Helldivers 2 RECENZIA
Hoci je Helldivers ako značka dobre známym pojmom, musím sa priznať, že som s pôvodnou jednotkou nemal žiadne skúsenosti. Dnes si na ňu pamätá len málokto, keďže šlo o malý titul určený fanúšikom knižnej a filmovej klasiky menom Starship Troopers. Pohľad zvrchu v zásade zaistil, že ho väčšina mainstreamovej komunity odignorovala, nakoľko je podobná optika už skôr prežitkom či ľahkým retrom. To ale nezmenilo nič na tom, že išlo o úspešnú hru. A môžeme byť za to radi, inak by totiž nikdy nevzniklo fantastické pokračovanie Helldivers 2.
Tvorba tímu Arrowhead Game Studios je populárna, to jej predstaviteľom vziať nemôžem. Hoci je asi nutné upozorniť, že ju skôr registrujú milovníci indie projektov. Autori začali so záležitosťou Magicka, pokračovali s The Showdown Effect a následne vydali Gauntlet. Vo všetkých troch prípadoch išlo o veľmi malé záležitosti, primárne založené na súbojovom systéme. Niekedy boli proti vám postavené zástupy, inokedy samotní živí hráči.
Týmto pohľadom zostávala tvorba vývojárov v podstate identická. Snažili sa priniesť (častokrát aj s možnosťou kooperácie) zábavné akčné tituly umožňujúce kosiť digitálne davy. Zásadnejší zárez do dejín herného priemyslu prišiel v roku 2015. Asi tušíte, že išlo práve o originálne Helldivers. Titul síce neprenikol k úplné každému, avšak vedelo sa o ňom. Nejeden nadšenec ho považoval za jasný hit nezávislej tvorby. A to napriek tomu, že titul oficiálne vychádzal v produkcii Sony pomaly rozbiehajúceho svoj vlak menom PlayStation 4.
Za šírenie demokracie
Zaujímavý je aj fakt, že ide o prvú hru, ktorá bola zaplatená japonskou firmou a súčasne vyšla na osobných počítačoch. Čiže mimo tradičné pole korporácie. To v tých dobách nebolo štandardom, avšak šlo o logické rozhodnutie. Vydávať totiž kooperačnú hru iba pre jednu limitovanú platformu je jasná cesta k neúspechu a následnému zabudnutiu.
To možno vidieť na mimoriadne ambicióznom projekte Dreams, ktorý je, žiaľ, zapadnutou minulosťou. Je preto dobré, že aj Helldivers 2 sa podobnému omylu vyhlo. A my si bez ďalšieho zdržiavania podrobne priblížime jeden z neočakávaných hitov súčasného kalendárneho obdobia.
Úplný úvod je pomerne satirický. Krátke CGI video prekvapí mimikou charakterov aj skutočne ostrým humorom. Ten stručne sumarizuje spôsobom uberania sa projektu ako takého. Je to v podstate satira, ktorá sa ani na jediný moment neberie príliš vážne. Neustále vtipkuje, zosmiešňuje politickú situáciu a v tutoriáli dokonca pomrkáva na skúseného hráča a princípy moderných multiplayerových projektov. Takže môžete zabudnúť na klasické bunny hop techniky, ktoré starší hráči vyložene nenávidia.
Naratívne odľahčené
Príbehu tu príliš mnoho nie je. Minimálne teda nad rámec počiatočného videa udávajúceho tematiku. Následne sa ako odosobnený neznámy vojak dostanete do tréningového strediska. To vás prevedie základným ovládaním a mechanikami hrania. Skákanie, plazenie sa, prekonávanie prekážok. Nechýba ani strieľanie, hod granátom a nadmieru realistický bojový simulátor, pri ktorom tečie skutočná krv.
Potom už s akýmkoľvek naratívnym rozprávaním titul končí a nevenuje sa mu. Samozrejme, na vašej lodi sa nachádzajú mnohé postavičky sčasti odkrývajúce dianie vo svete. Ide však iba o minimalistické náčrty. Osobne by som ich príbehom nenazýval, keďže nespĺňajú základné štandardy rozprávania. Nesmerujú z bodu A do bodu B a ani sa nesnažia odprezentovať nejakú myšlienku. Skôr posmešne ukazujú a kritizujú všetko možné, častokrát to pritom súvisí so stavom súčasného sveta, zbraňami alebo politikou.
