Čokopoviedky #1
Máte pocit, že ste už starí na jedenie čokoládok z adventného kalendára? Nuž, pravda to určite nie je, nikto nikdy nebol príliš starý na jedenie čokolády. No ak máte taký pocit, otvárajte si s nami radšej náš REWIND Adventný kalendár, v ktorom sa každý deň dočkáte Čokopoviedky. Tie vám rozpovedia príbehy obľúbených superhrdinov počas vianočných sviatkov. Dnešné prvé okienko sa práve otvára:
Vianočná pavúkoleda
Bol večer, 24. decembra, a na hodinkách svietilo číslo 19:50. Mesto New York sa pomaly ponáralo do ticha. Len v jednej z najvyšších budov, na ktorej bol vyobrazený veľký pavúk, sa v kancelárii úplne na samom vrchu budovy ešte svietilo. Peter Parker, starý zatrpknutý spoluzakladateľ tejto firmy, ktorá sa zameriavala na výrobu umelých pavúčích vlákien, si v tichosti prezeral stav peňazí na svojom účte. Škodoradostne sa usmieval, pretože sa mu tento rok podarilo mať o 25 % vyššie zisky ako minulý rok.
„Pán Parker, prepísal som všetky spisy, ktoré ste odo mňa žiadali. O desať minút však končím, nemohol by som aspoň raz do roka, v tento výnimočný deň, ísť domov skôr?“opýtal sa nevinnú otázku Parkerov asistent, Howard Stark.
„Howard, platím vám dva doláre na hodinu alebo len na päťdesiat minút? Ak však chcete odísť skôr pre tie hlúpe Vianoce, choďte si. Strhnem vám to z platu. A zajtra prídete skôr!“ kričal Parker za svojím asistentom, ktorý sa už ponáhľal domov.
„Hlúpe Vianoce,“ zašomral si popod nos Parker, zamkol kanceláriu a budovu a objednal si taxík. Ten ho priviedol až k jeho ohromnej vile v Queense. Tam zatrpknutý Parker vystúpil, s odporom odovzdávania peňazí zaplatil taxikárovi a pomaly vošiel do domu. Zhodil zo seba pracovné oblečenie, odložil ho do skrine a obliekol si pyžamo s pavúkom. Pomaly sa ešte doteperil do kuchyne, urobil si citrónový čaj bez citrónu, keďže kúpa citrónu sú zbytočne vyhodené peniaze. Vzal si teda (ne)citrónový čaj, usadil sa v obývacej izbe a premýšľal nad tým, ako ešte zvýšiť zisky spoločnosti.
Odrazu, zhruba okolo desiatej hodiny, začul zvláštny zvuk. Pripomínalo mu to zvuk reťazí, ktoré počul kedysi v prístave. Zdalo sa mu, že ten zvuk vychádzal spoza zavretých obývačkových dverí. Odrazu cez ne preletelo niečo biele a zhmotnilo sa to pred Parkrom. Ten sa zľakol, vypadol z kresla a ešte aj prevrátil pohár s (ne)citrónovým čajom, ktorý sa rozbil a čaj sa rozlial všade po podlahe. Pred ním sa totižto zjavil duch jeho bývalého obchodného partnera, Harryho Osborna.
„Č-čo sa deje? Harry… Harry! Ako to je možné? A prečo máš ruky a nohy uviazané v reťaziach, pripnutých o závažia?“ Harry Osborn vyzeral presne ako posledné dni pred smrťou, no mal na sebe reťaze. To bol zvuk, ktorý Parker počul pred chvíľkou.
„Ach, drahý priateľ Peter. Koľko to je… sedem rokov, odkedy sme sa nevideli? Odkedy som skončil v týchto putách, čas pre mňa už nemal hodnotu a blúdim v podsvetí sám… ako trest za môj život!“ duch sa rozplakal a z jeho očí tiekli priehľadné slzy.
„Ako to, Harry, že za svoj život si skončil v putách? Veď si viedol úspešný a hlavne bohatý život, rovnako ako ho vediem aj ja. Mal by si si žiť posmrtne ako v bavlnke!“
„Ach, ty to nechápeš, Peter. Práve tento chamtivý život ma priviedol do temnoty a večného života v reťaziach. Preto som ťa prišiel varovať, aby si zmenil to, ako žiješ. Aby si to naozaj pochopil, dnes v noci ťa navštívia traja duchovia… a ukážu ti všetko potrebné na to, aby si pochopil,“ duch dorozprával, na chvíľu sa zahľadel Parkerovi do očí a zmizol.
