Čokopoviedky #6
Máte pocit, že ste už starí na jedenie čokoládok z adventného kalendára? Nuž, pravda to určite nie je, nikto nikdy nebol príliš starý na jedenie čokolády. No ak máte taký pocit, otvárajte si s nami radšej náš REWIND Adventný kalendár, v ktorom sa každý deň dočkáte Čokopoviedky. Tie nám rozpovedia príbehy obľúbených superhrdinov počas vianočných sviatkov. Dnešné šieste okienko sa práve otvára:
Lokiho cesta za vymazaním svojho mena zo Santovho zoznamu neposlušných
Všade dookola bol sneh. Nielen na zemi, ale aj vo vzduchu. Nad Severným pólom totižto zúrila strašná snehová búrka. Každý rozumný človek by v takom počasí zostal zababušený doma v deke a pil by nejaký teplý nápoj. No v tej búrke sa predsa len dalo rozoznať dve osoby, ktoré sa klepali od zimy, avšak aj napriek tomu a silnému vetru pokračovali. Chlad ich nevedel len tak ľahko odrovnať, pretože to boli nórski bohovia.
„Loki, pridaj, príliš za mnou zaostávaš!“ rozčúlene kričal do búrky za seba boh so širokými ramenami a dlhými blond vlasmi, ktorý v jednej ruke držal kladivo.
„Nebol to môj nápad ísť sem, braček Thor. A ako som vravel, ani to nenájdeme. Stratíme sa. Ak sme sa už nestratili,“ odpovedal mu jeho brat Loki s čiernymi vlasmi, ktorý v hlave kritizoval bratov nápad z každej strany.
„To, čo ideme urobiť, je pre teba naozaj potrebné. Tvoj život od toho závisí, brat môj.“
„Thor, nepreháňaj. To, že chceš nájsť Santu a poprosiť ho, nech ma vyškrtne zo zoznamu neposlušných, je totálna hlúposť. Santa ani neexistuje. Je to výmysel, mýtus.“
„Aj o nás hovorili kedysi na Zemi ako o mýte. A čo myslíš, nie som predsa len dosť reálny?“ zasmial sa Thor.
„Momentálne by som dal všetko za to, aby si bol iba výplod mojej fantázie. Potom by som sa mohol otočiť a ísť domov,“ zamrmlal si sám pre seba Loki.
„Hovoril si niečo?“ opýtal sa Thor.
„Nie, nič. Len pokračuj,“ odpovedal mu Loki. Zvyšok cesty už išli v tichosti.
Prešla zhruba hodina od ich rozhovoru, pričom už aj Thor sa začal prikláňať k názoru, že sa stratili, no nahlas to nepovedal. Okrem toho, že im bola zima a vietor a sneh im búšili do tváre, dochádzali týmto dvom bratom sily. Už by tam možno boli odpadli, no odrazu sa pred nimi zjavil smrekový les. Rýchlo do neho vošli, prebrodili sa čo najbližšie k jeho stredu a tam si postavili z kúskov dreva a ihličia provizórny prístrešok. Unavení sa pod neho zvalili a po chvíli aj zaspali, pričom im vietor stále fúkal do tváre.
Nevedeli, koľko spali, no keď sa zobudili, búrka už prestala. Na oblohe sa na nich usmievalo slniečko, ktorého lúče sa odrážali od panenského snehu. Jedna vec však bola čudná, a to tá, že smrekový les zmizol. Jediné, čo bolo možné vidieť na rovnej planine, bol Thorov a Lokiho prístrešok a neveľký dom, vzdialený asi kilometer od nich.
„Mágia,“ hlesol Thor po tom, ako sa zobudil a videl tú zmenu prostredia.
„Nič prekvapujúce, mohol si to čakať. Stavím sa, že aj tá búrka, cez ktorú sme šli, je magická,“ povedal Loki, ktorý sa postavil a oprašoval svoje oblečenie od snehu.
