Keď sa dostanete do problému, zavoláte právnikovi. Keď sa ale dostanete do super problému, zavoláte jej. She-Hulk, sesternica známeho hrdinu Hulka, je síce obrovská a zelená, no milá a nápomocná hrdinka, ktorá chce mať aspoň na Vianoce pokoj. To sa jej nepodarí, keďže musí riešiť prípad, ktorý je pre ňu veľmi osobný. Pozrite sa s nami na jej predvianočnú historku, v ktorej sa z našej hrdinky stáva She-Hulk: Vianočná právnička.
Zavýjanie na Mesiac
„Asi prestávam mať rada Vianoce,“ prehovorila som počas toho, ako sme už piatu minútu čakali na prechode pre chodcov, cez ktorý prechádzalo obrovské množstvo ľudí.
„Títo ale nie sú bežní Kalifornčania, ktorí nakupujú darčeky na poslednú chvíľu. Toto sú protestujúci.“
„Proti čomu protestujú?“
„No proti tej dohode s Lemúriou.“
„Aha, jasné. Netušila som, že ľudia s tým sú až takto nespokojní.“
„Nuž, nie je im veľmi pochuti deliť sa o to málo, čo majú, s niekým cudzím, kto k tomu všetkému ešte žije niekde v hlbinách oceánu. Tam podľa príbehov vždy žili iba tie najväčšie príšery.“
Na chvíľu nastalo ticho, obaja sme sa zamysleli. Jediné, čo bolo počuť, bol ruch mesta za oknami auta a hlas Mariahe Carey v rádiu.
„All I want for Christmas je pokoj, to my však už dlhodobo nie je dopriate,“ zafrflala som popod nos, keď všetci protestujúci konečne prešli a my sme sa konečne pohli z miesta.
Smerovali sme k bytu Jack Russella, ktorého adresu sme našli v policajných záznamoch. (Keď je niekto vlkolak alebo iná nadľudská osoba, je takmer isté, že o vás majú nejaký spis.) Veľa tam o ňom nebolo, no párkrát mal už problémy s políciou kvôli premene na vlkolaka a následnom chytení (Raz im ho dokonca doniesli muži pracujúci v odchyte psov). Nemal tam ale zapísané žiadne zabitia či napadnutia. Nevyzeralo to teda tak, že by bol páchateľom on, no človek nikdy nevie, aké zvieracie pudy poháňajú tento typ nadľudí.
Russell býval vo vysokom činžiaku, ktorý pôsobil celkom moderne a bohato. Spolu so Stoneom som prišla k vchodovým dverám, na boku ktorých boli zvončeky s menami. Stone našiel meno Russell rýchlejšie ako ja a zazvonil. Nikto sa nám však zhora neozval. Skúsil to teda ešte raz. Opäť nič. Pozrela som sa na Stonea a on pochopil, čo chcem urobiť.
„Nie, nemôžete len tak vyraziť vchodové dvere činžiaka!“
„Nechcem ich vyraziť. Len trošku rozmliaždim kľučku.“
„Ani to sa nesmie, za to vás môžu zažalovať.
„Ale no tak, som právnička, dostanem sa z toho,“ povedala som a už som sa chystala vylomiť dvere z pántov, keď k nám zozadu podišiel akýsi chlap.
„Dobrý deň, pomôžem vám?“ opýtal sa zdvorilo a s úsmevom. Spolu so Stoneom sme sa k nemu otočili. Bol nižší ako ja (podobne ako všetci chlapi), mal tmavé vlasy, ktoré boli ale na niektorých miestach popretkávané sivou farbou. Z jeho tmavých očí vyžarovala veselosť, no ak ste sa zahľadeli poriadne hlboko, vycítili ste z nich aj akýsi starodávny smútok. Pod očami mal tmavé kruhy a na brade niekoľkodňové strnisko, vďaka čomu pôsobil, že už pár dní nespal.
„Zdravím, pane. Som dôstojník Stone, toto je právnička Jennifer Waltersová. Hľadáme pána Jacka Russella, no na zvonček nedopovedá. Neviete, kde ho nájdeme?“ opýtal sa Stone. Muž na chvíľu zamrzol a zatváril sa vážne, no potom sa mu na tvári objavil previnilý úsmev.
„Nuž, to som ja. Bol som práve vonku vyniesť odpadky. Ak vám to nevadí, radšej by som sa s vami porozprával hore u mňa,“ povedal a nečakal na odpoveď, pretlačil sa okolo nás a otvoril dvere. Vošiel dnu a ja so Stoneom sme ho ticho nasledovali.