Peter ešte chvíľu ležal na zemi, z ktorej sa nepohol, odkedy na ňu spadol. Potom však povrtel hlavou, pozbieral rozliate kúsky pohára a hodil ich do koša. Určite sa mi to len zdalo, nemal som v práci jesť toľko mexického jedla, pomyslel si. Pozhasínal teda všetky svetlá v dome a ľahol si do postele, aby sa vyspal pred zajtrajším „úžasným“ vianočným dňom. Chvíľu premýšľal nad svojím starým partnerom Harrym, potom si v hlave zrátal dnešné zisky a napokon zaspal.
Prešiel nejaký čas, keď ho zo spánku niečo vyrušilo. Pomaly otvoril jedno oko, pretože mal pocit, že v jeho spálni je nejaké svetlo. Prekvapilo ho, keď tam naozaj nejaké bolo. Prvé, čo uvidel ešte zaspatým zrakom, bol stĺp ohňa. Preľakol sa, vyskočil z postele a plánoval utekať do kúpeľne, keď si uvedomil, že ten stĺp ohňa má telo, končatiny a aj hlavu. A na tej tvári aj ústa, ktoré prehovorili.
„Bré ránko… večer, drahý pán Parker,“ pozdravil ho s iskierkou v oku a úsmevom na perách ten zvláštny úkaz. „Ja som Duch minulých Vianoc, pre ostatných duchov známy aj ako Human Torch. Tvoj drahý zosnulý priateľko Harry ti určite rozprával, že prídem, ale nevyzeráš veľmi pripravený. Mimochodom, pekné pyžamko,“ zasmial sa.
„Eh, pán Duch, a čo odo… odo mňa chcete?“ S roztraseným hlasom sa opýtal ustráchaný Parker.
„Nejde o to, čo chcem ja od teba, ale čo chceš ty odo mňa,“ tajuplne sa usmial Duch na Parkera, „a teraz mi naskoč na chrbát. Je načase, aby sme sa poobzerali po meste.“
Parker sa tohto obával, veď by ho mohol Duch tými plameňmi spáliť, no ešte viac sa bál toho, čo by mu Duch spravil, ak by neposlúchol. Vyliezol mu teda na chrbát a chytil sa ho okolo krku. Našťastie ho plamene nespálili, len ho to príjemne hrialo na bruchu. Duch otvoril okno v Parkerovej spálni a postavil sa na parapetu. Parkera striaslo od zimy, ktorú vietor zavial do vnútra, keďže mal na sebe iba pyžamo. Nepomohla ani Duchova aura.
„Oheň!“ skríkol Duch a skočil z parapety. Chvíľu iba tak padali, pričom Parker si vykričal všetky hlasivky. Pár metrov nad zemou však Duch vzlietol a letel s Parkerom nad mestom. Ten musel uznať, že vidieť mesto z lietadla a vidieť ho teraz takto bol úplne iný zážitok. Leteli nad Manhattanom, Bronxom, Brooklynom, až sa nakoniec vrátili do Queensu. Duch však neletel s Parkerom domov, ale pristál s ním pri jednej starej budove, v ktorej sa však ako v jedinej ešte svietilo.
Parker zliezol Duchovi z chrbta a pozrel sa cez okno, čo sa tam deje. Prekvapilo ho, čo videl. Ľudia v miestnosti sa smiali, tancovali, zabávali a pili vianočný punč. Ešte viac ho však prekvapil jeden mladík, asi tak o dvadsať rokov mladší ako on, postávajúci hanblivo v kúte.
„Ale veď to som ja!“ prekvapivo zvolal a pozeral sa na spomienku, ktorú už úplne vytlačil z hlavy aj srdca. Mladý Parker ostýchavo stál v kúte a pozoroval ryšavovlasé dievča neďaleko neho, ktoré sa rozprávalo s kamarátkami. Nakoniec však jeho obdiv predčil strach, vykročil k dievčine a poprosil ju o tanec. Dievčinine líca prispôsobili svoju farbu farbe jej vlasom, no dievčina s radosťou prikývla a išla si s mladým Parkerom zatancovať. Na oboch bolo vidno, že sú šťastní.
„Jáj, Mary-Jane Watsonová… najkrajšie dievča na svete a jediná žena, ktorú som miloval. Ale opustila ma, vymenila naše krásne spomienky za spomienky s niekým iným.“
„Vážne?“ zdvihol obočie Duch. „My duchovia si to teda pamätáme inak,“ ukázal rukou na mláku pod oknom, v ktorej sa zjavila akési scéna. Parker videl dvoch ľudí a aj keď ich nepočul, vedel, o čom sa rozprávajú. Asi o 10 rokov starší Parker ako ten tancujúci sedel vo svojej kancelárii a robil veci na počítači. Oproti nemu sedela už o 10 rokov staršia Mary-Jane, horko plakala a prosila ho. Parker na chvíľu zdvihol zrak, rozkričal sa na ženu a tá s plačom utiekla z jeho kancelárie.