„Haha, Loki, ale podarilo sa nám to. Toto bude určite dom Santa Clausa. Rýchlo, musíme mu ísť zaklopať,“ schytil Lokiho, prehodil si ho cez plece a začal utekať smerom k domčeku.
„Daaaj… maaa… doleee…,“ prerušovane hovoril Loki, pričom si búchal hlavu o Thorov chrbát.
Netrvalo dlho a bratia sa dostali k domu. Thor zhodil Lokiho na zem a s entuziazmom zaklopal na dvere. Čakali asi pol minúty, kým sa dvere otvorili. V dverách stála staršia pani, šedé vlasy mala zviazané do vrkoča, na hlave mala červený čepiec a oblečená bola v pekných červených šatách.
„Zdravím, ako vám pomôžem?“ opýtala sa.
„Vy musíte byť pani Clausová,“ povedal Thor a podal pani Clausovej ruku. Tá mu ňou s radosťou potriasla.
„Áno. To som ja. A vy ste?“
„Ach, prepáčte. Moje meno je Thor, toto je môj brat Loki. Prišli sme za vašim manželom Santa Clausom. Potrebujeme od neho láskavosť.“
Pani Clausová sa zamračila, s ľútosťou sa pozrela najprv na Thora a potom na Lokiho, ktorý bol ešte stále na zemi, a povedala:
„Je mi to ľúto, ale Santa vás asi nebude môcť prijať. Prišli ste tesne pred Vianocami a on má v tomto čase vždy veľa práce. Ja som však k dispozícii, ak ide teda o vec, ktorú by som vedela vyriešiť aj ja.“
Thor sa zamyslel, no než stihol odpovedať, ozval sa Loki.
„Nešiel som takú dlhú cestu len preto, aby mi povedali, aby som šiel naspäť. Určite nám bude stačiť aj vaša pomoc. Ale ak by vám to nevadilo, rád by som to prebral niekde vnútri pri šálke čaju. Tu mi už totižto reálne primrzol zadok k zemi.“
Thor pomohol Lokimu vstať, čo trvalo trošku dlhšie, keďže naozaj k tomu snehu primrzol. Potom ich pani Clausová pozvala dnu. Na chodbe si očistili nohy od snehu a pokračovali po chodbe rovno až do príjemnej, útulnej a malej obývačky, ktorej dominanciou bol krb s blčiacim ohníkom. Pani Clausová si sadla do svojho kresla, ktoré bolo najbližšie ku krbu a ktoré sa nachádzalo hneď vedľa manželovho.
Loki a Thor si sadli na gauč, ktorý bol otočený smerom ku krbu a pani Clausovej a za ktorým sa na celej stene, okrem dverí do kuchynky, nachádzala knižnica plná kníh. Pani Clausová medzičasom ešte vstala a odskočila si do kuchynky. Pripravila tri šálky teplého citrónového čaju, pričom prvé dve podala bratom a tretiu si zobrala k sebe do kresla.
„Tak, chlapci, ako vám pomôžem?“ opýtala sa raz a znova pani Clausová. Slova sa ujal Thor.
„Pani Clausová, ďakujeme ešte raz za prijatie a za tento čaj. Máme taký problém. Tuto môj brat Loki je… bol nie úplne najlepším človekom v poslednej dobe a teda predpokladám, že je na zozname neposlušných. A chceme preto vedieť, čo musí spraviť, aby si to odčinil?“
„Hmm, nuž tak to je ťažko povedať. Väčšinou len stačí chovať sa slušne. No záleží aj na zlom správaní, ktoré si vykonal,“ dopovedala Pani Clausová a pozrela sa na Lokiho, ktorý tam celý čas ticho sedel.