Byt mal na najvyššom poschodí. Bol priestranný, no takmer úplne prázdny, nachádzalo sa tam iba pár kusov nábytku. Čo bolo najzvláštnejšie, bola v ňom tma. Všetky okná boli uzatvorené a prekryté niečím kovovým. Jediným zdrojom svetla bola tak malá žiarovka, ktorá visela z miesta, kde určite kedysi býval luster.
„Prečo toľká skromnosť, pán Russell?“ opýtala som sa ho potom, čo nám doniesol z vedľajšej izby dve stoličky a sám si sadol na deku k stolu, ktorý bol srdcom miestnosti.
„Viete, ak ste ako ja, neoplatí sa toho držať veľa. Všetko aj tak porozbíjate minimálne raz do mesiaca. Nie naschvál, samozrejme,“ povedal a smutne sa uškrnul.
„Vidím, že okna ste si zabezpečili,“ podotkla som a ukázala som prstom na kovové zábrany na oknách.
„Áno, nechcel som riskovať, že sa počas splnu dostanem von a niekoho zraním. Vystužil som steny, zabarikádoval okná a kúpil som si pancierové dvere. Nedá sa odtiaľ utiecť, čo je… dobre.“
„Pán Russell, ako dlho máte tento… problém,“ vstúpil do debaty aj policajt Stone.
„Nuž, ide o rodinnú kliatbu, ktorú som nanešťastie zdedil na osemnáste narodeniny. Odvtedy sa mením každý spln. Ak teda hovoríme o mojom vlčom probléme. Predpokladám, že preto ste prišli…“
„A viete sa meniť aj mimo týchto cyklov, pane?“
„Ehm… áno, už áno. Roky praxe vás naučia, dôstojník,“ povedal Russell a nasucho preglgol. „Nie som vtedy ale nebezpečný. Aj napriek vlčiemu telu si zachovávam svoju myseľ. O tu prichádzam len počas splnu.“
„Dopočuli sme sa, že ste bol nedávno v hoteli Westin Bonaventure. A tam ste sa premenili tiež, čo vyvolalo, povedzme, pobúrenie.“
„Áno, ľudia začali tak trochu panikáriť, strieľať zo zbraní a tak. Ak ste ale vlkolakom tak dlho ako ja, zvyknete si na to.“
„Čo ste tam vlastne robili?“
„Bol som na vianočnom večierku v bare. Chcel som si oddýchnuť a trochu vyvetrať hlavu, keďže o pár dní je spln. Po pár minútach a pár drinkoch som si všimol ženu, sediacu na bare. Prihovoril som sa jej, začali sme sa rozprávať, no mal som pocit, že zo mňa veľmi ohúrená nebola. Mal som v sebe už trošku alkoholu a tak som nerozmýšľal úplne triezvo, no v každom prípade som ju chcel zaujať.“
„Premenili ste sa na vlkolaka,“ poznamenala som.
„Nuž, áno. Bežne ľudia ale nevedia, kedy je spln, a aj keď v tú noc nebol, začali panikáriť a skrývať sa pod stoly. Barman vytiahol spod pultu zbraň a začal po mne strieľať. Vybehol som rýchlo z baru. Vystrašil som recepčnú a nejakého ďalšieho muža, ktorý predo mnou začal utekať a vybehol z hotela a skryl sa v neďalekých kríkoch. Ja som mu nevenoval pozornosť a bežal som ďalej. Dobehol som domov, premenil som sa a zaspal som.“
„Približne kedy ste odišli, pardon, vybehli z hotela?“ opýtala som sa.
„Neviem to presne, ale podľa toho, kedy som dobehol sem, to mohlo byť tak okolo pol jedenástej.“
„Keď ste prebehovali okolo garáží hotela, nepočuli ste a nevideli nič podozrivé v okolí?“
„Nie, na ulici nebol nikto. Ľudia sa bežne okolo takýchto hotelov nemotajú. Myslím si. Prečo sa ma to inak pýtate? Mám problém?“ opýtal sa a vystrašene sa na nás pozrel.
„Nuž, keďže svojvoľná premena na vlkolaka nie je zločin, o to sa strachovať nemusíte. Problémom však je to, že v tú noc, dokonca približne aj v čase, kedy ste sa premenili na vlkolaka, sa v spomínanom hoteli stala vražda. Konkrétne v garážach,“ povedala som. Jack Russell najprv jemne pootvoril ústa, akoby chcel niečo povedať, no keď z neho nevyšiel ani hlások, opäť ich zavrel. Preglgol.