„To je posledný deň, kedy som ju videl. Neopustila ma kvôli inému, ale kvôli mne. Teraz to už vidím, ale čo som mal robiť? Peniaze sme potrebovali, nechcel som žiť v chudobe. A vďaka jej odchodu som sa mohol už len sústrediť na prácu a zarábať,“ povedal radostne Parker, no jeho šťastie hneď vystriedal smútok. Rozplakal sa. Obrazy vo vode zmizli, svetlo v podniku zhaslo. Jediné, čo bolo počuť, bol plač.
Odrazu ho za plece chytila ruka, no bola oveľa väčšia ako ruka Ducha minulých Vianoc a hlavne bola zelená. Parker sa od ľaku otočil a pozrel sa na to stvorenie, trikrát väčšie ako bežný muž, celé zelené, s obrovskými svalmi na rukách a na nohách a s vianočnými fialovými nohavicami. Tie boli jeho jediným kusom oblečenie.
„Kto si? Čo si zač? Si ďalší duch?“ opýtal sa Parker, lapajúc pri tom dych.
„Ja byť Duch súčasných Vianoc. No ja volať tiež Hulk. No len pre priateľov,“ ozval sa tento obrovský duch, ktorého hlboký hlas Parkera iba viac vystrašil. „Ty nasledovať Hulka. Hneď,“ dopovedal, otočil sa a kráčal ulicou smerom k Bronxu.
Parker nemal veľa možností a tak ho nasledoval. Celou cestou nikto z nich neprehovoril ani slovka. Išli dlho, až prišli do chudobnej časti v Bronxe. Duch si to zamieril rovno k jednému schátranému domčeku, v ktorom svietili len sviečky. Duch tam stál, pozeral sa cez okno, usmieval sa a po chvíli ho doplnil aj Parker. Tiež sa pozrel do okna a prekvapilo ho, čo vidí.
V dome býval jeho slabo platený asistent aj s rodinou. Jeho slabá výplata postačila ledva na zaplatenie nájmu a kúpu jedla, a tak jedli večeru len pri sviečkach. Howardova žena krájala mäso a Howard na niekoho od stola volal. Z dverí, ktoré boli neďaleko, odrazu vyšiel malý chlapec v zvláštnom kovovom obleku. Usmial sa na otca a prisadol si k nemu.
„Duch, povedz mi, kto je to malé dieťa. To je Howardov syn? A prečo má ten zvláštny oblek?“ opýtal sa nechápavo Parker.
„To byť malý Tony Stark, syn Howarda, ktorý mať zvláštnu chorobu srdca. Oblek držať ho pri živote. Drahá vec. Howard nestíha platiť. Dieťa čoskoro zomrieť,“ povedal s kľudom v hlase Duch.
„Čože!? Nie! To sa mu nesmie stať! Veď je taký malý a zlatý, potrebuje pomoc… dá sa to vyliečiť? Duch, povedz mi, má možnosť ešte prežiť? Duuuuch!“ zakričal Parker, no Duch sa ako keby vyparil. Jediné, čo po ňom zostalo, boli obrovské stopy v snehu. Parker sa druhýkrát za tento večer rozplakal. A hodiny odbili polnoc.
Okolo Parkera sa zrazu objavila tma. Nevidel nič, ani dom Starkovcov, ani zvyšok mesta. Videl len tmu. A v nej ženu, celú oblečenú v čiernom kostýme. Bola krásna, no tvár mala bezvýraznú a upierala oči na Parkera. Chcel sa jej spýtať, či ona je ten tretí Duch, no nedokázal to.
„Ako si zrejme pochopil, ja som Duch budúcich Vianoc, známa medzi mojimi aj ako Black Widow,“ prehovoril Duch, no z nej úst nevyšiel nijaký zvuk. Všetko toto počul Parker len vo svojej hlave. Ak ho predtým vystrašili predošlí duchovia, nebolo to nič oproti tejto. Zahľadela sa mu do očí, otočila sa a odišila za svetlom, ktoré za zjavilo odnikiaľ. Parker ju nasledoval.
Duch ho vyviedol z tmy až k nejakému lesíku, za ktorým bol mestský cintorín. Išli cez cintorín, okolo hrobiek už mŕtvych ľudí, až k jednému malému hrobu. Parker sa zahľadel na náhrobok, aby zistil, kto tam leží. Keď si to prečítal, zalapal po dychu a po tretíkrát sa rozplakal.
