Respect RECENZIA

Respect RECENZIA – Milujem pesničky Arethy Franklin. Speváčka, na ktorú nedal dopustiť ani Freddie Mercury, sa tri roky po smrti konečne dočkala vlastného filmu. Ten bol v produkcii viac než polovicu dekády a už od začiatku sa vedelo, že kráľovnú soulu v ňom stvárni ďalšia skvelá speváčka Jennifer Hudson. Tá si herecko-spevácku rolu okrem iných projektov vyskúšala napríklad v neslávne známom spracovaní muzikálu Cats. Na filme sa produkčne, aj scenáristicky, podieľala dokonca samotná Aretha, až do svojej smrti v roku 2018.

Je pozoruhodné, ako sa projekt ocitol v rukách blockbustrových nováčikov. Pre režisérsku Liesl Tommy a scenáristu Traceyho Scotta Wilsona sa jedná o ich prvý celovečerný film. A hneď pri ich kariérnom míľniku spolupracovali s menami ako Forest Whitaker (Rogue One: Star Wars Story), Tate Donovan (Rocketman), či Marlon Wayans (Päťdesiat odtieňov čiernej). Kris Bowers (mimo originálnych piesní) zložil k filmu soundtrack, ktorý mu bol po Zelenej knihe tematicky veľmi blízky.

Freedooooom! Freedooooom! Freedooooom!

Malá Aretha nemala pri otcovi Clarencovi ľahké detstvo. Keďže bola odkázaná na jeho ochranu a opateru, počúvala ho na slovo predovšetkým ako reverenda baptistickej cirkvi. Hodiny spevu s matkou a vystúpenia počas omší – chvíle plné radosti – vystriedali v jej živote dve tragické udalosti. A obe ju ako ženu navždy zmenili.

Životopisný film o jednom z najikonickejších hlasov americkej hudobnej scény 20. storočia, rozpráva o vzletoch a pádoch ženy, ktorá bola neustále pod kontrolou iných mužov. Bojovala s vlastnými vnútornými démonmi a hľadala svoje miesto v boji za práva černošskej komunity. Presadiť sa v hudobnom priemysle sa jej možno spočiatku zdalo ako nedosiahnuteľná méta. Umelkyňa je však v súčasnosti v rebríčkoch zaraďovaná medzi najväčších spevákov všetkých čias.

Herecké sólo pre obe Arethy

Životopisný film ako taký má jedno veľké plus a zároveň jedno veľké mínus. Stojí na hlavnom protagonistovi. Ali, Walk the Line, Bohemian Rhapsody, Rocketman. Herec, ktorý môže takýto film vyniesť do výšin, ho ľahko môže zahrabať pod čiernu zem. Našťastie to vôbec nie je prípad snímky Respect. Arethu, približne vo veku 12 rokov, hrá Skye Dakota Turner. To dievčatko sa postavilo pred miestnosť plnú dospelých mužov a v sekunde ju zaplnilo svojou charizmou. Tam, kde dokázala potiahnuť spevácke vystúpenie, perfektne odohrala komorné dialógy s jej filmovým otcom, ale aj osudovú návštevu vo svojej detskej izbe.

To isté platí aj o Jennifer Hudson. Tá, keby môže, tak svojím hlasom rozbije aj plátno v kine. Neskutočný cit a škálu emócií, ktoré vložila do Arethy, sú rozhodne ašpirantom na mnohé herecké ocenenia. Zahrať kráľovnú soulu vôbec nebolo ľahké. V každej scéne čelí postava iným problémom, každá scéna pred ňu postaví ďalšiu prekážku a Hudson ako herečka ich spracováva absolútne vierohodne. Neodmysliteľnou súčasťou jej prejavu je uveriteľná detskosť a zahriaknutosť, ktorými bola Aretha v prvých rokoch vystupovania známa.

Jennifer Hudson ako Aretha Franklin — Zdroj: flicks.co.nz

Nie je všetko zlato čo sa blyští

Prednedávnom som v recenzii na film Expedícia: Džungľa písal, že sa jedná o produkčný film. A do veľkej miery to platí aj v tomto prípade. Zoberme si najskôr ako príklad snímku Bohemian Rhapsody. Za vznikom filmu produkčne stála kapela Queen s jej pôvodným manažérom a preto vytvorili film, ktorý žiadnou priamou konkrétnou scénou neukázal Mercuryho závislosť a skončil sa koncertom, ktorý bol jeho víťazným triumfom. Tému, ktorú chcel spracovať a život, ktorý chcel stvárniť, teda zobrazil v čo najlepšom svetle.

Presne to platí aj v prípade Respect. Celý film sa hovorí o démonoch, s ktorými Aretha bojuje. Ako diváci nevieme o čo ide a aj kvôli tomu si dokonca vytvoríme záporný vzťah k jednej z postáv. V momente, kedy film vrcholí, sa nám odhalí Arethina slabosť, lenže opäť vo veľmi decentnej forme. Aj v tomto prípade Respect, rovnako ako Rocketman, končí „znovuzrodením“ hlavnej postavy.

Dávam tým do pozornosti, že Hollywood si za posledných pár rokov pred našimi očami vytvoril ďalšiu šablónu, na základe ktorej dostaneme istotne v budúcnosti aj ďalšie životopisné filmy o hudobníkoch. Pokiaľ má snímka hovoriť o nejakej závislosti, divák by ju mal uchopiť a sledovať boj hlavnej postavy s ňou. Pokiaľ je snímka životopisný film, tak život umelca nekončí jeho vystúpením, ale smrťou. Rozhodnutie tvorcov vyhnúť sa väčšiemu realizmu nie je nič iné, iba premárnená príležitosť vytvoriť mozaiku umelcovho úctyhodného života.

O cirkvi, rasizme a zostrihanom filme

Pokiaľ dáte filmu Respect šancu (čo by ste mali), treba sa „pripraviť“ na niekoľko vecí. Aretha pochádza zo silno veriacej černošskej komunity. To znamená, že sa v snímke dočkáme výrazných prejavov viery, ako aj otvorených rasových urážok. Je to však úplne v poriadku a dramaturgicky to všetko sedí. Film nám sprostredkúva sondu do podobnej komunity v konkrétnej dobe a v oboch prípadoch – v prípade cirkvi, aj rasizmu – vnímame problematiku cez niekoľko uhlov pohľadov. Zároveň tiež platí, že správanie týchto ľudí je oveľa viac spontánnejšie, „hlasnejšie“ a otvorenejšie, na aké sme možno zvyknutí.

Vo výsledku je Respect funkčnou snímkou, ktorá ale trpí ešte jedným neduhom životopisného filmu. Som si istý, že niekde v strižni existuje oveľa dlhšia minutáž tejto snímky, ktorá bola výrazne zostrihaná. Nejde o to, že by ste v deji vnímali medzery, alebo by ste nevedeli o čo práve na plátne ide. Následnosť scén je však veľmi kostrbatá. Pri niektorých dialógoch cítite, že mohli skončiť o niečo skôr, niektoré scény vám vyslovene chýbajú a niektoré sú navyše. Snímka tak trochu pôsobí, akoby nevedela, na ktorú časť Arethinho života by sa mala viac zamerať, pôsobí neupratane. Má sa odvíjať od boja za práva komunity? Aký veľký priestor má dať „zlým ľuďom“ v speváčkinom živote? Koľko scén potrebujeme z nahrávania v štúdiu?