„To som… to som nevedel, no ja som to určite nebol. Naozaj som bol pri zmysloch a hneď, ako som utiekol z hotela, smeroval som domov.“
Russell na mňa podvedome urobil psie oči a mne ho prišlo ľúto. Preto som povedala:
„Z ničoho vás neobviňujeme, Jack,… zatiaľ. Celá situácia sa prešetruje a iba chceme nájsť toho pravého vraha, pretože momentálne stíhajú nepravého.“
Stone zaryto mlčal, no bolo mi jasné, že stále nie je úplne presvedčený o bratrancovej nevine.
„Ďakujeme za váš čas a ozveme sa vám, ak by sme ešte niečo potrebovali,“ povedal Stone, postavil sa zo stoličky a pomaly šiel k dverám. Ja som sa ešte raz pozrela na skľúčeného Jacka Russella, ktorý aj napriek tomu pozberal všetku svoju odvahu, postavil sa, nasadil silený úsmev a vyprevadil nás.
Vošli sme do výťahu, Stone stlačil tlačidlo prízemie a bez slova sme schádzali dole. Ticho prerušovala iba pieseň Vianočná koleda, ktorá vychádzala z malého reproduktoru. Zhruba v polovici budovy ticho medzi nami prelomil Stone.
„Myslíte, že to urobil on?“
„Neviem, možno,“ povedala som a na chvíľu som sa odmlčala. „Nevyzeralo to tak, že by nám klamal. Na druhú stranu, vlkolaci v ľudskej forme sú niečo iné ako vlkolaci vo vlčej forme. Mohlo sa naozaj stať, že po premene mal stále ľudskú myseľ. No taktiež mu premena mohla zatemniť myseľ, pričom tomu isto nedopomohol ani strach a hnev, ktorý v ňom zrejme vyvolalo kričanie ľudí či na neho mierená streľba. Mohlo to v ňom prebudiť vlkolaka, ktorý z hnevu zabil prvú osobu, ktorú našiel samú. A to bola naša obeť.“
„Neviem toho o vlkolakoch veľa, takže vám neviem protirečiť, no ani vám to potvrdiť. Možno to vážne bola len zhoda náhod, že v jednu noc sa toho zomlelo viac. Keď pracujete dlhšiu dobu na polícii, zistíte, že sú dni, kedy sa nič nedeje, a potom príde ten jeden deň, kedy sa zrazu deje všetko. A toto by pokojne mohol byť jeden z týchto dní. No môžem sa aj mýliť.“
Opäť sme sa na chvíľu odmlčali, obaja sme uvažovali nad našim novým chlpatým podozrivým.
„Na dnes si už dáme pauzu. Potrebujem si to všetko prejsť v hlave, ísť nakúpiť nejaké darčeky, pretože aj napriek tomu, že je Ched vo väzení, by mi to naši neodpustili, ak by nič nedostali, a najmä potrebujem teplý kúpeľ. Zajtra však môžeme pokračovať.“
„Súhlasím. Tiež potrebujem ešte dorobiť pár vecí, vyplniť hlásenia a podobne. Tento prípad je veľký, čo znamená aj veľa papierov. Čo chcete robiť zajtra?“
„Zajtra sa vrátime do hotela. Chcela by som sa porozprávať so slečnou Seymorovou. Tá má predsa najväčší profit z toho, že pán Keene zomrel. Vďaka jeho smrti je väčšia šanca, že jej rybárska spoločnosť nebude musieť loviť na menšom území.“
Výťah zastavil na prízemí, dvere sa otvorili a vyšli sme von. Zastavili sme sa až pri Stoneovom policajnom aute.
„Mám vás odviesť domov?“ opýtal sa ma.
„Nie, ale ďakujem, dôstojník. Prejdem sa do najbližšieho nákupného centra a potom si vezmem taxík. Zajtra ráno sa stretneme v hoteli. Oddýchnite si a neprežeňte to s papierovačkami.“
Stone sa slabo usmial, kývol mi na pozdrav hlavou a nasadol do auta. Netrvalo dlho a bol preč. Ja som sa nadýchla a ponorená v myšlienkach som sa vybrala k najbližšiemu obchodu.
Pokračovanie zajtra
Pokiaľ chcete pravidelne čítať náš vianočný She-Hulk príbeh, navštívte podstránku She-Hulk: Vianočná právnička a každý deň až do Vianoc si prečítajte časť unikátneho príbehu.
Autor: Ondrej Kačkoš