V konečnom dôsledku vám stačí vedieť, že ako Helldiver bojujete proti robotom a príšerám evokujúcim lačného chrobáka. A za aké hodnoty sa zúčastňujete tohto masívneho konfliktu? Predsa za demokraciu. Slobodu ľudstva. Voľný život na planéte zem i ďalších priľahlých vesmírnych sídlách okupovaných nepriateľom. Nejde o nič zložité. A síce titul tohto charakteru nechce príliš stavať na deji, bol by som rád, keby tvorcovia časom pridali do titulu komplexnejšie questy formujúci akúsi jasnú linku.
Smrť chrobákovi!
Ak niečo v hre považujem za naozaj bravúrne, je to pocit zo streľby. V súčasnom hernom priemysle je problémom, že zbrane častokrát nepôsobia ťaživo, prípadne efektne či niekedy rovno vyznievajú nepríjemne pri ich používaní. V Helldivers 2 sa vydarili oba zmienené prvky. Nielenže máte k dispozícii pomerne slušný arzenál, ktorý do veľkej mieri určuje vašu pozíciu v rámci bojiska, každý dostupný prostriedok hromadného ničenia prichádza s unikátnou satisfakciou.
Trhať na kúsky robotov alebo chrobákov pomocou brokovnice je úžasným zážitkom ako z klasických deväťdesiatkových hitov. Naopak, vziať do ruky guľomet s tristo nábojmi a v priebehu niekoľkých sekúnd preriediť prichádzajúce hordy výrazným spôsobom evokuje pompézne scény bitky z (posledného pravého) Matrix filmu. Obdobných prirovnaní sa pritom naskytuje veľké množstvo. S pištoľou viete svižne odstraňovať menších virtuálnych neprajníkov ako John Wick, puška zasa rozdáva rany do hlavy na veľkú diaľku s presnosťou Bob Lee Swaggera. A to som ešte nezmienil granáty, raketomety a ďalšie lahôdky čakajúce iba na vaše hráčske ruky i mušku.
Početnosť zbraňových prostriedkov je pritom logická. Hra sa skladá (v zásade) výhrade z prestreliek s protivníkmi. Áno, tu a tam máte použiť akýsi terminál, pootočiť uzáver či doraziť do lokácie a v rýchlosti ju preskúmať. No ide výhradne o mikroskopické súčasti dávajúce všetkému tomu nepriateľskému koseniu zmysel. V podstate táto náplň tak trochu glorifikuje morbídne násilie, ktorým je opradená celá hra. Brutalita je však absolútne zábavná a uspokojujúca.
Taktický prístup sa vypláca
Vybraná zbraň určí pozíciu, ktorú by ste mali na bojových poliach zastávať. Prvok taktizovania je prítomný primárne v kooperačnom hraní. Jedným dychom však dodávam, že pri vyšších obťažnostiach sú ďalší traja skutoční zmýšľajúci ľudia v podstate nutnosťou. Vtedy je takmer nemožné preryť sa nekončiacimi zástupmi enormne ofenzívnych oponentov ako sólo vlk. Nepriatelia tu nezriedka fungujú ako hordy v exkluzivite Days Gone. To znamená, že ste neustále lovnou zverou a súčasne nekompromisným predátorom s nutnosťou za pochodu experimentovať.
Každopádne, ak si nájdete partiu nadšencov a budete komunikovať, zážitok sa zintenzívňuje. Jeden z vás môže odpratávať ciele z diaľky, ďalší dvaja zasa zabíjajú šváby priamo z prvej línie. Posledný pre zmenu vie plniť jednotlivé úlohy, zabezpečovať dodávky surovín a popritom čiastočne mordovať dynamickú oponentúru. Práve teraz do hry prichádza pomerne zásadný element s pomenovaním Stratagem. O čo presne ide?
Je to ako Pokémon
Na mapu sa púšťate prostredníctvom akejsi kabíny priamo z centrálnej lode. Tú si môžete aj pomenovať s pomocou niekoľkých desiatok dostupných slovíčok. Podstatné však je, že z lode vám vaši virtuálni spolubojovníci dokážu vyhodiť aj náboje, granáty, prípadne spustiť satelitnú paľbu, ktorá každého v okolí piatich metrov pošle na dlhý let do vesmíru. Vrátane ďalších hráčov, keďže friedly fire je spustený celý čas a nedá sa vypnúť. Niečo podobné ešte väčšmi podporuje pocit z existencie ozajstného bojového poľa.
