Recenzia na film Napoleon
Gladiátor či Kráľovstvo nebeské sú historickými veľkofilmami, ku ktorým sa radi neustále vraciame. Ich režisér Ridley Scott prináša aj po svojej osemdesiatke ďalší sľubovaný epos, ktorý sa zameriava na najslávnejšieho vodcu francúzskych dejín. Dokázal stále zachovať kvalitu svojich diel alebo mu tento portrét veliteľa Bonaparteho na veľkom plátne úplne nevyšiel? Naša recenzia na film Napoleon vám odhalí všetko.
Tvorca snímky uvádza v hlavnej úlohe Joaquina Phoenixa, ktorého „objavil“ v Gladiátorovi. Mapuje Napoleonov život od jeho prvých veľkých víťazstiev, ktoré prišli na sklonku krvavej revolúcie až po jeho vyhnanstvo na ostrove Svätej Heleny. Boje na lokalitách známych z učebníc dejepisu sa striedajú s jeho vrtkavým (zatiaľ jemne povedané) vzťahom s Josephine, ktorú si zahrala zvodná Vanessa Kirby.
Najznámejšie boje strieda cisárova spálňa
Mapovanie života tejto osobnosti je zrejme ten najsprávnejší pojem. Dostávame totiž servírovanú jednu sekvenciu za druhou, pričom im často chýba akási súdržnosť alebo niečo, čo by ich vedelo prepájať. Širší kontext a vysvetlenia deja by iste pomohol divákovi, aby si mohol tento kúsok viac užiť a nepozeral sa len na sled udalostí, ktoré často skáču priamo jedna na druhú.
Celkovo si film zvolil veľmi zvláštne tempo. Miestami ide až prirýchlo a kým sa stihnete zorientovať, už sledujete ďalšie dianie. Inokedy zase spomalí a dlhými zábermi sa pozeráme na veci, ktoré nás môžu ľahko prestať baviť. Rozumiem, že mnoho z nich bolo prevedených, aby ukázali Napoleonovu nevyspelosť, stále si však nevyžadovali až toľko dlhých minút.
Toxický vzťah s milovanou Josephine
Ľahko sa dokážete stratiť aj medzi vedľajšími postavami. Mne samotnému trvalo až do jedného zo sporov filmu, ktorý prišiel zhruba v polovici, aby som si uvedomil, kto je Napoleonovým bratom. Predstavujú nám poriadny rozsah historických osobností, od poradcov až po vladárov, často sa tam však mihnú len na okamih alebo ich máte pri spleti všetkých udalostí problém rozoznať.
Vzťah s jeho milovanou Josephine bol vykreslený podobne kontroverzným spôsobom ako zrejme v skutočnosti bol. Neustála toxicita medzi touto dvojicou bola z filmu poriadne cítiť a často vám bolo za nich nepríjemne, to bol však správny zámer filmárov. Samotné manželstvo bolo poriadne rozporuplné, na jednej strane otvorené listy plné citov, na druhej neuspokojivé momenty nevery odohrávajúce sa za zatvorenými dverami…
Je na vine scenár či prikrátka stopáž?
Avšak ani osobné momenty ste si nemohli miestami vychutnať naplno, pretože sa rýchlym strihom zase prešvihli na bojisko alebo k tretiemu výraznejšiemu dejovému oblúku – politike. Pri nej som mal pocit, že scény písali dvaja rôzni scenáristi. Niekedy ste pri nich boli iba sekundy od zívania, inokedy prišla tak dramatická chvíľa, že ste zostali so sánkou spadnutou dole. Alebo tak politika v búrlivej dobe medzi 18. a 19. storočím jednoducho fungovala…
Nedostatky v dejovej následnosti a ich častej uponáhľanosti by som však dával za vinu verzii pre kiná. Režisér dáva opakovane najavo, že jeho vízia filmu trvá cez 4 hodiny, preto je zrejmé, že sa v strižni mohlo stratiť to pravé čaro Napoleona. Určite sa tak rád vrátim aj k dlhšej verzii a má nádej, že viaceré z týchto chýb, ktoré filmu podkopávajú nohy, nebudú prítomné.
Pozeráme sa na brutálne umelecké dielo
Kinematograficky bol však film zvládnutý perfektne. Scény z bojiska boli úchvatné a aj pri svojej krvavosti, násilnosti a surovosti boli samotné zábery malými umeleckými dielami. Striedanie náhľadov v bitke pri Slavkove, ktoré prinášalo až metaforické obrazy bolo mojím jednoznačným favoritom, ale aj ukázanie až choreografického stretu pri Waterloo bolo nemenej podmanivým.
Navyše boli scény vždy natoľko vhodne podfarbené hudbou, že ste sa nimi nechali absolútne uniesť. Následne vás však z nich režisér vytrhol doslova kanonádou (a v IMAX-e si možno budete zapchávať uši rovnako ako Napoleon), aby vám ukázal, čo je ozajstnou podstatou.
Čo je však podstatou filmu?
Bola ňou hrozivá ukážka moci, ktorá prichádza s nutnými obeťami. Najlepšie to bolo ukázané na ťažení do Ruska, v samotnom závere nás však tvorcovia ešte viac dostávajú reálnymi číslami. Presne takéto zobrazenie Scott sľuboval – nemali sme vidieť Napoleona iba ako vodcu, cisára a milovníka, ale hlavne tyrana.
Bonaparteho vykreslil ako surovca, často úchylného maniaka a neistého muža, ktorý to skrýva za svoje ego (neraz v podobe uniformy). Týmto nás absolútne odrovnal tvorca aj predstaviteľ a neveríme vlastným očiam, keď ho zároveň vidíme ako nesmelého, až citlivého človeka. Skvele herecky podaný výkon. Dodal by som už len vetu zo samotného filmu z Napolenových úst: „Priznám si, ak spravím chybu. Ja ich ale nikdy nerobím.“
Ilustrovaná stránka z Wikipedie
Zaujímavým prvkom filmu však bol, nečakane, humor. Niekedy bol zámerom filmárov a vyplynul úplne prirodzene z momentov, ktoré sa odohrávali, horšie však bolo, keď prichádzal neúčelne. Možno sa miestami snažili satiricky ukázať správanie francúzskeho panovníka, nejeden takýto moment však vyznel nechcene komicky, čo len pridávalo na bizarnosti.
Prvotné reakcie od kritikov na film obsahovali vyjadrenie, že film je ako „ilustrovaná stránka Wikipedie“. Teraz to vidím podobne. Skutočne, vo veľkej miere dostávame iba na plátno prenesené (a to ani nie stopercentne historicky presné, ako sme pri Scottovi zvyknutí) riadky z učebníc. Scény iba akoby boli k sebe náhodne prilepené.
Recenzia filmu Napoleon – Zrhnutie
Neviem, či ide o chybu scenáristu Davida Scarpu alebo o „skrátenie“ snímky na 2 hodiny a 38 minút. Za takýto čas je ale náročné prerozprávať všetko, čo by autor chcel povedať a priniesť momenty zo života Napoleona Bonaparteho aj z bojiska aj zo spálne. Určite však ide o kúsok, ktorý priaznivci Scotta vidieť chcú a už dychtivo čakáme na 4-hodinovú verziu pre streamovaciu službu. Verzii pre kiná však udeľujem hodnotenie 6/10.