„Som rád, že sa pýtate. V prvom rade ale chcem povedať, že som sem vôbec nechcel chodiť. Nemyslím si, že to je potrebné. A aby som vám odpovedal, nebolo to nič vážne. Väčšinou len menšie šarvátky.“
„No, uvidíme, či hovoríš pravdu. Pozriem sa na zoznam neposlušných, tam sú pri každom mene napísané všetky zlé skutky,“ povedala, opäť sa postavila z kresla a prešla ku knižnici. Chvíľu v nej hľadala správnu knihu, no nakoniec sa jej ju podarilo nájsť. Vytiahla ju z poličky, oprášila ju od prachu a otvorila ju.
„Našli ste ma?“ opýtal sa s bezvýraznou tvárou Loki.
„Nie, z nejakého dôvodu tu nie si,“ začudovane odpovedala pani Clausová.
„Vidíš, Thor, nakoniec tam ani nie som,“ zasmial sa Loki. Thor sa však nenechal vyviesť z miery.
„Pani Clausová, skúste ho nájsť pod priezviskom Laufeyson, nie Odinson. Viete, je adoptovaný,“ povedal Thor a žmurkol na Lokiho. Tomu zmizol úsmev z tváre.
„Áno, už som to našla. Laufeyson Loki. Fíha, tak to je pekne veľa prehreškov. Osemdesiat ľudí zabitých za dva dni? Hmm, mali sme už aj väčšie čísla, ale ani toto nie je zlé… nuž,“ pani Clausová zabuchla knihu a vrátila ju do knižnice, „si ťažký oriešok, Loki. Tvoje činy bude ťažké odčiniť. No nie je to nemožné.“
„Čo bude musieť urobiť?“ opýtal sa vážne Thor. Loki len neveriacky pokrútil hlavou.
„Nuž, mala by som tu jeden problém, ktorý by ho dokázal vrátiť na zoznam poslušných. Ide však o veľmi ťažkú misiu. Stratil sa nám sob Rudolf. Určite ho poznáte, to je ten s tým červeným nosom. S červeným nosom však prichádza aj veľká popularita. Minule sa vybral za sobími dievčatami a doteraz sa nevrátil. Vianoce sú už za dverami a potrebujeme, aby sa vrátil. Loki, myslíš, že by si ho zvládol nájsť?“ obrátila sa na boha ľsti.
„Samozrejme, že to zvládnem. Ale neurobím to preto, aby som sa dostal na druhý zoznam, ale preto, aby som vám ukázal, že nejde o ťažkú úlohu.“
„Pani Clausová, a čo mám robiť ja? Môžem ísť s ním?“ opýtal sa Thor.
„Prepáč, Thor, ale toto je práca len pre Lokiho. Ale ak tu na neho chceš počkať, teda ak si myslíš, že mu to nebude trvať, môžeš mi pomôcť s pečením vianočných medovníkov,“ usmiala sa na neho pani Clausová. Thor zostal sklamaný, že nemôže ísť s Lokim na dobrodružstvo, no keďže nechcel uraziť pani Clausovú, súhlasil, že jej pomôže s pečením.
Pani Clausová Lokimu ešte prezradila smer, ktorým pred pár dňami letel Rudolf, a Loki sa vydal na cestu. Sám ani popravde nevedel, ako nájde tohto legendárneho soba, no tvrdohlavo išiel vpred. Po asi hodine chôdze ho už takáto prechádzka prestala baviť, a tak si pomocou kúziel a dreva, ktoré ležalo všade naokolo, vytvoril sánky, do ktorých zapriahol kone, ktoré si vytvoril zo snehu a oživil. Potom si sám sadol na sane, chytil snežné opraty do ruky a popohnal snežné kone. Hneď išiel oveľa rýchlejšie. To ho však nedostalo bližšie k Rudolfovi.