Tieto drobné Stratagemy aktivujete pomocou kódu (niekoľko rôznych šípok v odlišných smeroch) a hodením oválneho predmetu na blízku zem. Následne chvíľu trvá, pokiaľ doletia k vám na planétu, avšak ich účinok je pomerne zásadný. Môžete si totiž prichystať muníciu na kľúčových miestach na mape. Prípadne v krízovej situácii spustiť absolútne vyhľadanie protivníckych rojov.
Práve dobre vybrané Strategemy ešte pred zahájením misie môže determinovať úspech či prehru v rámci vybranej úlohy. Aj v tomto ohľade je preto nutné sa adekvátne zladiť s prípadnými spoluhráčmi. Niektorí sa tak môžu sústrediť výhradne na podporu ďalších, iní využijú viacej výbušné doplnky určené skôr nepriateľským zložkám.
Graficky prekvapivé
Čo sa týka audiovizuálnej stránky, tá je pomerne slušná, aj keď dych rozhodne nevyrazí. Zaujme dizajn niektorých planét, ktoré farbami, svetlom, nehostinnosťou pripomínajúcou napríklad Death Stranding. Dokonca, aj pohyb a zakomponovanie sofistikovanejšieho prístupu ku chodeniu evokovalo Kojimov zatiaľ posledný projekt. Záleží totiž, či idete z kopca alebo doň. Močiare či rôzne potoky takisto vplývajú na váš presun, čo má za následok premýšľanie pri transporte terénom.
Späť však k obrazovému spracovaniu. Okolím sa pravidelne rinie smog, slnko alebo mesiac osvetľujú postavy aj oponentov, no a pocit živosti je podporený flórou. Helldivers 2 disponujú aj cyklom dňa a noci, pričom by som rád zdôraznil, že práve večerné pasáže sú miestami až príliš tmavé. Protivníkov vidíte nedostatočne. Následne nielenže nepresne strieľate, no takisto ste aj frustrovaný, keďže to nie je úplne vaša vina.
Technicky občas problematické
Zvukovo hra príležitostne zlyháva v informovaní hráča ako takého, keďže sa mi nejedenkrát stalo, že bol nepriateľ tesne za mnou a vôbec som o tom netušil. Prostredie nevydalo jediné echo informujúce o jeho existencii. Stáva sa to však iba príležitostne a ak sa s ďalšími hráčmi kryjete, tak je to relatívne v poriadku. Prekvapuje to najmä sólistov a to nepríjemne. Áno, ten prvotný adrenalín je pôsobivý, avšak postupom času začnú takéto momente hnevať čoraz viac.
Mimo tohto som však bol s celkovým umeleckým stvárnením spokojný. Lodiam, zbraniam či brneniam nechýba patričné ťažkotonážne vyznievanie. Vďaka tomu pôsobia uveriteľne, disponujú pomyselnou váhou a veľmi šikovne nahrávajú autentickému militantnému pocitu, o ktoré tu evidentne išlo. Všetko prítomné síce je absolútnou fikciou, autori však očividne mali za úlohu priniesť realistickú akciu so science fiction korením ozvláštňujúcim celý koncept.
Ani v tomto prípade sme sa nevyhli tradičným problémom so servermi. Tie miestami fungujú, no niekedy sa ani na konzolách nedokáže dostať do hrania. To je, samozrejme, nemilé, avšak tvorcovia sa snažia o pravidelné nápravy. PC verzia je v tomto ešte o niečo horšia, takže ak máte možnosť si vybrať, odporúčal by som vám hranie na PlayStation 5.
Riskantné pokračovanie
Helldivers 2 sú pozoruhodným titulom najmä z pohľadu predchodcu. V roku 2015 išlo o relatívne malý titul, od ktorého sa mnoho nečakalo. Principiálne sa síce nijako neodlišoval, avšak izometrický pohľad a naozaj simplicitné grafické stvárnenie stále jasne naznačovali drobný projekt hŕstky herných nadšencov. Oproti tomu dvojka sa dá považovať za plnohodnotný AAA titul, ktorý štedro zaplatilo japonské Sony.
