie každý režisér je Hitchcock a nie každá zápletka je dostatočne zaujímavá.

Reminiscence má všetky predpoklady na to, aby bol dokonalým film noir, dokonca v štýle sci-fi ako Blade Runner. Stoja za ním schopní filmári, výborní herci a scenáristicky dokonalá šablóna. Lenže tenký ľad váhu tvorcov neudržal. Súčasný filmový jazyk je totiž natoľko skratkovitý a do veľkej miery umelý, že sa mu v tomto prípade nedarí prakticky naplniť definíciu žánru. Pokiaľ teda mala Lisa Joy konkrétny sen, v strižni ho k životu nepriviedla.

Nadšení diváci a občasní diváci

Film skutočne dokáže byť dokonalou ilúziou a klamať. Tak ako sa o to napríklad v roku 2014 pokúsila podobná Transcendence. Zápletka, ktorá vytvára dojem, že je spracovaná ktovieako intelektuálne a ktorá predstavuje divákovi revolučné myšlienky a odpovede na otázky o jeho existencii. Práve preto, že Reminiscence robí v podstate všetko správne, si film získa mnohých divákov. Budú to však diváci, ktorí nemajú toho až tak veľa pozorne napozerané, alebo diváci, ktorí sú nadšení, že konečne boli po uvoľnení opatrení v kine.

Podobný efekt vyvolal v poslednej dobe napríklad netflixovský The Midnight Sky. Niektorí zostali z filmu hotoví, iní chcú naň čo najrýchlejšie zabudnúť. Reminiscence až neuveriteľným spôsobom prešľapuje na mieste. Nevyvážený scenár plný hluchých miest neprináša svojimi dialógmi divákovi žiadne posolstvo. Nedokáže vyjadriť myšlienku a preto, keď sa film konečne rozbehne, iba zbesilo posiela hlavnú postavu na rôzne miesta za rôznymi ľuďmi, ktorí sú iba panáčikmi na papieri.

Pravidelne som počas filmu sledoval hodinky, pretože by som najradšej robil čokoľvek iné, než čakal dve hodiny na to, že snímka skončí presne tak, ako som si myslel na začiatku. Okrem hluchých dialógov a nekonkrétnych scén o rozhodnutiach Jackmanovej postavy, film zlyháva aj v atmosfére. V porovnaní s film noir ho nezachraňuje ani čiernobiely obraz, ani hustý dážď so cyberpunkovým mestom v pozadí. Prekvapivo farebný obraz s vyšším kontrastom farieb vás skôr umocní v tom, že naozaj ide o romantický film a nič viac.

What is good may never die

Čo film vytvára dobrým a zaujímavým spôsobom, je svet, v ktorom sa odohráva. Zďaleka nie súčasný, ale určite nie post-apokalyptický. Väčšina pobrežných miest bola zaplavená kvôli stúpajúcej hladine svetového oceánu. Cez deň sa ľudia vonku skoro vôbec nezdržiavajú, pretože vládnu neznesiteľné horúčavy. Americká vláda nezvláda situáciu, všade vládne korupcia a zločinnosť a navyše sa USA nachádza v období po vojne, kedy bolo potrebné strážiť hranice. Nič, čo by sme si v dnešnej dobe nevedeli predstaviť.

Rovnako film držia nad vodou herci. Vynikajúce výkony Hugha Jackmana,  Rebeccy Ferguson, či Thandiwe Newton, boli zárukou môjho aspoň čiastočného záujmu o to, čo sa deje na plátne. Nemilo ma však prekvapila hudba. Ramin Djawadi (Hra o tróny, Westworld), ktorého kompozície sú častokrát výrazné a zapamätateľné, sa v tomto prípade veľmi nepochlapil a servíruje mdlý a výrazom nedefinovateľný soundtrack. Ale však aký film, taká hudba.

Reminiscence RECENZIA – Zhrnutie

Reminiscence je klamlivý film, ktorý sa tvári, že predstavuje viac, ako tomu v skutočnosti naozaj je. Na papieri mu všetko vychádza a nedá sa povedať, že by niečo pokazil. Prax, teda prevedenie na plátno, je však druhá vec. Nenaplnená a zdĺhavá nuda s nevyrovnaným scenárom, v ktorej si, samozrejme, môže niekto nájsť to svoje, čo ho zaujme. Väčšina divákov si však na druhý deň ani len „nezreminiscencuje“, že nejaký taký film videla. 5/10.