„Ako ho mám nájsť, keď ten kôň s rohami lieta?“ pýtal sa sám seba. „Po zemi to asi nedáva veľmi zmysel. Čo takto lietať? Ale keď neviem kam, tiež to nemá zmysel. Ale viem, že sob išiel za nejakými sobími ženskými. Takže treba nájsť najbližšie miesto, kde sa takáto zver nachádza.“
Loki zastavil a obzrel sa okolo seba. Napravo od seba videl akési kopce, ktoré však boli holé. Tam sa nemajú kde schovať, pomyslel si. Naľavo sa nachádzala len rovná planina, rovnaká, po akej celý čas išiel. Pred ním sa však nachádzal malý lesík, ktorý bol celkom hustý, ako skrýša pre zver dokonalý. Lusknutím zrušil kúzlo a snežné kone a sánky sa rozpadli. Potichu sa začal približovať k lesíku, keď v tom na neho z lesa niečo vyskočilo.
Loki spadol na zem, sneh okolo neho sa zvíril a keď sa všetko upokojilo, všimol si, že mu na prsiach stojí prednými nohami sob, ktorému svieti nos.
„Rudolf, haha, mám ťa. Tvrdili, že to bude ťažká úloha, no zvládol som to rýchlo. A teraz zo mňa zlez ty nevďačný cicavec, nech ťa môžem vziať domov.“
Rudolf na neho pozrel, dvihol obočie (nie ako človek, ale v rámci zvieracích možností) a prehovoril:
„Ty drzáň jeden, vieš aká som ja celebrita? Mal by si so mnou rozprávať s úctou, ak chceš dostať tento rok darčeky. Ja som totižto veľmi blízky so Santom a keď mu poviem, ako sa správaš, vedz, že nič nedostaneš.“
„Čo myslíš, a prečo som asi tu? Aby som sa dostal zo zoznamu neposlušných a konečne nejaký darček mohol dostať,“ dopovedal Loki a pokúsil sa zo seba zhodiť Rudolfa. Ten odskočil a postavil sa asi tri metre od Lokiho.
„Ak ma však budeš chcieť doniesť naspäť k Santovi, budeš ma musieť najprv chytiť!“ zakričal a vzlietol. Loki ho však neplánoval nechať utiecť. Začaroval sneh, aby sa premenil na akési mokré studené laso a hodil ho Rudolfovi okolo krku. Ten keď zacítil, že ho niečo chytilo, spanikáril a začal splašene lietať hore-dole. Pre Lokiho to znamenalo to, že ak sa nepustí lasa, bude s ním lietať hore dole tiež. No samozrejme, keď chcel dokázať, že ho k Santovi prinesie, laso pustiť nemohol.
Rudolf lietal nad planinou bez stromov, no netrvalo dlho a rozhodol sa striasť útočníka v lesíku, v ktorom sa schovával spolu so sobími dámami. Lietajúci sob bol dostatočne vysoko, aby preletel nad stromami, no Loki bol na zemi. Rudolf toho využil a nasmeroval si to na jeden pekne hrubý strom. Loki mal na výber – buď sa pustí a sob mu uletí, alebo do stromu narazí. Zobral si príklad zo svojho brata, ktorý sa často hrnie do všetkého bezhlavo, a narazil hlavou do stromu.
V momente nárazu Loki omylom pustil laso, to sa premenilo na obyčajný sneh a Rudolf bol voľný.
„Hahá, vyzerá to tak, že tento rok budeš bez darčekov,“ vysmial sa Rudolf Lokimu, ktorý si sadol k stromu, do ktorého narazil, a šúchal si ubolenú hlavu. Rudolf plánoval odletieť.
„Len si leť, ty krava s červeným nosom! Nepotrebujem teba a ani tie hlúpe darčeky. Ásgarďania ma aj tak nikdy neprijmú medzi seba…,“ zakričal za Rudolfom, no pri poslednej vete stíchol a zosmutnel. Rudolf sa zarazil a prestal letieť.