Chápem pritom, že úspech jednotky bol nemalý, avšak neočakával som, že konceptu pokračovania budú vydavatelia natoľko veriť. Ich rozhodnutie sa ale ukázalo byť veľmi dobrou voľbou. Z nej pritom nepochybne budú ťažiť ešte nejaké obdobie. Ak všetko pôjde dobre, tak do momentu, kedy dorazí potenciálny tretí diel.
Otázkou aktuálne zostáva či je toto prístup, ktorým sa exkluzívne záležitosti (len ťažko sa projekt pozrie na konkurenčný Xbox) od Sony budú uberať. Ide totiž o obrovský hit. A to ako na komerčnom poli, tak aj v rámci celosvetových recenzií. Milión predaných kópií Helldivers 2 prekonalo bez výraznejších problémov, pričom zástupcovia značky PlayStation hovorili, že by radi prinášali obdobné game as a service zážitky. Koniec koncov, produkčné náklady sú výrazne menšie ako pri iných tituloch a návratnosť evidentne slušná.
Helldivers 2 z pohľadu budúcnosti môže byť kľúčovým projektom. Je totiž zrejmé, že tvorba tradičných zážitkov pre jedného hráča trvá skutočne dlho. Navyše, vývoj stojí obrovské peniaze. A preto by si Sony dokázalo čas medzi hrami ako Marvel’s Spider-Man 2 alebo God of War takpovediac vyplniť takýmto druhom produktov. Som preto pomerne rád, že sa táto kooperačná akcia dočkala takých kvalít a prijatia.
Vpred za svetlými zajtrajškami
Súčasne si však nemyslím, že každý žánrový počin bude mať potenciál sa vydariť takýmto spôsobom. Koniec koncov, úspech novinky od Arrowhead Game Studios je menším zázrakom. Autori nemali nijaké relevantné skúsenosti s takto veľkou hrou, avšak prvky, ktoré priniesli, bezproblémovo prevýšia aj finančne nákladnejšiu produkciu – menovite napríklad nedávne Suicide Squad.
V jadre je titul zábavný, ponúka výborný pocit zo streľby, kooperáciu viacerých hráčov nezriedka vedúcu k absolútnemu chaosu, mnohým výbuchom a hektolitrom mimozemskej krvi. Čo na mňa osobne pôsobilo mierne kontraproduktívne? Monotónnosť. Po čase sa totiž jednotlivé úlohy a ich priebeh opakujú. Točia sa v jednom kruhu a nikam nehýbu. To je aktuálne azda najväčší neduh, ktorý sa mi s touto akciou spája.
Bez konkurencie?
Riešenie tu však nepochybne je. Toto je ostatne projekt so sľubnou budúcnosťou. Komunita ho miluje, venuje mu čas, pričom počty hráčov rapídne narastajú. Preto sa domnievam, že rovnako sa bude v priebehu mesiacov (možno rokov) implementovať aj nový obsah. Rozmanitejší, zaujímavejší a snáď aj o kúsok nápaditejší. Koniec koncov, v rámci počiatočnej ponuky to nie je najhoršie. Napriek tomu si stojím za tvrdením, že časom toho bude musieť byť predsa len viac.
Helldivers 2 z našej recenzie preto odchádza s výsledným hodnotením 7,5 z 10. Na záver podotýkam, že nepochybne ide o jednu z najlepších strieľačiek pre viacerých hráčov za poslednú dobu. Bohužiaľ, ako to tak býva, nevyhla sa problému obdobných štartujúcich titulov – postihlo to napríklad nedávny Payday 3.
To je ostatne aj dôvod prečo som vo finále nemohol ísť s hodnotením ešte o niečo vyššie, aj keď by som chcel. Potenciál tu však rozhodne je a myslím, že sa o projekte bude ešte nejakú dobu rozprávať a v rámci herných médií aj písať. Ostatne, ja sám ho hrávať neprestávam a pekných pár desiatok hodín v ňom určite strávim. Pripravte si teda dostatok nábojov, kvantum zbraní a vidíme sa v nepreskúmaných kútoch vesmíru.