„Ako môžeš vidieť, malý Tony to neprežil. Choroba bola príliš silná a plat jeho otca príliš malý. Jeho život skončil aj vďaka teba, Peter Parker,“ povedal Duch v Parkerovej hlave.
„Mám nejakú moc to celé zastaviť?! Môžem malého Tonyho zachrániť? Dá sa budúcnosť zvrátiť?“
Duch nič nepovedal, len sa otočil a jeho dokonalá ženská postava ho viedla k ďalšiemu hrobu, ktorý zatiaľ tvorila len vykopaná jama a náhrobok.
„Tu vidíš, či to môžeš zmeniť,“ prezradil Parkerovi Duch. Ten sa pozrel na náhrobok, na ktorom bol napísaný dátum úmrtia presne o rok, 24. decembra, a nad ním meno… Peter Parker!
„Nieeeee, prosím, zastav to! Duch, ja sa zmením, zmením svoje správanie, len mi to dovoľ napraviť,“ prosíkal Parker. Duch sa na neho pozrel s tvárou, na ktorej nebolo možné vidieť nijakú emóciu. Pristúpil bližšie, vystrel ruku a strčil Parkera do vykopanej jamy. Parker dopadol a inštinktívne sa chcel vyšplhať von, no hneď na to sa na neho začala zosúvať hlina a celého ho pochovala.
„AAAAAAA!“ ozval sa zdesený výkrik. BUM. Parker otvoril oči a zistil, že je vo svojej spálni a že práve spadol z postele. Chvíľu hľadel okolo seba nechápavo, no po tej krátke chvíľke sa začal usmievať a tancovať. To robil naposledy pred desiatimi rokmi. Ešte oblečený zbehol dole po schodoch, otvoril dvere na dome a vybehol na ulicu.
„Chlapče, aký je dnes deň?“ opýtal sa s dlho skrývanou radosťou chlapca, ktorý akurát išiel okolo so sánkami.
„Je 25. decembra, sú Vianočné sviatky, pane,“ odpovedal mu chlapec slušne.
Parker ho od radosti vyobjímal a v svojom pyžame našiel dolár, ktorý mu strčil do ruky a kázal mu si ísť kúpiť niečo dobré pod zub. Sám rýchlo vbehol dnu, hodil na seba niečo slušné a utekal do práce. Musel tam byť skôr ako jeho asistent.
Jeho asistent meškal trinásť minút, Parker si to naschvál stopol na hodinkách. Chcel si z neho totižto trošku vystreliť. Nasadil svoj starý, nahnevaný výraz a pozeral sa, ako jeho asistent vstupuje do kancelárie.
„Celých trinásť minút, Howard. Meškáte,“ povedal nahnevaným hlasom, no v duchu sa usmieval.
„Prepáčte pane, opakovať sa to nebude. To len teraz, pre Vianoce, chcel som stráviť viac času so synom.“
„Nuž, odzrkadlí sa to teda na vašej výplate. Oddnes budete dostávať dvadsať dolárov na hodinu a každé Vianoce a narodeniny váš syn bude odo mňa dostávať hračky, je vám to jasné?“ dopovedal Parker, usmial sa a rozosmial sa. Howard chvíľu nechápavo hľadel, no usmial sa aj on a od radosti starého pána Parkera objal. Ten mu s radosťou objatie opätoval.
„Ale potom trvám na tom, že vy dnes prídete k nám na večeru, pán Parker,“ povedal Haward Parkerovi.
„Bude mi potešením, priateľ môj.“
V ten deň obaja skončili v práci už o siedmej a cestou k Starkovcom nakúpil Parker v obchode veľa jedla a hračiek. Keď to všetko videla pani Starková, skoro omdlela. Nemohla uveriť ani premene pána Parkera, ktorý k nim prišiel na večeru. Keď jej však ešte povedal, že zvýšil jej manželovi plat a že chce pomôcť s chorobou malého Tonyho, vtedy to už nevydržala, rozplakala sa a od šťastia vyobjímala pána Parkera.
Malý Tony nakoniec nezomrel. Vďaka finančnej pomoci od pán Parkera sa lekárom podarilo vyliečiť Tonyho natoľko, že mohol chodiť bez svojho špeciálneho železného obleku. A Peter Parker? Stal sa najšťastnejším a najinšpiratívnejším človekom v meste. Nezomrel, pretože po dlhom čase mal konečne dôvod, prečo žiť.
KONIEC
Pokiaľ si chcete prečítať aj ďalšie Čokopoviedky, navštívte náš REWIND Adventný kalendár a každý deň až do Vianoc si otvorte jeden unikátny príbeh.
Zdroj: Ondrej Kačkoš
Výborná poviedka