„Myslel som, že to robíš pre darčeky, prípadne pre to, aby si dokázal, že si lepší ako ja?“
„Kašlem na darčeky. Veď pôvodne som tu ani nechcel ísť. Ale myslel som si, že ak by som sa dostal zo zoznamu neposlušných, konečne by ma doma prijali. Ty netušíš, aké to je byť celý život odsudzovaný celým národom, len preto, že si iný ako oni. Myslel som, že keď sa dostanem preč zo zoznamu neposlušných, tieto Vianoce by doma mohli byť… iné. Ale na čo ti to vravím, ty to aj tak nechápeš!“
„Práve naopak, bôžik. Úplne ti rozumiem,“ povedal Rudolf, priletel k Lokimu a opatrne si sadol veľa neho. „Keď som prišiel do Santovej letky, ostatné soby s tým boli najprv v poriadku, no keď zistili, že vďaka môjmu svetielkujúcemu nosu budem úplne vpredu, nahnevali sa a prestali sa so mnou baviť. Čo myslíš, prečo vyhľadávam popularitu inde? Aspoň tieto sobie dievčatá so mnou chcú tráviť čas, keď už vlastná parta nie.“
Loki sa pozrel na skormúteného soba a zazneli v ňom city, ktoré už dlho necítil. Ľútosť. Empatia. Chápavosť. Oblapil Rudolfa jednou rukou a spolu tam tak chvíľu bez slova sedeli.
„Ak chceš, Loki,“ ozval sa Rudolf, „môžeš ma odviezť naspäť k Santovi. Tentokrát ti v tom nebudem brániť.“
„Ďakujem ti, Rudolf,“ Loki sa postavil.
„Ale nepôjdeme peši, nasadni mi na chrbát, bude to o niečo rýchlejšie,“ povedal mu Rudolf, lebo už keď sa mal vrátiť domov, chcel, aby to bolo čím skôr.
Loki na neho vysadol, Rudolf vzlietol a za krátky čas už uvideli v diaľke Santovu chalúpku. Pred ňou už stáli s nedočkavosťou Thor a pani Clausová. Rudolf pristál asi dva metre od nich, Loki z neho zoskočil a spolu, bok po boku, prišli k pani Clausovej.
„Tak, pani Clausová, tu je váš sob. Ako som vravel, nebolo to nič ťažké,“ povedal Loki.
„Viem že nebolo. Neposlala som ťa nájsť Rudolfa za účelom splnenia ťažkej úlohy, ale za účelom nájdenia ľudskosti v samom sebe. A podarilo sa. Zo zoznamu neposlušných sa tvoje meno vymazalo.“
Loki sa uškrnul.
„Ďakujem. A teraz, ak vám to nevadí, už pôjdeme. Tejto vašej severskej zimy mám už po krk,“ povedal pani Clausovej a otočil sa k Rudolfovi. „Maj sa, priateľu. Snáď ťa tí tvoji začnú brať ako jedného z nich.“
„Teba tiež, Loki. Príď niekedy na návštevu, ale najlepšie mimo času Vianoc,“ povedal mu Rudolf.
Loki s Thorom sa teda rozlúčili s pani Clausovou a Rudolfom a Thor sa otočil na Lokiho.
„No čo, brat môj, naspäť pôjdeme rýchlejšie?“ opýtal sa ho a usmial sa.
„Proti tomu nebudem protestovať,“ uškrnul sa Loki. Spolu zakričali:
„Heimdall, vyzdvihni nás!“
Zhora na nich vystrelilo magické farebné svetlo, obklopilo týchto dvoch bohov a zmizlo. Spolu s ním zmizli aj Thor a Loki a jediné, čo po nich zostalo, boli zvláštne ornamenty v snehu. Tie budú večnou pamiatkou návštevy týchto dvoch Ásgarďanov na Severnom póle.
KONIEC
Pokiaľ si chcete prečítať aj ďalšie Čokopoviedky, navštívte náš REWIND Adventný kalendár a každý deň až do Vianoc si otvorte jeden unikátny príbeh.
Zdroj: Ondrej Kačkoš
